Vedela, co chce robit – hrat, režírovat i písat – divadlo. Najprv hrala v Bábkovom divadle na Rázcestí v Banskej Bystrici, neskôr zacala pracovat s nehercami. Tých „svojich“ nehercov, ludí s mentálnou poruchou, ktorí sú teraz vedení ako profesionáli, vídala najprv v obecenstve… Myslela si, že s nimi pripraví jednu inscenáciu a pôjde dalej. Dnes je s nimi v Divadle z Pasáže už ôsmy rok.

A nemyslí si, že stojí na mieste, ide dalej. Ako umelecká riaditelka, režisérka, kamarátka… „Nechceli sme len zaplnit ich program, ale dat im alternatívu, aby si našli svoje miesto v živote. Títo ludia sa rozhodli dobrovolne, že chcú hrat divadlo, z pôvodne ôsmich hercov je ich už teraz pätnást. Záujem ich má ovela viac. A my sme chceli ukázat, že clovek s mentálnou poruchou nemusí len krásne pliest košíky, malovat, ale môže aj tvorivo pracovat svojou myslou a duchom.“

Sila divadla

Viera Dubacová verí v silu divadla, ktoré má podla nej nielen úžasnú moc, schopnost pretvárat ludí a vypovedat o spolocnosti. Divadlo založila spolu s manažérkou Janou Suraovou. „Divadlo je posolstvo a ako v syntetickom umení je v nom obsiahnuté naozaj všetko.“ Z prvej inscenácie Popolvár, ako ho nepoznáte sa postupne rozrástol repertoár Divadla z Pasáže na dalších šest divadelných hier.

Z divadelnícky sa stala umelecká riaditelka, šoférka, ekonómka, skladnícka, projektová manažérka. „To, co som robila a robím, je nevyhnutné na prežitie divadla. Nedalo sa to robit inak, nevidela som iné východisko, ako udržat organizáciu. Nielen udržat, ale budovat ju dalej. Vedela som si predstavit ako posúvat divadlo v tvorbe, odkial a kam majú íst inscenácie a myšlienkové posolstvá, ale nevedela som si dost dobre predstavit, ako to všetko zabezpecit financne.“

Spôsob, ako divadelné inscenácie vznikali, však zacal byt pre hercov i divadelníkov neúnosný. Nestacilo iba niekolko mesiacov skúšat novú inscenáciu a vtedy pravidelnejšie brat hercov – klientov ústavu sociálnej starostlivosti – na skúšky. Potom uviest niekolko repríz a dlho nic …

„Zacala som ich vnímat ako partnerov. Casto však boli nekoncentrovaní, mali zmeny nálad, nevedeli sa sústredit, uvedomit si, že je predstavenie, že sú zodpovední sa svoje konanie. K tomu ich bolo treba citlivo viest,“ priznáva V. Dubacová.

V roku 1996 vzniklo obcianske združenie

ako forma systematickej práce s hercami a už druhý školský rok majú „vyucovanie“.

Prirodzeným spôsobom sa otocili plány hrat „len“ divadlo, alebo vytvorit „iba“ chránené dielne na takúto cinnost. Potrebná bola každodenná systematická práca. „Zo zaciatku sme to mali jednoduché: naskúšat inscenáciu a predávat ju.

Postupne sme prišli na to, co naši herci potrebujú. Nebola to len umelecká cinnost, ale predovšetkým sociálna. Pred rokom sme hovorili, že pripravujeme ich dovzdelávanie, teraz našu prácu nazývame vzdelávaním.“

Už druhý rok sa každý den v troch rôznych skupinách pracuje od rána na tom, aby sa mentálne postihnutí herci zorientovali v základných informáciách nevyhnutných pre život. Vyucovanie je prísne individuálne, aj ked sú niektoré „hodiny“ spolocné. Dve pedagogicky, psychologicka, divadelní herci, výtvarnícka, hudobník, pracujú s „hercami“ každý den.

Okrem tzv. všeobecnovzdelávacích predmetov je to najmä hudobná výchova, pohybová príprava, tanec, rytmika, ale hlavne divadlo, javisková rec… S nástupom absolventa JAMU by mala pribudnút pantomíma, masky.

