Na verejnoprávne médiá – Slovenskú televíziu (STV) a Slovenský rozhlas (SRo) – prispievame my všetci. V podstate vo všetkých štátoch sveta fungujú rozhlas

a televízia na podobnom princípe. To znamená, že majú zo zákona isté povinnosti, ktoré súkromné médiá nemajú. V Rakúsku je to ORF, v Cesku zasa CT. Co je na nich najzaujímavejšie? Sú verejnoprávne, a predsa fungujú. Zároven majú program na kvalitnej úrovni porovnatelnej s komercnými médiami. Aj so zložkou, ktorú predpokladá zákon.

SRo, ale predovšetkým STV sa už niekolko rokov od rozdelenia federácie potácajú, pomalicky prežívajú. STV strieda ludí na vedúcich postoch. Pretože nikto z nich nevedel alebo nechcel urobit, co už dávno mal – znížit pocet pracovníkov a zmenšit náklady na prenájom budov. Richard Rybnícek, ústredný riaditel STV, po nástupe do funkcie skonštatoval, že „ludí v STV netrápi, kolko minú, ved aj tak to všetko napokon zaplatí štát“. Poslucháci a diváci sa potom právom pýtajú, preco by mali dotovat takéto inštitúcie. A, pochopitelne, odmietajú platit. Podla odborných odhadov predstavujú neplatitelia koncesionárskych poplatkov približne šest až sedem percent domácností, ktoré nie sú zo zákona oslobodené od poplatkov. Slovenskej televízii dlhujú rocne približne 48 miliónov a Slovenskému rozhlasu viac ako 22 miliónov korún.

Mnohým už napadla myšlienka, ktorú za všetkých vyslovil v súvislosti s danovou reformou Ján Oravec, predseda Združenia danových poplatníkov Slovenska: „Celkové financné zataženie obcanov a podnikov je založené na všetkých poplatkoch, ktorých platba je vynucovaná zákonom, ciže aj koncesionárskych poplatkoch.“ Takže na jednej strane sú obcania, na druhej štát, netreba však zabúdat ani na komercné médiá. Tak ako STV aj SRo majú zo zákona tri zdroje financovania. Od divákov a posluchácov berú z oboch vreciek. Z pravého berú, ked hráme rolu danových poplatníkov, pretože sú samostatnou kapitolou napojené na štátny rozpocet. Z lavého vrecka, ked ide o koncesionárske poplatky, ktoré sú z technického pohladu danou za používanie televízneho a rozhlasového prijímaca.

V neposlednom rade sú ich príjmom aj peniaze z reklamy a vlastnej obchodnej cinnosti. Ako je potom mož-né, že dlhy STV sú dnes priam nadrozmerné. Po jej opakovanom oddlžení zo štátneho rozpoctu v rokoch 2001 a 2002 predstavovali ku koncu minulého roka 682 miliónov korún. Verejnoprávny rozhlas nie je na tom ovela lepšie. Minulý rok mal stratu 21,5 milióna korún.

Dat ci nedat?

V parlamente je práve novela zákona, ktorá má zvýšit už aj tak dost vysoké koncesionárske poplatky. Vláda schvá-

lila 33-percentné zvýšenie, ciže zmenu pre televíziu zo 75 na 100 korún a pre rozhlas z 30 na 40 korún. Podla návrhu by za sledovanie a pocúvanie verejnoprávnych médií mali platit už aj dôchodcovia, a to 20 korún za rozhlas a 50 korún za televíziu.

Návrh novely koncesionárskych poplatkov vychádza z projektu predloženého R. Rybníckom. Podla jeho prepoctov by zvýšením koncesií mali stúpnut príjmy Slovenskej televízie o 700 mil. Sk. V minulom roku to bolo 1,040 mld. Sk pre STV a 416 mil. Sk pre SRo. Zo štátneho rozpoctu tento rok dostali „rybníckovci“ 37 mil. Sk a „rezníkovci“ o 4 mil. Sk menej.

Nedávno vyšla Asociácia nezávislých rozhlasových a televíznych staníc (ANRTS) s požiadavkou, aby sa verejnoprávne médiá novou legislatívnou úpravou „odrezali“ od príjmov z reklamy. Podla R. Rybnícka pri súcasných ekonomických možnostiach STV by obmedzenie z tohto zdroja znamenalo koniec vysielania na dvoch okruhoch. Dva kanály, ciže STV1 a STV2 oslavujú tento rok okrúhle, desiate narodeniny.

