Manažéri sú ľudia žijúci zo športu. Vraj veľmi slušne, hovorí sa. Mnohí ich prácu oceňujú – napokon, pomáhajú iným zarábať, získavajú im prostriedky na prípravu, zúročujú a predávajú úspech. Sú i takí, čo im závidia a percentá z provízií berú ako najľahšie zarobené peniaze. Ako sa na svoju práci dívajú oni sami?

Splní si sen

Z Richarda Galoviča sa manažér stal z núdze. „Venoval som sa kondičnej príprave športovcov a keďže som mal iné predstavy o podmienkach profesionálnej prípravy, začal som na ňu zháňať aj financie. Manažérom som byť nechcel a ani nechcem. Privítal by som, keby prišiel niekto, kto mi zabezpečí podmienky, aby som sa venoval výlučne športovcom a ich tréningu. Lenže keď som mal na prípravu obrazne stovku a potreboval som dve, nič iné mi neostávalo.“

Na svedomí má kondíciu tenistu Karola Kučeru, olympijského víťaza vo vodnom slalome Michala Martikána, spolupracoval s kanoistom Slavomírom Kňazovickým i tenistom Jánom Krošlákom. „V tenise to funguje oveľa profesionálnejšie, a tak som sa skúsenosti z neho snažil preniesť aj do vodného slalomu,“ hovorí človek, ktorý sa stal Martikánovým osobným manažérom a pod palcom má marketing reprezentácie i Slovenského zväzu kanoistiky na divokej vode. „Vodný slalom je divácky i televízne atraktívny šport a skôr či neskôr doň začnú prúdiť peniaze. Som presvedčený, že tento šport bude prudko expandovať a podmienky v ňom sa ešte viac sprofesionalizujú.“ Sponzori prejavujú podľa Galoviča o vodný slalom záujem už aj sami. „Slovenský športový trh je malý, postavený zväčša na individualitách. Vodný slalom už nie je len Martikán a Hochschornerovci. A tak, aj keď je investícia do športu riziková, lebo na úspech či neúspech vplýva veľa faktorov, my počtom kvalitných pretekárov vieme dať záruku úspechu. Všetci nepohoria. A to je pre sponzora dôležité. Dobre si rozmyslí, do čoho investuje a či sa mu to vráti.“

Galovič sám nevie pomenovať to, čím vlastne je. „Mám dosť široký záber. Snažím sa o to, aby som športovcom optimalizoval prípravu vo všetkých smeroch. Aby som ju finančne zabezpečil, našiel ideálny podporný tím, vypracoval optimálny športovo-regeneračný režim a nakoniec predal aj očakávaný úspech.“ Okrem manažéra a kondičného trénera sa stane aj dušou onedlho otváraného fitnescentra v Bratislave, ktoré sa chce vysoko profesionálne a po všetkých stránkach starať o zdravie zákazníkov. „Splním si sen. Potrebujem zmenu, novú výzvu. Desať rokov sa pohybujem v športe a cítim, že ma to

psychicky dosť vyčerpáva. Pokúsim sa preniesť skúsenosti zo starostlivosti o vrcholových športovcov do starostlivosti o vrcholových manažérov, ale nielen o nich.“

Úspech treba speňažiť

Vyžiť by vraj vedel z ktorejkoľvek z činností, ktorým sa venuje. „A nemusel by som žiť skromne. Za ďalšou prácou ma ženie chuť i poznanie.“ Opäť sa vrátil k tomu, že v úlohe kondičného trénera sa cíti lepšie ako v úlohe manažéra. „Keď sa mi podarí uzavrieť miliónovú zmluvu, teším sa, ale radosť z víťazstva je oveľa emotívnejšia.“ Na druhej strane úspech treba speňažiť. „Aby sa uzavrel kolobeh. Optimálne je, keď peniaze z úspechu prejdú na konto číslo dva a tam sa ukladajú. Na Slovensku sa však veľakrát stáva, že sa musia vrátiť opäť do prípravy. Dobrý realizačný tím finančný tlak na športovca nikdy neprenesie. Ak je totiž športovec pod ťarchou, že ak

nevyhrá, nebude mať na ďalšie fungovanie, jeho výkonnosť zákonite klesá. Ak vám nevyjde jeden rok, ešte sa nič nedeje, ale ak už dva po sebe, určite to bude mať dosah na kvalitu ďalšej prípravy.“

