Napriek opakujúcim sa požiadavkám a námetom zo strany inštitúcií tretieho sektora či odbornej verejnosti od roku 1989 nikto nevypracoval koncepciu národnej kultúrnej politiky, tvrdí generálny riaditeľ sekcie umenia Ministerstva kultúry (MK) SR Andrej Zmeček, autor časti Kultúra v Súhrnnej správe o stave spoločnosti Slovensko 2002.

Ani v koncepčnej rovine sa zatiaľ nepodarilo dosiahnuť zásadnejšiu zmenu štruktúry a objemov financií pre jednotlivé oblasti kultúry. Nikto do roku 2002 systémovo nerozpracoval model viaczdrojového financovania kultúry a neimplementoval ho do praxe. Výsledok? Prirodzené prostredie pre nezávislú kultúru dnes neexistuje. Napriek značnému umeleckému prínosu naďalej finančne živorí s minimálnymi finančnými zdrojmi na pokraji kolapsu.

O jasných pravidlách financovania kultúry a kultúrnych inštitúcií na Slovensku do roku 2002 ťažko hovoriť. Pri tvorbe rozpočtov sa uplatňovalo najmä pravidlo reštrikcie. Formálny a úplne zbyrokratizovaný prístup prevláda aj v prípade uzatvárania zmlúv medzi ministerstvom a neštátnymi subjektmi na podporu kultúrnych projektov a aktivít. „Vyhodnocovanie žiadostí o grant z programu Pro Slovakia alebo z iných programov či účelových transferov rozpočtovej kapitoly MK SR v roku 2002 trvalo štátnym úradníkom štyri až päť mesiacov,“ píše A. Zmeček

V nejednom prípade sa tak pridelenie finančnej dotácie stalo pre žiadateľa nemožné. Za bezprecedentnú možno považovať skutočnosť, že niekoľkých žiadateľov o účelové transfery z MK SR, ktorí v júni 2002 dostali zmluvu podpísanú vtedajším ministrom kultúry Milanom Kňažkom, 14. novembra informovali, že vzhľadom na to, že 15. november je termínom vyúčtovania (a určite by to za 24 hodín nestihli), nedostanú kontrahované prostriedky na svoj účet. „Vlastnú chybu využili ministerskí úradníci na to, aby peniaze nezávislým kultúrnym telesám nedali,“ zdôrazňuje predseda Združenia Stoka Blaho Uhlár.

Nechcený prívesok

Jedným z hlavných problémov neutešeného stavu slovenskej nezávislej kultúry je fakt, že ani jednu vládu od vzniku samostatného Slovenska nezávislá kultúra v podstate nezaujímala. Bola akoby nechceným príveskom, s ktorým nechcel mať nikto nič spoločné. Oproti štátnym orgánom sú nezávislé kultúrne telesá v nerovnej a bezbrannej situácii. Nemôžu si dovoliť zaplatiť dobrého právnika. „Tí, ktorí sa o niečo snažia, ale majú smolu, že nie sú známi v elektronických médiách, nie sú pre štát zaujímaví. Nie div, že mediálne populárnym osobnostiam vyhovuje súčasný status quo. Dostávajú plat v štátnych divadlách, pričom v elektronických médiách robia ‚bokovky‘, kde zarábajú podstatnú časť svojich nemalých príjmov. Pred voľbami na odplatu ponúkajú svoje tváre v predvolebných kampaniach politických strán,“ hovorí predseda Združenia pre súčasnú operu Ľubo Burgr. Veľkým krokom dopredu v oblasti nezávislej kultúry bol podľa neho smer, ktorým ju viedol bývalý minister kultúry Ladislav Snopko. S holandskou ministerkou kultúry nadviazal úspešnú spoluprácu. Na Slovensko prišli ľudia, ktorí okrem iného pripravili koncepciu Divadla Aréna. Nádejne sa rozvíjala vízia grantových organizácií. Ich úlohou bolo podporiť široké spektrum kultúry. Postupne sa k moci dostali ľudia, ktorí podľahli chorobe mladého štátu a využili nezrelosť myslenia občanov. „Ministerstvo kultúry si dokonca prisvojilo fond Pro Slovakia. Keby som mal štátnu moc, zrušil by som ministerstvo kultúry. Zbytočne odčerpáva peniaze a vytvára chaos vo financovaní kultúry. Spôsob, akým ministerstvo rozdeľuje peniaze, plní volebný program komunistov bývalého režimu: živiť celú sieť sebou založených organizácií, ktoré majú v rukách ministerskí úradníci a ich prisluhovači, “ pokračuje Ľ. Burgr.