Vlastný podiel na pedagogickej práci V. Dubacová zlahcuje. Podla nej sa tak stalo najmä vdaka novým nadšencom – zamestnancom divadla, ktorí mali jasnú predstavu, ako týchto ludí viest k samostatnému životu. Dnes už majú koncepciu, nové metódy a spôsoby, ktoré na základe vlastnej skúsenosti vypracovali.

„Náš projekt sociálnej práce sa radí k formám decentralizácie sociálnej sféry, ako vytvorit alternatívy pre ludí s mentálnou poruchou, aby nežili zatvorení v ústavoch. Pravdou je, že na ministerstve práce a sociálnych vecí sme si nenašli svoju kolónku, aj ked pracujeme systematicky, každý den. Možno, keby sme urobili nieco jednorazovo, tak na to lahšie získame financie. Ale nestažujeme sa. V divadle vznikol kolektív, ktorý je sám osebe najväcšou devízou a bez ktorého si túto prácu dalej neviem predstavit,“ dodáva.

Rocne dva milióny

Konecne má „divadlo“ i „škola“ vhodné priestory na vyucovanie aj divadelné skúšky. Dokonca kanceláriu a pribudnút by mala „oddycháren“. Kedže však nemajú žiadnu inú možnost, ako získat peniaze na prevádzku a na skúšanie inscenácie, zhánajú granty.

„Sme neustále v strehu, hovorím tomu ako ‚štvaná zver‘, aby nám neunikla žiadna možnost, ako získat peniaze. Ak sa tak stane, zrazu nemáme financne pokrytý polrok a nie je z coho pomaly zaplatit ani prenájom. Nehovoriac o tom, že vnútorne nie som spokojná, pretože netvorím, ale nahánam financie, a to ma ubíja, nicí tvorivé myšlienky,“ tvrdí Viera Dubacová.

Clovek sa zamyslí, kde tú úžasnú energiu berie: „Priznám sa, že stále som presvedcená, že toto je iba docasné, nutné zlo. Mám dve možnosti, uspokojit sa alebo, kedže mám za sebou tím vynikajúcich ludí, ktorí stoja pri mne, ci lepšie povedané, stojíme navzájom pri sebe, íst dalej.“

Okrem toho si nevie predstavit, že by jedného dna školu zavreli a do ústavu odkázali, že od zajtra do „divadla“ klienti nemajú chodit. Viacerým by sa zrútil svet, ktorý im ukázala spolu s kolegami, priatelmi divadla i postihnutých vtedy, ked ich prvý raz zavolali na divadelnú skúšku. Sú pre nu hnacím motorom. Vtedy sa clovek stáva mimoriadne zodpovedným, až má vo vnútri velkú zátaž.

Na to, aby mohli každý den príst, treba rocne dva milióny korún. Teraz cakajú na peniaze z grantu na tabule, stolicky… Novú inscenáciu s názvom Cudzinci nosí v hlave už dva roky. Medzitým však „spravili“ s režisérom Jánom Štrbákom film Príbeh jedného vagóna – o ludoch, ktorí sedia vo vagóne odstavenom na slepej kolaji.

Nechcela by, aby to bolo v skutocnosti práve tak. Podla nej existuje smerovanie, kadial sa dá íst s týmito „nehercami“ – skúšat divadlo a divadlom sa dostávat k nevyhnutným znalostiam života. Postupne pripravit pre postihnutých ludí nielen akýsi denný stacionár (ten bezplatný už vlastne funguje), ale aj taký umelecký súbor, v ktorom by za svoje hranie dostávali aj plácu. Nie je to nereálna vízia. V tomto roku s tým už i zacali. V okolitých krajinách funguje profesionálny súbor Baltazár v Madarsku, ktorý vznikol tri roky po Divadle z Pasáže, ale už zamestnávajú hercov.

V škandinávskych krajinách sú divadlá mentálne postihnutých podporované najmä samosprávou. „Musíme chodit von, na festivaly. Hrat a ucit sa od iných, ktorí sú dalej.“ V novembri sami zorganizovali v Banskej Bystrici festival, kde sa stretli divadlá z Madarska, Polska, Ceska, Slovenska. Nan získali grant z ministerstva kultúry a Medzinárodného Vyšehrádskeho fondu. Na cestu na podobný festival do Rigy zatial nemajú…

Keby však chceli získavat prostriedky priamo z fondov EÚ, potrebujú aspon štyroch dalších partnerov. „Ak Slovensko vstúpi do EÚ, urcite príde k posunu aj v tejto oblasti, financovanie sa bude musiet zlepšit, ci to nejaký úradník na ministerstve bude chciet, alebo nie,“ verí Viera Dubacová. Vlani „prežili“ vdaka grantom z ministerstva kultúry, Nadácii Otvorenej spolocnosti, scasti ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny, financnému príspevku z firmy Shell, a.s., a Orange, a.s.

