V roku 1957 sa Saddám Husajn, mladík z dediny neďaleko Tikritu na severe Iraku, pridal k novej strane Baas, ktorá predstavovala socialistickú vetvu panarabského nacionalizmu. Británia spravovala Irak s mandátom Spoločenstva národov v rokoch 1920-1932 a aj dlho potom si zachovala silný politický a vojenský vplyv. Protizápadné nálady v Iraku boli silné. Mladý Saddám Husajn sa zúčastnil na dvoch neúspešných pokusoch o prevrat. Cieľom prvého z nich bolo v roku 1956 zvrhnúť Britmi dosadenú monarchiu, v roku 1958 sa mal obeťou stať brigádny generál Abdel Karím Kásim, ktorý sa ujal moci v roku 1958. Po neúspechu sprisahania proti Kásimovi ušiel Saddám Husajn do Egypta. Keď v roku 1963 uskutočnila strana Baas prevrat, Husajn sa vrátil do Iraku. O niekoľko mesiacov neskôr sa spojenci generála Kásima opäť ujali moci a Husajn skončil vo väzení.

V roku 1966 sa mu podarilo ujsť a bol zvolený do funkcie asistenta generálneho tajomníka strany Baas, ktorej sa v roku 1968 podaril pokus o prevrat. Moci sa ujal generál Ahmad Hasan al-Bakr, ktorý tiež pochádzal z Tikritu a bol príbuzným vtedy 31-ročného Saddáma Husajna. Al-Bakr a Husajn úzko spolupracovali a stali sa dominantnou silou v strane Baas. Husajnovi sa však darilo postupne odsúvať prezidenta do úzadia. Ako zástupca slabnúceho generála al-Bakra zaviedol Saddám Husajn rozsiahle reformy a vybudoval bezohľadný bezpečnostný aparát.

V roku 1972, v čase vrcholiacej studenej vojny, podpísal Irak 15-ročnú zmluvu so Sovietskym zväzom. Znárodnil Irackú ropnú spoločnosť, ktorú založila ešte britská správa a ktorá dodávala Západu lacnú ropu. Saddám Husajn dosadil svojich príbuzných na dôležité pozície. Obrovské príjmy z predaja ropy, ktoré boli výsledkom ropnej krízy v roku 1973, investoval Irak do priemyslu, školstva a zdravotníctva. Irak sa tak v arabskom svete zaradil medzi krajiny s najvyššou životnou úrovňou. V roku 1974 povstali na severe krajiny Kurdi, ktorých financoval Spojenými štátmi podporovaný iránsky šach. Konflikt dotlačil Bagdad za rokovací stôl. Irak súhlasil, že si kontrolu nad vodným kanálom Šat al-Arab rozdelí s Iránom.

Iránsky šach prestal financovať Kurdov a iracký režim ich povstanie potlačil. Saddám Husajn posilnil svoj mocenský vplyv dosadením príbuzných a spojencov do kľúčových pozícií vo vláde a v obchode. Od roku 1978 sa členstvo v opozičných stranách trestalo smrťou. V nasledujúcom roku prinútil Saddám Husajn generála al-Bakra rezignovať a ujal sa funkcie prezidenta. V priebehu niekoľkých dní po prevzatí moci dal popraviť desiatky svojich rivalov. Uviedla BBC.

Po islamskej revolúcii v Iráne v roku 1979 sa vzťahy medzi Irakom a Iránom zhoršili. Irak vpadol do Iránu a začal tak nákladnú, 8 rokov trvajúcu vojnu. V septembri 1980 Irak reagoval na sériu pohraničných potýčiek s Iránom obrovským pozemným útokom na iránsku pohraničnú provinciu Chuzestan, ktorá je bohatá na ropné zdroje. Do konca mesiaca Irak vypovedal zmluvu s Iránom z roku 1975 a opätovne vzniesol nárok na Iránom kontrolovanú časť kanála Šat al-Arab. Obe krajiny začali s bombardovaním. Iránska revolúcia zosadila Západom podporovaného šacha Ráza Pahláviho a moci sa ujal radikálny šiítsky režim ajatolláha Ruholláha Chomejního. Ajatolláh sa snažil presadiť svoju ideológiu aj v iných krajinách Blízkeho východu vrátane Iraku. Počas bojov, ktoré zúrili medzi Irakom a Iránom, zbombardoval Izrael jadrovú elektráreň, ktorá sa stavala neďaleko Bagdadu.

