Vo veku 81 rokov zomrel v januári čestný prezident koncernu FIAT Giovanni Agnelli. Tri desaťročia stál priamo v čele priemyselného gigantu, ktorý ročne vyrobí viac ako milión automobilov. Smrť doživotného senátora prezývaného Advokát, ktorý už dlhší čas bojoval s rakovinou, vyvolala v Taliansku neobyčajne veľkú vlnu sústrasti.

Fiat – vlajková loď

Meno Agnelli predstavuje v krajine symbol rodinného podnikania založeného na tradíciách. Dynastia preto mala prezývku „talianski Kennedyovci“. Giovanni vstúpil do podniku po skončení druhej svetovej vojny ako 24-ročný, keď okamžite nastúpil na post viceprezidenta spoločnosti, ktorú na prelome 18. a 19. storočia založil jeho starý otec. V období povojnovej rekonštrukcie talianskeho hospodárstva zaznamenala firma obrovský rozmach. Počet jej zamestnancov rýchlo narastal a zanedlho presiahol 50-tisícovú hranicu.

Ďalšie desaťtisíce pracovníkov zamestnávali jej dodávatelia. Fiat sa stal vlajkovou loďou talianskeho priemyslu, ktorý sídli predovšetkým v severnej časti polostrova. Priemyselný rozmach oblasti Piemontu, kde mal Fiat svoje sídlo, sa významne podpísal pod nárast migrácie pracovnej sily z juhu krajiny, a začal tak výrazne meniť tvár krajiny, ktorá bola charakteristická kultúrnou odlišnosťou a uzavretosťou svojich regiónov. Do čela podniku sa Giovanni Agnelli – vyštudovaný právnik – dostal v roku 1966. Firmu z tejto pozície spravoval celých tridsať rokov. Po období rastu však v 70. rokoch prišla vážnejšia kríza. Svetová hospodárska kríza sa preniesla aj do strojárskeho a automobilového priemyslu. Fiat bol nútený pristúpiť k znižovaniu nákladov a prepúšťaniu zamestnancov. V uliciach Turína pochodovalo

40-tisíc ľudí z Agnelliho tovární. Štrnásťtisíc z nich musel Advokát prepustiť. Proti rodine sa spolu so zamestnancami postavila aj komunistická strana, ktorá organizovala násilné obsadenie výrobných hál fabriky.

V 80. rokoch sa hospodárska konjunktúra a manažérske schopnosti G. Agnelliho podpisujú pod oživenie značky. Fiat sa transformuje na spoločnosť holdingového typu a svoje aktivity prenáša aj do iných odvetví podnikania, ktorými boli poisťovníctvo či vydávanie tlače. Najúspešnejším titulom, za ktorým dodnes stojí Fiat, je denník La Stampa, jeden z najúspešnejších titulov mienkotvornej tlače Talianska. V roku 1987 Fiat kupuje výrobcu luxusnej triedy Alfa Romeo, o rok neskôr aj značku Ferrari. Pomocou nej sa mu podarilo dostať aj k ďalšiemu výrobcovi luxusnej triedy – Maserati.

Dlhy a neistota

Fiat sa však v súčasnosti opäť nachádza v nezávideniahodnej situácii. Výrazná akvizičná angažovanosť spoločnosti, ku ktorej nástupcovia G. Agnelliho v roku 1999 opäť pristúpili, významne zhoršila dlhovú bilanciu podniku. V tom istom roku vzrástli záväzky Fiatu zo 17,4 mld. na 24,8 mld. eur. Za východisko z nezávideniahodnej a zložitej situácie sa považovalo spojenectvo s General Motors. V roku 2000 získali Američania 20 % spoločnosti Fiat Auto, ktorá bola v holdingu priamym výrobcom áut. Predpokladaný efekt znižovania výdavkov vyplývajúci zo spojenectva s novým partnerom sa však nedostavil. Expanzívna politika Fiatu pokračovala, keď si nečakane začal hľadať miesto aj na trhu výroby elektrickej energie. Po boku francúzskeho monopolu Electricité de France vstúpil do privatizácie jednej zo spoločností štátneho podniku Enel, ktorý musel na základe rozhodnutia talianskeho parlamentu znížiť svoj trhový podiel. Motorom operácie však neboli ani tak finančné zisky, ako snaha udržať taliansky vplyv v rodiacej sa elektrárenskej spoločnosti.

Okrem vlastných dlhov však koncernu pribúdali aj dlhy získaných spoloč-ností. Ku koncu roku 2001 tak na ňom spočívala záťaž vo výške viac ako 40 mld. eur. Na porovnanie – samotný výrobca automobilov Fiat Auto sa na dlhoch podieľal iba 17 miliardami.

Po spájaní delenie

Kríza, ktorú neudržateľný stav vyvolal, prepukla neskôr. Výška dlhu voči vlastnému imaniu spoločnosti predstavovala 250 %. Vedenie bolo nútené pristúpiť v septembri k drastickému zníženiu výroby, a to až o polovicu. Na problémy reagovala aj milánska burza, ktorá zazna-menala prepad akcií spoločnosti na

17-ročné minimum. O mesiac neskôr manažment Fiatu po rokovaní s premiérom Silviom Berlusconim predstavil plán na ozdravenie podniku, ktorý predpokladal dočasné prepustenie viac ako osemtisíc pracovníkov. Tí prešli do zvláštneho režimu, keď im vláda vypláca až 80 % z ich niekdajšej mzdy. V továrňach sa zastavila práca a v súčasnosti prebieha len dokončovanie začatej výroby. Pôvodný plán predpokladal jej obnovenie začiatkom septembra 2003.

Medzitým sa však vyostruje tlak, ktorý na Fiat vyvíjajú veriteľské banky. Tie vidia možnosť vydobyť si svoje pohľadávky odčlenením automobilovej divízie od ostatných aktivít holdingu. Rodina Agnelliovcov sa rozhodla ustúpiť ich tlaku v prípade, že jej poskytnú asi tri miliardy eur potrebné na túto operáciu. Americký GM by si svoj 20-percentný vplyv mal udržať aj v novej spoločnosti.

Autorka je spolupracovníčkou PROFITU