„Velakrát sa nám však stalo, že sme nemali financne pokryté dlhé obdobia. Naposledy sme boli bez penazí asi sedem mesiacov, ale prácu sme ani tak neprerušili. Najviac ma však hnevá, že peniaze, ktoré sú urcené práve na taký projekt ako máme my, existujú, len sa k ním nevieme dostat. Nestíhame sledovat všetky granty a potom ich oslovovat a ešte nepretržite pracovat. Na to je nás málo.“

Chránené bývanie

K obcianskemu združeniu – Divadlu z Pasáže a vzdelávaniu pribudlo dalšie s názvom Dom – Chránené bývanie. Podla Viery Dubacovej je to znovu len celkom logické vyústenie súžitia v divadle. V tomto projekte chcú íst cestickou, ktorú prešlapali ludia z Rady pre sociálne poradenstvo. Preto sa stretávajú aj s ludmi, ktorí podobné skúsenosti už majú.

Predovšetkým však oslovili rodicov. V júni minulého roka osem z nich prejavilo o samostatný spôsob života svojich detí záujem. Pretože „herci“, ktorí hrajú v Divadle z Pasáže majú záujem žit samostatne a byt za seba v urcitej miere zodpovední. „Získali sami seba, svoju dôležitost, svoje miesto, svoju vlastnú hodnotu. Nevedia síce toto všetko možno pomenovat, ale vedia pomenovat pocity, napríklad, kedy sú štastní,“ tvrdí Viera Dubacová.

Vysvetluje: „Naozaj nejdeme nikoho obrat o byty. Nemá to nic spolocné s iným spôsobom bývania. My hladáme objekt, ktorý by sa dal upravit na byty garsónkového typu so spolocnou kuchynou a prácovnou. Ale najmä musí mat miestnost, kde by bol 24 hodín denne k dispozícii asistent.“ Ten spolahlivo nahradí viacclenný personál a pre obyvatelov chráneného bývania sa stane priatelom, ktorý im so všetkým ochotne poradí, pomôže.

„Teraz už viem, co všetko sa dá cítat v ich ociach (myslí svojich hercov), co si myslia, co cítia, ale my sa nich pozeráme len tak povrchne, a ked sa nám zdá, že ten prvý kontakt nie je nadviazaný, skoncíme komunikáciu, ale tam to práve má zacínat. My sme tí, ktorí sa krcovite držia svojich tabuliek a noriem, postihnutí ludia sú prirodzení,“ hovorí Viera Dubacová.

A práve preto si myslí, že títo ludia naozaj nemajú

vyjst iba na javisko, ale aj do normálneho života. Tak, aby bývali, zarábali, žili… „Myslím si, že predstavenia, ktoré hrávame, majú naozajstnú odozvu, cítit nieco vo vzduchu, co spája hercov s divákmi v hladisku, núti ich premýšlat a oslovuje ich aj emocionálne. Spolocnost nás rešpektuje a prijíma, preto cítim šancu, že sa v nej nieco mení.“

Viera Dubacová si nemyslí, že bude stále skúšat s týmito hercami. V Bratislave študuje réžiu a teší sa na iné predstavenia, projekty. Na druhej strane sa Divadla z Pasáže nedokázala vzdat ani vtedy, ked nemali financie, priestory a nevedeli, co s nimi bude.

Podporovala ju rodina a ona pracovala iba pre divadlo: „Pôvodne som nechcela pomáhat iba postihnutým, nie som sociálny pracovník, netušila som, že nemajú byt v ústavoch. Na všetko som prišla sama vlastnou cestou. Možno bola prvá myšlienka aj trošku sebecká: už konecne chcem, aby bol život v našej spolocnosti dôstojný. Zdala sa mi frustrovaná, prázdna, pritom si všetci želáme, aby sme žili v citovo vyzretej, v ekonomicky vyspelej spolocnosti.“