Napriek antisionizmu islamistického režimu ajatolláha Chomejního, Izrael podporoval vo vojne Irán. V 70. rokoch sa Irak snažil presvedčiť Francúzsko, aby mu predalo jadrový reaktor podobný tomu, ktorý sa používal vo francúzskom zbrojnom programe. Francúzsko odmietlo, súhlasilo však s predajom a pomocou pri vybudovaní 40-megawattového výskumného reaktora Osirak neďaleko Bagdadu. Izrael vyhlásil, že Irak vyvíja jadrové zbrane. V obavách, že Irak by napokon mohol zaútočiť na Izrael, vyslal premiér Menachen Begin niekoľko stíhačiek F-16 bombardovať iracký reaktor. Osirak sa v priebehu niekoľkých sekúnd zmenil na ruiny. Izraelská armáda hovorí, že nálet „vrátil bagdadského jadrového džina späť do fľaše“. Bombardovanie však vtedy odsúdili aj Spojené štáty – tradičný spojenec Izraela. Washington podporil rezolúciu OSN, ktorá odsúdila počínanie Izraela.

Invázia Iraku do Kuvajtu odštartovala zhromažďovanie vojenských jednotiek v Perzskom zálive. O 2. hodine ráno 1990 miestneho času prekročili iracké vojská kuvajtskú hranicu a prevzali kontrolu nad tamojšou metropolou Kuvajt City. Malá armáda bohatého ropného štátu bola rýchlo porazená. Kuvajtský vládca Šejk Jaber al-Ahmed al-Sabah ušiel do exilu v Saudskej Arábii. Saddám Husajn vyhlásil, že invázia bola podporou proti plánovanému povstaniu proti Emirovi. Invázia vzišla z irackej ekonomickej krízy, ktorá bola následkom povojnového dlhu. Saddám Husajn obvinil Kuvajt, že drží ceny ropy na nízkej úrovni a čerpá zo spoločných iracko-kuvajtských ropných polí viac, než mu povoľuje kvóta. Irak nikdy neuznal Britmi určené hranice, ktoré ustanovili Kuvajt ako samostatný štát. A keď Kuvajt nechcel zmazať iracký vojnový dlh, Saddám Husajn zaútočil. Bezpečnostná rada OSN uvalila na Irak ekonomické sankcie a prijala niekoľko rezolúcií, ktorými Irak odsúdila. Keď zlyhali diplomatické pokusy vyriešiť krízu, dala OSN Iraku ultimátum na stiahnutie vojsk z Kuvajtu, pokračuje BBC.

17. januára 1991 začali americké, britské a spojenecké lietadlá mohutné nálety na Irak s použitím riadených striel a bômb. 17. januára začal Irak prvé útoky raketami typu Scud na Tel Aviv a Haifu v Izraeli. Ďalšia raketa Scud, odpálená na americké sily v Saudskej Arábii, bola zostrelená americkou strelou Patriot. Bol to prvý z mnohých zásahov irackej rakety vo vzduchu. Spojenecké sily začali hľadať a likvidovať odpaľovacie rampy pre rakety Scud. Izrael vyhlásil, že sa nenechá vyprovokovať k odvete, a spoľahol sa na batérie amerických rakiet Patriot, narýchlo rozmiestnených na jeho území. Keď Irak odpálil ďalšie rakety na ciele v Izraeli a Saudskej Arábii, začali USA horúčkovito hľadať a ničiť neznámy počet mobilných odpaľovacích zariadení pre strely Scud. Najničivejší útok sa Iraku podaril 25. februára, počas pozemnej vojny, keď raketa Scud zasiahla budovu v americkej vojenskej základni pri Dahráne v Saudskej Arábii. O život prišlo 28 príslušníkov americkej armády. Irak vyslal na Izrael 39 rakiet Scud, ktoré spôsobili množstvo škôd, ale v zásade len málo obetí. V nedeľu 24. februára 1991 začali spojenecké sily kombinovaný pozemný, letecký a námorný úder, ktorým zdolali irackú armádu za menej ako 100 hodín. Deň predtým Irak nevyhovel ultimátu a nestiahol sa z Kuvajtu, naopak, zapálil stovky kuvajtských ropných veží. Spojeneckí vojaci vtrhli do Iraku a Kuvajtu na niekoľkých miestach pozdĺž saudskoarabskej hranice. Stovky tankov sa vydali v ústrety Irackým republikánskym gardám. Do 26. februára Irak oznámil, že sťahuje svoju armádu z Kuvajtu, odmietol však akceptovať rezolúciu OSN namierenú proti nemu.

