Nedávne pompézne oslavy 40-ročného výročia Elyzejskej zmluvy dočasne zastreli najnovšie partnerstvo Berlína a Paríža na hospodárskom poli. V Európskej únii sa spoločnými silami pokúšajú pôsobiť proti trhu tam, kde sa im to zdá vhodné.
Pozorovatelia ekonomickej euroscény si od prekvapenia pretierajú oči. A ihneď potom začínajú horúčkovito listovať v dejinách hospodárskej politiky
na starom kontinente. Snažia sa vyčítať, kedy
vlastne v ekonomickej oblasti kráčalo Nemecko s Francúzskom rovnakým rytmom tým istým smerom. Veď Francúzsko je legendárnym zástancom štátnopaternalistického hospodárstva, ktorého sa viac-menej pridržujú všetky parížske vlády a prezidenti – bez ohľadu na stranícku príslušnosť alebo politickú náklonnosť. Nemecko bolo zase dlhé desaťročia nemenej známe položením ťažiska ekonomickej politiky na liberálne idey, uvážlivo lemované sociálnymi podpornými systémami. Hlavným ringom nemecko-paríž-skych súbojov bola Európska únia (EÚ), kde sa od samého vzniku konalo úporné zákulisné zápolenie medzi zástancami štátneho zasahovania a prívržencami čo najmenších a najnutnejších zásahov do trhového mechanizmu. Preto má aj EÚ jánusovskú tvár: socialistická poľnohospodárska politika je absolútnym protikladom tvrdého trhového postoja Európskej komisie v protimonopolnej oblasti a v moderných priemyselných odvetviach.
Pre EÚ to nie je výhra
Skúsení bruselskí harcovníci sú zajedno v tom, že terajší berlínsko-parížsky súzvuk v ekonomickej sfére je iba v tých najvýnimočnejších prípadoch kvalitatívnou výhrou pre EÚ. Nemecká ľavicová koalícia sociálnych demokratov a zelených totiž v mnohých problémových okruhoch opustila trhový chodníček svojho predchodcu, kabinetu pravého stredu kresťanských strán a liberálov pod vedením Helmuta Kohla. Očividným príkladom je finančná politika: bývalý spolkový minister financií Theo Waigel presadil proti zúrivému odporu Francúzska a ďalších štátov EÚ Pakt stability a rastu, usilujúci sa zamedziť štátny deficit v krajinách eurozóny, a tým položiť základy dlhodobého dynamického ekonomického rastu. Súčasný nemecký minister financií Hans Eichel sa síce verbálne hlási nekompromisným tónom k dodržiavaniu kritérií Paktu stability, realitou je však vlaňaj-
šie nemecké zhodenie deficitnej latky,
pričom tento rok bude príslovečným zázrakom, ak ju Berlín znovu nezrazí bravúrnym spôsobom. Potom už môže nasledovať absolútna finančno-politická blamáž – europokuta v miliardovej výš-ke práve Nemecku, doterajšiemu veľmajstrovi striktnej menovej a finan-
čnej politiky.
Nemecká neschopnosť realizovať trhovo orientovanú a ekonomicky podloženú ekonomickú politiku, zameranú na obmedzenie štátneho zasahovania a navodenie príhodnej podnikateľskej klímy, nahráva Francúzom do karát. Tak či tak u nich prevažuje apriórne negatívny postoj ku kritériám Paktu stability. V súčasnosti sa mimoriadne šikovne chopili ponúkanej príležitosti. Míľovými krokmi sa približujú k prekročeniu deficitného kritéria a vykoledovali si už „finančné napomenutie“ z Bruselu. Verbálne sa síce hlásia k Paktu stability, robia však všetko pre to, aby jeho ostrie otupili na nepoznanie. Čiže nakoniec dosiah-nu, že pomerne prísne ekonomické
kritériá vlastne nebudú mať hodnotu
ani papiera, na ktorom budú nanovo
zafixované. Nedá sa teda vylúčiť, že vláda sociálno-demokratického kancelára Gerharda Schrödera sa stane hrobárom toho Paktu stability, bez ktorého by Nemecko veru nevstúpilo do Medzinárodnej menovej únie a ktorý bol v konečnom dôsledku jedným z hlavných pilierov argumentácie nemeckých politikov v prospech spoločnej európskej meny. Aj takéto môžu byť meandre ekonomickej politiky.
Odstrašujúce príklady
Finančná politika nie je jediným pôsobiskom súčasného berlínsko-parížskeho tandemu. Protrhovými prívržencami dlho požadovaná a bruselskými úradníkmi nemenej dlho pripravovaná liberalizácia energetických trhov v EÚ bola úspešne zablokovaná, a to spoločnými nemecko-francúzskymi silami. Podobný proces sme mohli zaznamenať aj pri zamýšľanej liberalizácii poštových služieb. Oba sektory sú pre Francúzov jednou zo srdcových hospodársko-politických záležitostí. V ich očiach jednoducho patria pod štátnu kuratelu. Berlín zase na získal podporu Paríža pri zachovaní eurosubvencií pre ťažbu uhlia a na zacementovanie verejnoprávnej hospodárskej štruktúry, povedzme, sporiteľní.
Obe vlády viac ako rady priamo zasahujú do podnikovej sféry: stámiliónová pomoc berlínskeho kabinetu stavebnému koncernu Holzmann či poskytovateľovi služieb v mobilnej telekomunikačnej oblasti Mobilcom sú odstrašujúcimi príkladmi. Parížsky kabinet zase podáva štátnu pomocnú ruku nielen potácajúcemu sa bankovému domu Crédit Lyonnais, ale aj ďalším významným podnikom. Jednoducho, Nemecko a Francúzsko sú duchovne v jednej, čiže protitrhovej línii.
História EÚ je poznačená neustálymi zápoleniami štátnopaternalistických (zväčša francúzskych) a liberálnych (predovšetkým nemeckých) síl. Výsledkom bol vždy kompromis, aj keď nezriedka obmedzujúci trhové eurosily. V súčasnosti sa váhy povážlivo naklonili v prospech zástancov štátneho zasahovania do trhového mechanizmu.