„Takéto rozhodnutie by bolo pre STV likvidacné,“ dodáva R. Rybnícek. Jeho projekt, ktorým sa dostal na súcasný post, ráta od budúceho roka s istými dvoma príjmami. Aby zostala zachovaná rovnováha medzi požiadavkami verejnoprávnosti, mali by podla neho slúžit zdroje z koncesionárskych poplatkov a príjmy z reklamy, teleshoppingu, sponzoringu a prenájmu vlastných kapacít zase na komercné úcely. R. Rybnícek však tretí zdroj nevylucuje úplne, pretože na špeciálne požiadavky by podla neho mali íst peniaze zo štátnych dotácií.

Podla prezidenta ANRTS a zároven generálneho riaditela Rádia Twist Andreja Hryca sa však verejnoprávne médiá príjmami z reklamy dostávajú pod financný tlak. „Vyvoláva to autocenzúru a potom svoje vysielanie bulvarizujú,“ obhajuje svoje tvrdenia A. Hryc, ktorý dalej tvrdí, že „by nemali robit nekalú konkurenciu komercným médiám“. Mali by vysielat to, co im káže zákon, vyhoviet záujmom menšinových skupín a dávat to, za co si koncesionári platia. Inou alternatívou by podla A. Hryca mohlo byt prerozdelenie koncesií medzi všetky médiá, teda nielen verejnoprávne.

Faktom je, že súkromné rozhlasové a televízne stanice sú financované len z jedného zdroja, a to

z reklamy. „Súkromné médiá sú takto zásadne znevýhodnené,“ konštatuje A. Hryc. Licencované médiá môžu mat však vyhradený cas na vysielanie reklamy až 15 percent denného vysielacieho casu. Co pri 18 hodinách nepretržitej prevádzky predstavuje tri hodiny reklamy. Vysielatelia majú zo zákona iba tri percentá, ciže majú na nu vyclenenú iba necelú hodinku. V najlukratívnejšom vysielacom case, ciže od 19. h do 22. h nesmie v STV a SRo presiahnut reklama osem minút pocas jednej celej hodiny. Pritom v súkromných médiách trvá reklama niekedy aj 15 až 20 minút. Ide ANRTS o tie tri percentá z reklamy verejnoprávnych médií alebo o skvalitnenie ich vysielania? A. Hryc sa vyjadril v zmysle, že „nám predsa nejde o tie ich tri percentá. Aj keby sme ich získali, nezmenia dramaticky naše obraty. Ide o princíp“.

Tvrdé, ale azda úcinné

Zaujímavostou, dalo by sa povedat aj konfliktom záujmov, je to, že Pavol Blahušiak z právnickej kancelárie Dedák & partners, ktorý sa v minulosti podielal na tvorbe zákona o vysielaní a retransmisii a v súcasnosti spolupracuje na novele zákonov o STV a SRo, je súcasne aj právnym zástupcom ANRTS.

O tom, že by sa zrušili koncesionárske poplatky, Mi-nisterstvo kultúry ani náhodou neuvažuje. Monika Siekliková, hovorkyna MK SR, konštatuje, že zdrojmi financovania STV a SRo nadalej zostanú koncesionárske poplatky, príjmy z reklamy, vlastná obchodná cinnost týchto médií a v prípade rozhodnutia aj štátne dotácie.

Pomalicky zacína svitat na lepšie casy. Pretože krízový štáb Slovenskej televízie rozhodol o znížení mínania „našich“ penazí. Niežeby niekoho tešilo masívne prepúštanie v tejto inštitúcii (do konca mája bude prepustených 1 117 pracovníkov), ale predsa. Ak z nej raz nieco má byt, nemôžu na jednej veci robit desiati. Hoci dnes chcú zredukovat vlastnú výrobu programov a rozhodli o zvýšenom výskyte repríz, nebude hádam potrebné, co mnohí hovoria už od zaciatku – zbúrat celé STV a na jeho ruinách vystavat úplne novú televíziu.

Možno o nejaký cas už obcanom nebude až tak prekážat platenie koncesionárskych poplatkov, lebo si budú môct povedat, že to stojí za to. Kedy však ten cas nastane, je zatial v nedohladne.