Marcový azorský summit naznacil novú geopolitickú éru. Pripomínalo to stretnutia medzi Rooseveltom a Churchilom, na ktorých obaja vodcovia plánovali dalšiu fázu vojny proti Hitlerovi. Ked prezident Bush opustil stretnutie s presvedcením, že Francúzsko by vetovalo akúkolvek rezolúciu, svet sa pohol zo slepej ulicky, v ktorej sa ocitol v OSN.

V budúcnosti sa dockáme väcšej diplomacie, v ktorej dohody vzniknú na bilaterálnom alebo trilaterálnom základe podla momentálnych potrieb. Jadrom novej diplomacie bude, co už Charles de Gaulle – a dnes Chirac – trpko nazval „Les Anglo-Saxons“. Teda Spojené štáty a Velká Británia, z ktorých robí spolocná kultúra a náklonnost k slobode a demokracii nielen spojencov, ale i „rodinu“. Stavajúc na tomto pevnom základe, Spojené štáty sa ako jediná supervelmoc radšej s ostatnými krajinami dohodne na ad hoc báze, ako by sa mala dohadovat s medzinárodnými organizáciami.

Chirac sa pokúsil prezentovat ako štátnik sveta, no bez ohladu na svet. Francúzsko je druhotriedna vojenská sila. Ale vdaka svojej geografickej polohe v strede západnej Európy a vlastníctvu nukleárnych zbraní, ktoré Francúzsku zabezpecujú permanentné miesto v Bezpecnostnej rade OSN, uplatnuje negatívnu a deštruktívnu moc. Pri tejto udalosti uplatnil naplno práve takúto moc – a následky budú pravdepodobne trvalé.

Prvý orgán, ktorý pán Chirac poškodil, možno neodvratne, je OSN. Stará bezpecnostná rada bude musiet odíst: má pol storocia a už neodráža realitu, kedže tri z najdôležitejších entít sveta – Japonsko, Nemecko a India – v nej nemajú svoje trvalé miesto. Ešte dôležitejšie je, že Spojené štáty stratili dôveru v jej užitocnost v krízových okamihoch. Bezpecnostná rada bude teda odsunutá na okraj a o dôležitých záležitostiach sa bude rokovat na inom mieste. Možno bude dokonca komplikované Spojené štáty udržat v tejto organizácii vôbec.

Tvrdá Chiracova ruka postihla aj Severoatlantickú alianciu. Pri pokusoch zmanipulovat NATO proti USA, teda proti jej spoluzakladatelovi, klúcovému clenovi a zásobovatelovi palebnou silou, urobilo Francúzsko fundamentálnu chybu. OSN aj NATO boli pôvodne vytvorené práve preto, aby zahrnuli Spojené štáty do spolocnej bezpecnosti a obrany Európy a aby zabránili návratu USA do izolácie. Vítazstvo Ameriky v studenej vojne znamenalo, že pominul dôvod nechávat velké množstvo ozbrojených síl v západnej Európe. Dnes má vojensky aj geograficky omnoho väcší zmysel umiestnit rýchle sily pre európske dejisko v spolahlivej Británii a na tomto základe stavat bilaterálne dohody so všetkými krajinami strednej a východnej Európy. V tomto novom systéme sa Francúzsko stane bezvýznamné. Potom uvidíme, co urobí Nemecko. Môj odhad je, že príde k rozumu a rýchlo sa ukryje pod ochranné krídla Spojených štátov.

Tretia organizácia, ktorú Chirac poškodil, je Európska únia. I ked pod nátlakom Francúzska sa EÚ hnala do penažnej a konštitucnej únie, iracká kríza ukázala, že Únia neurobila nijaký pokrok smerom k spolocnej zahranicnej politike. Jediná krajina, ktorá sa pridala k franko-germánskej osi, je Belgicko. Dvaja z piatich hlavných clenov, Taliansko a Španielsko, sa držia Velkej Británie, tak ako aj všetci ašpiranti, cím si vyslúžili osobné urážky od pána Chiraca. Teda od cloveka, ktorý je rád, ked je oznacovaný za „prvého džentlmena Európy“.

Táto kríza dostatocne jasne demonštrovala, že ozbrojené sily Európskej únie neexistujú a pri súcasnom výkone ani nikdy nebudú. Chiracovi sa nepodarilo zadržat anglo-americkú alternatívu. Anglo-americkí velitelia sa z balkánskej skúsenosti naucili nedôverovat francúzskym silám. A kedže Francúzi nemohli hrat na „vojnovú kartu“, Chirac stavil na „mierovú“ – na jedinú, ktorú mal. Výsledkom je, že viac ako desat clenov EÚ alebo budúcich clenov teraz prehodnocuje svoju vernost Európskej únii. Británia napríklad pochybuje, ci je jej budúcnostou naozaj kontinentálna Európa. Opät raz sa ukázalo, že pre Britov kanál je širší než Atlantik…

Bush má pred sebou rušné obdobie. Nielenže musí s Blairom vymysliet fungujúce povojnové urovnanie v Iraku, ale musí zostrojit aj víziu bezpecného sveta, ktorý si vystací aj bez NATO a s marginálnym OSN. Je najvyšší cas, aby Amerika zacala s „bolestným prehodnotením“, ktorým raz už hrozil bývalý štátny sekretár USA John Dulles. Amerika si musí rozmysliet, ci dokáže ponúknut životaschopnú alternatívu európskym krajinám, ktoré sa už dalej nechcú zverovat do rúk Európskej únie, ktorej vládne egoistické a nezodpovedné Francúzsko. Dnes, v roku 2003, už nevidím dôvod, preco by toto prehodnocovanie malo byt bolestivé. Naopak, je vítané a nevyhnutné, a môže byt dokonca konštruktívne a radostné.

Autor je historik.

Preložila Ildikó Pongóová.