Konflikt na Blízkom východe vysielajú televízie v priamom prenose. Obrázky požiarov v Bagdade, štarty tažkých bombardérov, kolóny tankov dušu nepohladia. Politici sa predbiehajú vo vyhláseniach, ako vždy majú jasno vo veciach, o ktorých vedia iba málo. Vojna nie je dobrá, ani ked má dobré dôvody. Život sa nezastavil, hoci každým výstrelom si menej zaslúži pomenovanie normálny.
Vedomie, že kdesi vybuchujú granáty, kým inde sa veselo obchoduje, pôsobí schizofrenicky. Má mat clovek výcitky svedomia, ak nedokáže zastavit generálov? Má citit hanbu, ked popíja kávu a cíta o zabíjaní?
Vojna obracia hodnoty sveta. Obycajný život je viac než bohatstvo. Škoda len, že význam slov je premenlivý, nepretrvá, stací zopár rokov mieru, a všetko je zabudnuté. Mier však nie je samozrejmá samozrejmost. Možno by mu prospeli priame prenosy pokoja.
Vojna v Zálive pravdepodobne ovplyvní aj svetovú ekonomiku. Obnova poniceného irackého hospodárstva si vyžiada miliardy dolárov. Paradoxne budú mat rovnaký alebo podobný pôvod ako zbrane, ktoré škody narobili. Aj v tom je cynizmus ozbrojených konfliktov. Rovnako zvrátené by však bolo necinné cakania na okamih samozrútenia diktátorského režimu, tolerovanie teroru a zastrašovania. Vyšší princíp mravný hovorí, že zabitie tyrana nie je vraždou. Ani vyšší princíp však neradí, co si pocat s mrtvymi ochrancami a útocníkmi okolo tyrana. Vojna je v tomto zmysle iba zlá.