Z peňazí, ktoré ako manažér zoženie, mu zostáva, podľa dohôd, od 9 do 17,8 percenta. „Keby som bol iba v pozícii sprostredkovateľa, teda donesiem peniaze, vezmem províziu a idem ďalej, bolo by to krásne. Lenže ja mám na starosti kompletnú realizáciu a plnenie zmluvy. Za tým je veľmi veľa práce.“ Vyžiť by vedel aj z toho, že sa postará o kondičnú prípravu Karola Kučeru. „Samozrejme, je rozdiel, či bol šiesty alebo stý hráč svetového

rebríčka – aj v peniazoch. Ja síce urobím rovnakú prácu, ale v športe sa cení a odmeňuje iba úspech.“

Galovič priznáva, že na slovenské pomery môže žiť „rozhodne nadštandardne.“ Tomu zodpovedá aj jeho nasadenie. „Pracujem od ôsmej ráno do desiatej večer a potom si často sadnem ešte na hodinku za počítač k prípravám. Voľného času pre seba a rodinu veľa nemám.“

Atletika nie je futbal

Alfons Juck sa postupne vypracováva medzi vplyvnejších atletických manažérov a jeho kredit stúpol najmä po tom, čo sa do jeho skupiny dostal trojnásobný olympijský víťaz oštepár Jan Železný a svetový rekordér v desaťboji Roman Šebrle. „Byť zameraný na slovenský trh by bolo pomerne zložité,“ vraví. „Dnes, v čase internetu, nie je človek ohraničený teritóriom, kde pôsobí. Ak vie jazyky, vyzná sa a je schopný, môže byť partnerom kohokoľvek a je jedno, či sedí v Los Angeles alebo v Bratislave. Kľúčová je schopnosť ponúknuť športovcovi dobré podmienky a dôveryhodnosť.“

Na druhej strane nevylučuje alternatívu robiť výlučne so Slovákmi. „To by sme však museli dať dohromady všetko dobré, čo v slovenskom športe je, skúpiť marketingové práva na športovcov typu Martikána a Moravcovej, založiť agentúru, v nej zamestnať ľudí a prevziať kompletnú starostlivosť o hviezdy. Vlaňajší úspešný rok po dlhom čase začal lámať nedôveru v slovenský šport. Sponzori po privatizácii už nejdú do podpory športu cestou kamarátskych vzťahov, a ak majú niečo podporovať, musí to byť špičkové.“

Juck spolupracuje s najlepšími atlétmi na Slovensku a v Čechách, spolupodieľa sa na organizácii atletického mítingu Zlatá tretra v Ostrave, ktorý je súčasťou seriálu Super Grand Prix, a pôsobí aj v mediálnej oblasti. „Žijem normálne,“ hodnotí triezvo svoje finančné možnosti otec ôsmich detí. „Aby som to utiahol , treba robiť viac vecí.“ Priznáva, že niektorí zahraniční manažéri môžu byť aj bohatí. „Určite však nie tak ako agenti vo futbale a hokeji. Kým jedna z najväčších hviezd, americká šprintérka Marion Jonesová má reklamný kontrakt s firmou Nike na 800-tisíc dolárov ročne, veľa hokejistov v NHL zarába milión dolárov a tí najlepší niekoľko miliónov. Provízie ich agentov sa s našimi nedajú porovnať.“

Záujem Slovákov

V Juckovej skupine je približne 25 atlétov. „Ak by som sa aspoň na 80 percent venoval iba manažovaniu atlétov, možno by sa dala zvládnuť aj väčšia skupina. V atletickom biznise už sú tímy ľudí, ktoré sú schopné zastupovať 50, možno 60 športovcov. Za mnou stále chodia slovenskí atléti a žiadajú ma o zastupovanie. Záujem dokonca prejavili aj niektorí atléti zo Spojených štátov, ale moje možnosti sú limitované. Vyznie to paradoxne, ale privítal by som konkurenciu. Som na Slovensku v podstate jediný atletický manažér.“