Nezávislé kultúrne organizácie na Slovensku zanikajú preto, že štát ich vlastne nechce. Za posledné dva roky nevznikol napríklad žiadny nový neštátny sebestačný divadelný subjekt. Dotácie sú minimálne. Keď sa pripravuje neštátne zdravotníctvo, neštátne vysoké školstvo, prečo musí existovať štátna kultúra? Aby sa v nej nehospodárne nakladalo so štátnymi finančnými prostriedkami (Malá scéna, budova nového SND atď.)? Prečo nás musia neustále buzerovať štátni ministerskí úradníci? – pýtajú sa nezávislí umelci na Slovensku. „Fond Pro Slovakia vznikol preto, aby neexistovala štátna kultúra,“ myslí si B. Uhlár. „Ľudia si majú robiť kultúru sami, a čo je dobré, to treba podporiť. Dnes tečú z fondu Pro Slovakia peniaze najmä pre štátne divadlá. Neštátna kultúra popri štátnej jednoducho prestáva existovať. Stáva sa automaticky jej nepriateľom, “ konštatuje.

Úradníci majú podľa neho nezmyselnú sieť vlastných predpisov. „Od začiatku činnosti Divadla Stoka som robil s grantmi. Rozdeľoval som ich podľa potreby. Štátnych úradníkov však nezaujíma potreba divadla, ale zákon o rozpočtových pravidlách, ktorý vymysleli len na to, aby sa mali čím živiť. Ak by Stoka chcela dodržať stanovené rozpočtové pravidlá, musela by miesto hrania divadla strážiť neobyčajne zložitú procedúru spôsobu použitia pridelených finančných prostriedkov. Ako umelec-tvorca som žiadal peniaze, ktoré mi pridelili s ročným oneskorením. Štátnoúradnícka mafia však žiadala, aby som ich použil – položku po položke – presne na to, čo bolo u mňa aktuálne pred rokom. Lenže divadlo je tvorivá činnosť, a nie štátny úradník, ktorý plní cudzí plán. Financie som rozdeľoval podľa potrieb divadla. Úradníci však túto slobodu nezávislým umelcom berú.“ Dodáva, že štátnym úradníkom nevyhovuje ani umelecky najkvalitnejšie divadlo, ak má lacnú prevádzku. Potrebujú drahé a veľké štátne divadlá, na ktorých môžu parazitovať.

Kam z konopí?

Vývoj v zahraničí potvrdzuje, že neštátna kultúra nemôže byť sebestačná a nemôže fungovať bez priamej či nepriamej podpory štátu. Ukazuje sa teda, že základným zdrojom financovania kultúry zostanú verejné zdroje (štátny rozpočet a rozpočty miestnych samospráv). Úlohou štátu v tejto súvislosti by malo byť vytvorenie stabilného a motivujúceho legislatívneho prostredia na rozvoj kultúry, ktoré by umožňovalo uplatniť kombinovaný systém financovania kultúry s účinným zapojením súkromných financií, vytvárajúc tak optimálne podmienky na rozvoj kultúrneho života. Ako je to na Slovensku? „Grantový systém podpory neštátnej kultúry je momentálne fragmentalizovaný, nejednotný. Jeho transparentnosť je otázna. Otázne sú aj možnosti finančných tokov. Dominantnou formou nových vízií vedenia MK SR je vytvorenie jednotného, transparentného systému s oveľa flexibilnejšou podporou neštátnej kultúry,“ hovorí

A. Zmeček.

Systém financovania nezávislej kultúry chce MK SR obohatiť o spätnú informáciu, t. j. o poznanie, či peniaze boli alokované do voľného prostredia a akým spôsobom ich kultúrne subjekty použili. „Len tak možno so spätnou väzbou vyhodnocovať a podporovať nezávislé vitálne aktivity, teda tie, ktoré majú istú kontinuitu a náznak toho, že časom môžu pri nepretržitých dotáciách prežiť. Chceme tiež dosiahnuť, aby podpora takýchto subjektov bola dlhodobejšia,“ prezrádza A. Zmeček.

