Ministerstvo pôdohospodárstva (MP SR) pripravuje novelu zákona o ochrane polnohospodárskeho pôdneho fondu, ktorý má sprísnit spôsob využívania polnohospodárskej pôdy zo strany jej užívatelov. V skutocnosti tým však stažuje podnikanie na pôde.

Postup vzniku nového zákona nie je v slovenských pomeroch neštandardný – je nesprávny a otvára množstvo nepovšimnutých tém. Pracovná verzia zákona predpokladá zavedenie nových inštitútov a štátnych dohladov typu „chránenej pôdohospodárskej oblasti“, „štátnej pôdnej služby“, úplne nových orgánov ochrany pôdy (vyšší pozemkový úrad), ako aj pokút za porušenie zásad správneho hospodárenia (napríklad zaburinenia). Nebolo by velkým prekvapením, ak by takáto iniciatíva vyšla od ministerstva životného prostredia, ktoré býva castým protivníkom polnohospodárov. Velmi nezvycajným je však práve fakt, že normu presadzuje ministerstvo pôdohospodárstva, ktoré má byt slúžiacim pracoviskom pre užívatelov pôdy. Sily zástancov a odporcov využitia pôdy sú tak dlhodobo nevyrovnané.

Príprava zákona sa opiera o odborné prostredie Výskumného ústavu pôdoznalectva a ochrany pôdy (VÚPOP). Prevádzkovanie a využívanie rezortných inštitúcií k týmto úcelom je zaužívanou praxou ešte z cias totality, v ktorej neexistovala protiváha v podobe mimovládnych think-tankov, schopných navrhnút lepšie a efektívnejšie riešenia. MP ma takýchto inštitúcií 24, MŽP osem. Hoci tieto organizácie prešli v minulom volebnom období transformáciou (z rozpoctových na príspevkové) a výraznou redukciou zamestnanosti, nadalej im plynú rezortné kontrakty za niekolko desiatok miliónov korún, pricom nie malá cast ide na „úlohy“, ktoré sú cisto na udržanie existencie týchto inštitúcií. Preco napríklad nemôže ministerstvo vypísat na každú úlohu sútaž, ktorej by sa mohli zúcastnit aj mimovládne subjekty?

V týchto súvislostiach nie je tažké pochopit, preco sa v tézach pripravovaného zákona spomína zavedenie „štátnej pôdnej služby“, „poverenie odbornej inštitúcie, ktorá bude povinná viest ústredný register ochrany pôdy“, ako aj povinnost štátu podporovat tvorbu databázy informácií o pôde. Zo strany VÚPOP tu jasne vidno úsilie zaistit svoju cinnost na dalšie roky. Možnosti ovplyvnovania zákonov inými subjektmi cez pripomienkové konanie sú ovela menšie než v procese prípravy jeho znenia. VÚPOP má totiž nekorektný náskok.

O povahe pripravovanej normy svedcí odkaz na odporúcanie Rady Európy 8/92, ktoré s príznacnou byrokratickou podrobnostou definuje „ekologické“, „kultúrne“ a dalšie funkcie pôdy, cím celkom prevracia tradicné vnímanie zmyslu pôdy. Môžeme si lahko predstavit, že v nastúpenom trende bude Rada Európy pokracovat a v inom odporúcaní zadefinuje napríklad „krajinno-estetické“ a „psycho-hygienické“ funkcie hovädzieho dobytka. Iná rezortná organizácia sa potom môže pasovat za správcu registra pasienkov a pasúcich sa kráv. Takýto etatizmus sa stáva základnou povahou väcšiny environmentálnych zákonov v Európe.

Reštrikcie opierajúce sa o vymáhanie pokút, ktoré nestanovuje súd, ale štátny úradník, nebývajú velmi úcinné. Pre potenciálneho investora, ktorý by mal záujem vynat kvalitnú pôdu z polnohospodárskeho pôdneho fondu, bude nový zákon znamenat len jediné – ak ho neprejde chut podnikat, svoj ciel dosiahne, akurát bude musiet podplatit o jedného úradníka viac.

Súcasný zákon c. 307/1992 o ochrane polnohospodárskeho pôdneho fondu je dost prísny na to, aby ho bolo potrebné komplikovat dalšou novelou. Navyše je v príkrom rozpore s úmyslom vlády zrušit poplatky za vynatie pôdy z polnohospodárskeho pôdneho fondu, ako ich deklarovala vo svojom programovom vyhlásení. Žial, vláda i tvorcovia novej normy podlahli tendencii venovat ochrane pôdy neprimeranú pozornost, hoci skúsenost hovorí, že väcšinu problémov poškodenia pôdy riešia úplne iné inštitúty: trestný zákon, princíp „common law“ a dobrých susedských vztahov.

Kto to vysvetlí kompetentným úradníkom?

Autor je spolupracovník Konzervatívneho inštitútu.