Úlohou manažéra je sprostredkovať atlétovi štarty na čo najkvalitnejších mítingoch, zabezpečovať sústredenia, a ak sa obe strany dohodnú, pomôcť aj s reklamnými aktivitami. Ak niekto zastupuje napríklad kenských vytrvalcov, má roboty viac, musí sa postarať, aby počas sezóny, ktorej najväčšiu časť trávia v Európe, mali kde žiť, zabezpečuje víza a podobne. „Potom sú aj tie percentá provízií vyššie,“ dodáva Juck. „Tie sa podľa rozsahu poskytnutých služieb pohybujú od desať do tridsať percent. Za sprostredkovanie štartu je to menej, ak manažér hradí aj cestovné i pobyt, viac.“

Športový manažér mítingu zabezpečuje štart atlétov podľa možností rozpočtu podujatia, spolupodieľa sa na organizácii a na mediálnom imidži pretekov. Rola manažéra atlétov a mítingu sa podľa Jucka nebije. „Mnohí organizátori angažujú práve takých manažérov. Majú kontakty a navzájom si atlétov vymieňajú. Ostravskí organizátori mali šťastie, že najsilnejšej českej agentúre Česká sportovní sa atletika zapáčila a podporuje ju.“

Manažérska práca je celoročná, ale najintenzívnejšia v sezóne – v halovej od polovice januára do marca, v letnej od mája do septembra. „Vtedy pracujeme od rána do večera, a keď sú mítingy, aj do noci. Mimo sezóny je to o niečo voľnejšie, ale mnohé štarty a najmä sústredenia sa vybavujú v predstihu. Cestovanie? Snažím sa ho, najmä vzhľadom na rodinu, minimalizovať. Navyše je dobré viesť atlétov k samostatnosti. Sú však slobodní manažéri, ktorí celé leto cestujú z mítingu na míting. Niekde je manažér hosťom, niekde si však pobyt musí zaplatiť.

Juck má športové vzdelanie, vyštudoval Fakultu telesnej výchovy a športu UK v Bratislave, ale „skončiť telovýchovu nie je podmienkou pre prácu manažéra. Mnohí z nás sú právnici, ekonómovia alebo bývalí špičkoví atléti.“

Kvalita vyhráva

Najlepší hokejoví agenti zákonite sídlia v Spojených štátoch. Na Floride má svoju kanceláriu Jiří Crha, bývalý brankár reprezentácie ČSSR. Získal registráciu hráčskej asociácie NHL a zastupuje 20 hokejistov z Čiech a Slovenska (zo Slovákov bratia Hossovci, Mezei, Radivojevič, Lintner, Bicek a Balej).

Práci sa venuje na plný úväzok. „Klientela, ktorú mám, mi stačí.“ Aj Crha tvrdí, že nie je dôležité mať veľa hráčov, ale kvalitu. „Treba mať aj šťastie a nos na takých , ktorí sa v NHL dokážu presadiť.“ Ako agent sa teda slušne uživí. Aj Crha berie percentá z príjmov hokejistov a snaží sa im v klube presadiť čo najlepší kontrakt. „Provízie sa pohybujú vo výške troch percent z ročného príjmu hráča.“ Počty sú jednoduché – z každého milióna hráčskeho platu má Jiří Crha 30-tisíc dolárov.“ Je len na agentovi, aké má životné nároky a koľko chce zarobiť. Veľkých kontraktov nie je až tak veľa a aj medzi nami je konkurencia obrovská,“ dodáva.