Vznikajúca nová kultúrna politika MK SR už predpokladá dlhodobejšiu podporu nezávislej kultúry. Grantová podpora nestačí. Je totiž vždy otázkou jedného účtovného roka. Potom sa o prideľovanie grantov vedú nové boje, pričom každému je jasné, že pri rozbiehaní nového projektu je potrebné aspoň strednodobé finančné zabezpečenie. „Grantový systém prideľovania finančných prostriedkov je nešťastný. Najmä pre aktivity periodického charakteru alebo pre aktivity vyžadujúce počiatočnú veľkú investíciu peňazí a energie. Ročný boj o podporu nie je dobrým kľúčom,“ prízvukuje A. Zmeček. Okrem grantového systému je potrebná štátna podpora pre nezávislú kultúru aj so strednodobou perspektívou presahujúcou trvanie jedného roka. Môžu sa naši nezávislí umelci tešiť na zlepšenie súčasného stavu? V akom časo-

vom horizonte? „V budúcom roku,“ odpovedá A. Zmeček. Podľa neho by sa umelci mali stretnúť s jednotným, transparentným systémom s jasne deklarovanými pravidlami. Rozhodujúce však bude rokovanie s ministerstvom financií. Všetky vnútorné finančné situácie totiž musia byť v súlade s rozpočtovými pravidlami. „Nezávislá kultúra sa však už určite stretne s inovovaným systémom grantov a s novými pravidlami ich prideľovania,“ zakončil A. Zmeček.

Čo si myslia o nezávislej a štátnej kultúre

MARTIN ONDRISKA, divadelník, prodekan ČaBF VŠMU

Delenie na nezávislú a štátnu kultúru je absurdné a deštruktívne. Skôr sa dá hovoriť o živej a neživej kultúre. Systém dotácií je asi zámerne neprehľadný. Nezávislí tvorcovia často márnia svoj kreatívny potenciál vo vopred prehraných administratívnych zápasoch. Myslím si, že situácia by sa mohla zmeniť. Ani nie legislatívou, skôr návratom k pôvodným hodnotám, k tomu, prečo a ako vznikla v antike potreba štátnej správy, demokracie, v čom spočívajú základy občianskych slobôd a práv.

JÁN ŠTRBÁK, režisér

Celú scénu i všetky rekvizity z projektu Pokazený čas mám už pol roka nasťahované doma v obývačke, lebo nás vyhodili z domu kultúry, keď sme nemali čím zaplatiť prenájom novému vedúcemu. Ak v budúcnosti urobím ešte nejaký projekt, rád by som pracoval bez prítomnosti nepísaného pravidla, že mám ísť radšej do …. Požadujem rovnaké pravidlá hry pre štátnych a neštátnych.

Dušan Vicen, režisér

S tým, ako štát na jednej strane nezmyselne vyhadzuje milióny, a na druhej strane škrtí a cez prsty – ako na niečo menejcenné – sa pozerá na nezávislé aktivity, ktoré nemôže priamo riadiť svojím byrokratickým aparátom, s tým súhlasiť jednoducho nemôžem. Je jedno, či tento stav pretrváva pre osobné záujmy alebo pre neschopnosť štátnych úradníkov.

Predovšetkým tu chýba vôľa niečo zmeniť, otvoriť zdedenú nafúknutú konzervu štátneho riadenia kultúry. Stále je tu príliš veľa tých, ktorí sa tvária, že sa ich to netýka, a tých, ktorým tieto stojaté mútne vody vyhovujú, pretože im umožňujú nerušene si bahniť alebo priamo loviť v rybníku najšťavnatejšie sústa. Stále existujú „tí hore“ a „tí dole“. Tí hore systematicky korumpujú seba a väčšinu tých dole. Tí dole sa potom tým hore cítia zaviazaní a strkajú hlavu do piesku. Tí hore ich bez problémov môžu kopať do zadku. Možno by na začiatok stačilo vytiahnuť hlavu a dobre sa poobzerať.

