Je fantastické, že hlavnými témami verejných debát sa konecne stali velké reformy. Po štyroch desatrociach kolektivistickej totality sa tu podobná atmosféra mihla len v krátkej reformnej chvíli po páde komunistického režimu. Po jedenástich rokoch, deformovaných autokratom a postkomunistami, sú reformy opät „in“.

V behu sú súbežne reformy penzijného a danového systému, školstva a zdravotníctva. Zdravý rozum by mal jasat, ved prišla jeho chvíla. Lenže ked sa zdravý rozum prizrie reformným plánom bližšie, casto zostáva stát.

Každá z reforiem vychádza z najrozumnejších a najušlachtilejších premís. Ale približujúca sa konecná podoba reforiem v dáva tušit, že v primnohom zvítazia kompromisy. Zdravému rozumu totiž výdatne prekáža aktuálna pohodlnost, neschopnost ci ustupovanie skupinám, ktoré sa môžu výrazne podielat na znovuzvolení dnešných politikov. Dokonca sa lahko môže stat, že výsledkom „reformnej smršti“ budú poloreformy a nepodarky – a to bude to najhoršie, co sa môže stat.

Ludia budú cakat na pozitívne výsledky v presvedcení, že tažké a rozumné reformy prebiehajú ci prebehli. Lenže mnohí politici z tých tažkých reforiem už dnes ustupujú v snahe zapácit sa všetkým. Orežú niekolko zoschnutých konárov, obcas zatnú aj do živého, ale choré casti si zväcša nevšímajú.

Najväcším adeptom na nepodarený polotovar je návrh danovej reformy – prináša síce aj pozitíva, väcšine obyvatelov však zvyšuje danové zataženie. Sklamaniu z takejto reformy sa dá predíst, to by však minister financií Mikloš musel byt trochu odvážnejší a odhodlanejší škrtat. A nesmel by prejst od tézy „prijímam kritiku sprava“ ku schmognerovskému „ide o neodôvodnený extrémizmus“.

Sklamaniu bude zrejme celit aj minister Kaník, pretože jeho pomalé a nekvalitné kroky nasvedcujú tomu, že príprava tažkej penzijnej reformy sa výrazne podcenuje a obrovské riziká sú odsúvané „na potom“.

Iným prípadom je chystaná reforma zdravotníctva. Ešte síce neprišla, sklamanie ludí, ktorí si dnešný tlak na zníženie spotreby a rastúceho dlhu zamienajú s pripravovanou reformou, však už prítomné je. S vedomím, že všetko je „bezplatné“, sa bojuje tažko. Zvalit vinu za rozšírené sklamanie iba na naozaj nechápajúce médiá je však lacné. Co robia koalicní politici, aby Zajac nebol vítaným hromozvodom?

Sklamanie prináša už aj školská reforma. Mnohí sú sklamaní, že za štúdium na vysokých školách si budú priplácat. Na druhej strane samotné príplatky asi nebudú stacit na citelne vyššiu kvalitu, co je zasa sklamaním pre tých, ktorí spoplatnenie škôl vítajú, ale za svoje peniaze nieco rýchlo ocakávajú.

Z podstaty ideálu vyplýva, že nemôže byt naplnený. Velký problém však prichádza vo chvíli, ked sa pod zástavou ideálov robia od nich velmi vzdialené veci. Polovicaté, ustráchané ci „odfláknuté“ zmeny prinesú velké sklamanie. Cím viac budú tieto „reformy“ prezentované v súvislosti s ideálmi zdravého rozumu, tým reálnejšia je hrozba, že „reformná vláda“ všetky reformné idey nadlho úplne zdiskredituje.