Jeden zo šiestich

Juraj Vengloš je jedným zo šiestich slovenských licencovaných agentov Medzinárodnej futbalovej federácie. Na scéne pôsobí od roku 1996. „Začínajúci agenti to dnes majú ťažké, v európskom futbale vládne recesia a zaujímavé trhy sú na východe, najmä v Rusku. Aj ja sa musím obracať, aby som sa uživil. Robiť treba stále, aj po dobrom obchode, lebo nadobudnuté kontakty sa rýchlo strácajú.“

Ak sa má agent o hráčov starať plnohodnotne, nemôže mať väčšiu skupinu než 15 – 20 futbalistov. „Nejde totiž len o transfery a kontrakty, v prípade problémov treba za hráčmi vycestovať a pomôcť im riešiť ich.“ Lepšie je mať v skupine menej futbalistov, ale zato kvalitných. „Čím lepší hráč, tým je s ním ľahšia robota.“ Vengloš vie, čo hovorí, odkedy má licenciu, podarilo sa mu dotiahnuť vyše 60 prestupov do zahraničia. „Zo začiatku som zastupoval všetkých, ktorí mali záujem, dnes idem na istotu, z kvantity na kvalitu, vyberám si reprezentantov a mladé perspektívne talenty.“ Nehovorí len o slovenských futbalistoch. „Väčšinou platí, že Španiel má agenta zo Španielska a Angličan z Anglicka, ale už mám na konte aj niekoľko prestupov afrických hráčov či Gréka Zagorakisa, ktorého som pomohol predať do Lesteru City.“

Do Venglošovej skupiny patrí napríklad Miroslav Karhan, Janočko, Špilár, Labant, König. „Práve

s M. Karhanom sa spájajú najväčšie a finančne najzaujímavejšie prestupy, aké sa mi podarilo realizovať. Keď už slovenský hráč prestupuje zo zahraničného a nie slovenského klubu, ako Karhan z Betisu Sevilla do Besiktasu Istanbul či z Turecka do nemeckého Wolfsburgu, ide o celkom iné peniaze.“

Top prestup príde

Futbalový agent sa uživí dobre, ale musí sa svojej práci venovať naplno a najmä v prestupovom období

veľa hodín denne. Neraz je na cestách. „Od novembra som minimálne raz týždenne vonku – v Belgicku, Anglicku, Rusku, naposledy na Cypre, kde sme realizovali prestup Ďuricu do Dynama Moskva.“ Agent ide veľakrát do rizika. „Platím si letenky, hotely, telefón, a nie vždy sa prestup podarí. Časom, keď vás už poznajú a majú s vami dobré skúsenosti, vám kluby niektoré výdavky uhradia.“

Agentov príjem tvorí provízia. Od hráča alebo klubu, ktorý zastupuje. Ani Vengloš o konkrétnych sumách nehovoril. „Provízie sa pohybujú od 5 do 10 percent. Buď z prestupovej čiastky, alebo z platu hráča. Veľké prestupy nie sú hodnotené percentuálnou províziou, väčšinou sa klub s agentom dohodne na pevnej čiastke. A nie je to taká veľká suma. Navyše, polovica ide partnerovi, ktorý zastupuje druhú stranu… Aj tak je však výhodnejší jeden veľký prestup ako desať malých.“

Aj keď v revíre slovenských agentov nie sú hviezdy ako Ronaldo, Beckham, Figo či Zidane, necítia sa byť chudobní príbuzní. „Samozrejme, agenti hviezd majú príjmy adekvátne kvalitám hráča. V iných krajinách je však obrovské množstvo agentov a veľká konkurencia. A tak šancu máme aj my. Mám firmu, a tým , že veľa pracujeme, môžem povedať, že sa nám aj darí. Za tie roky sme si vybudovali dobré meno. Priznávam, že na začiatku mi, najmä v zahraničí, meno Vengloš pomohlo, na druhej strane som mal o to väčšiu zodpovednosť, aby som otcovu reputáciu nepokazil. Horšie to bolo doma, na Slovensku, ale nesťažujem sa.“

Juraj Vengloš verí, že najväčší prestup v jeho kariére agenta ešte len príde. „Som presvedčený, že Karhanovi alebo Janočkovi vyjde v blízkej budúcnosti prestup do naozaj veľkého klubu.“