ĽUBO BURGR, hudobník, divadelník, šéf Združenia pre novú operu

Existencia tzv. štátnej kultúry na Slovensku vychádza

zo 40-ročnej skúsenosti s vládou komunistov, keď všetko bolo štátne – čo nebolo, to zoštátnili. Tak ako nemohli byť súkromní podnikatelia, živnostníci, tak nemohla byť ani neštátna kultúra. Pretrvávanie tohto stavu v kultúre preto považujem za anachronický jav. Podľa mňa existuje len slovenská kultúra a úlohou štátu, a teda každej vlády, je jasne pomenovať vzťah k jej potrebám, respektíve určiť priority jej záujmu. Vzťah samostatného slovenského štátu ku kultúre by sa dal najlepšie charakterizovať ako ,,hybridný“. Ani jedna z doterajších vlád nepredstavila a nerealizovala taký model fungovania vzťahu štát – kultúra, ktorý by zohľadňoval jej prapôvodnú funkciu, t. j. slúžiť potrebám občana.

BLAHO UHLÁR, predseda Združenia Stoka

Nezávislí umelci neustále dokazujú, že divadlo sa dá robiť za omnoho menšie peniaze, než to robí štát. Štát to však naďalej robí, pretože na tom zarába úzka vrstva štátnych úradníkov. Myslím si, že štát nemá právo kontrolovať nezávislý subjekt tým istým spôsobom ako svoje štátne inštitúcie. Vo vládnom programe súčasnej vlády sa píše: ,,Vláda bude rozvíjať kultúru v demokratickom prostredí, zachovávať a podporovať jej rozmanitosť, názorovú, inštitucionálnu i ekonomickú pluralitu v profesionálnej, neprofesionálnej, štátnej aj neštátnej sfére.“ Napriek tomu sa dotácie do tzv. neštátnej sféry prudko znižujú, čo odôvodňujú ministerskí úradníci nedostatočnosťou finančných prostriedkov na kultúru. Ak však bývalý minister vymenuje svojho kamaráta za riaditeľa štátneho divadla, prihodí mu dva milióny mimo všetkých rozpočtov na to, aby si mohol kúpiť nové koberce, a potom ešte jeden a pol milióna na komerčnú aktivitu. Takto rozdeľuje ministerstvo kultúry peniaze ,,na kultúru“.

Aj členovia komisie Pro Slovakia sa dajú štátnou mocou dotlačiť k tomu, aby 80 percent prostriedkov (pôvodne určených len pre neštátne divadlá) rozdali späť do štátneho sektora a pre nezávislú činnosť len zvyšok, aby sa nepovedalo. Treba zrušiť štátnu kultúru a vytvoriť jednoduchý, lacný dotačný systém, ako je to v nejednej krajine na svete.

PETER ZAJAC, literárny vedec

Rozlišovanie štátnej a neštátnej kultúry pokladám za nezmyselné. Aj súčasná vláda, podobne ako predchádzajúce, mrhá peniazmi na kultúru, lebo nepodporuje v prvom rade kultúrne činnosti, ale štátnych úradníkov a byrokratov, ktorí si osobujú právo rozhodovať v kultúre. Ak má byť podpora kultúrne efektívna, musí vychádzať zo súkromných, verejných a štátnych zdrojov, musia byť na to vytvorené legislatívne podmienky, o podpore musia rozhodovať nezávislí ľudia. Som hlboko presvedčený, že kultúra a vzdelanosť sú dve rozhodujúce oblasti ľudskej tvorivosti, v ktorých sa bude rozhodovať o povahe dnešného a zajtrajšieho sveta a o skutočnom postavení Slovenska v ňom.

MILAN LASICA, riaditeľ Štúdia L+S

Štát môže podporovať neštátne subjekty, ale nemusí. Neštátna organizácia (ako napr. moje divadlo) má istú výhodu v tom, že nie je odkázaná na štátny príspevok. Samozrejme, do istej miery je zase závislá od niekoho alebo niečoho iného. Čo sa týka štátnej administratívy, ťažko. Pro Slovakia nebola zlá myšlienka, ale bola chyba, že hneď od začiatku zostala pod ministerstvom. Okrem toho prax Pro Slovakie je taká, že radšej každému trošku ako niekoľkým viac. Neviem, či sa to vždy stretáva s patričným porozumením, lebo aj tak nikto nie je spokojný.