Bezletová zóny na severe Iraku bola ustanovená v marci 1991 na ochranu Kurdov po tom, čo režim Saddáma Husajna potlačil ich povstanie. Podobná zóna vznikla v roku 1992 na juhu Iraku po tom, čo Irak pokračoval v útokoch na tamojších šiítskych moslimov. Britské a americké lietadlá odvtedy hliadkujú nad oboma zónami a bombardujú protiletecké obranné systémy vždy, keď ich zamerajú radary irackej protivzdušnej obrany. Severná bezletová zóna bola rozšírená v roku 1996, pretože Irak aktívne podporoval jednu z dvoch kurdských frakcií bojujúcich proti sebe. V júni 1993 nariadil americký prezident Bill Clinton bombardovanie veliteľstva irackej tajnej služby ako odpoveď na pokus o zavraždenie Georgea Busha staršieho v Kuvajte dva mesiace predtým. Niektorí z podozrivých uväznených v súvislosti s pokusom o bombový útok na auto sa údajne priznali k práci pre irackú tajnú službu.

V decembri 1998 začali USA a Veľká Británia trojdňové bombardovanie irackých cieľov. V predchádzajúcich mesiacoch narastalo napätie medzi tímom zbrojných inšpektorov OSN (UNSCOM) a irackým režimom. Irak obmedzoval inšpektorov a znemožnil im prístup do prezidentských palácov a odmietal spoluprácu. OSN neskôr priznala, že inšpektori odovzdávali informácie americkým tajným službám. V polovici decembra šéf UNSCOM-u Richard Butler vyhlásil, že Irak stále obmedzuje inšpektorov. V priebehu niekoľkých hodín boli pracovníci OSN evakuovaní z Bagdadu a začali sa nálety. Oficiálnym cieľom útokov bombardérov a riadených striel na približne 100 cieľov v Iraku bolo „znížiť“ schopnosť Saddáma Husajna vyrábať zbrane hromadného ničenia. Okrem miest spájaných s výrobou chemických a biologických zbraní, boli na zozname cieľov aj lokality, v ktorých sídlila tajná polícia a elitné Republikánske gardy, ďalej letiská, pozície protivzdušnej obrany a ropná rafinéria v Basre. Podľa irackého vicepremiéra Taríka Azíza zahynulo 62 príslušníkov armády a 180 utrpelo zranenia. Americký prezident Bill Clinton musel čeliť domácej aj zahraničnej kritike za to, že začal vojenskú akciu v čase, keď bol sám vystavený tlaku za mimomanželský vzťah s Monikou Lewinskou, stážistkou v Bielom dome.

Len niekoľko dní po skončení operácie Púštna líška Irak oznámil, že nepovolí zbrojným inšpektorom UNSCOM-u návrat do krajiny. Výzvy na rekonštrukciu alebo zriadenie nového kontrolného orgánu rástli spolu s debatou o jeho úlohe, ktorá sa rozprúdila v tajných službách USA a iných krajín. Prezident Bush aj Colin Powell si želajú „zmenu režimu v Bagdade“. V júni 1999 odstúpil šéf UNSCOM-u, pretože mu vypršal kontrakt.

O šesť mesiacov vznikla nástupnícka misia UNSCOM-u – UNMOVIC – ale Irak jej odmietol povoliť činnosť na svojom území. Keďže v Iraku nepôsobili zbrojní inšpektori, rástla neistota, či Irak nepracuje na nových zbrojných programoch. V novembri 2000 sa moci v USA ujal George Bush mladší a naznačil novú, tvrdšiu politiku voči Iraku a vyzval na obnovenie sankcií. Pokračoval vo financovaní irackých opozičných skupín, čo bola politika, ktorú zaviedol jeho predchodca Bill Clinton. Išlo najmä o pomoc exilovému Irackému národnému kongresu. USA dúfali, že tieto aktivity podkopú vládu Saddáma Husajna. Na začiatku roku 2002 začala Bushova administratíva verejne označovať cieľ svojej politiky slovami „zmena režimu v Iraku“. Uviedla britská rozhlasová stanica BBC na svojej internetovej stránke.