História nás učí, že krajiny alebo spoločenstvá, ktoré sa stávajú dominantnými, sa nevyhnutne snažia zmeniť svet na svoj obraz. Alexander Veľký, Rimania, Briti… V súčasnosti podľa väčšiny Arabov „ťarchu“ novodobých tvorcov prebrali na svoje plecia Američania. Majú dôvod si to myslieť, pretože vzťahy arabského a moslimského sveta k Spojeným štátom americkým pravdepodobne ešte nikdy neboli také napäté. Príčinou je kombinácia dvoch udalostí: izraelsko-palestínského konfliktu a čoraz reálnejšej hrozby vojny USA voči Iraku.

USA verzus Saddám?

Vládnuce elity a „ulice“ na Blízkom východe sú znepokojené obratom a obrátkami americkej politiky vo vzťahu k irackému režimu. „Nesprávny čas, nesprávny nepriateľ,“ hovoria. Tvrdia, že Irak bol „doboxovaný“ do polohy nepriateľa, a dôkazy, ktoré podáva Bushova administratíva o irackom programe zbraní hromadného ničenia a prepojení irackého vodcu Saddáma Husajna na teroristov, nie sú presvedčivé. „V očiach arabského sve-ta to bude nesprávna a zlá vojna, zatiaľ čo vojna v zálive z roku 1991 bola spravodlivá a dobrá,“ tvrdí Richard W. Murphy, bývalý americký veľvyslanec v Saudskej Arábii a Sýrii.

Vojenská invázia je jedným zdrojom úzkosti Arabov. Druhým, pre arabský svet možno aj väčším, je americký idealizmus – úplná a nefalšovaná wilsoniánska potreba meniť veci k lepšiemu. USA boli a sú hlboko zaangažované v oblasti Blízkeho východu ako garant medzinárodného poriadku a najvýznamnejší obchodný partner. Američania majú na to zištný a dobre známy dôvod – ropu. Doteraz sa však zdržiavali pokusov presadzovať hodnoty západnej civilizácie v tejto oblasti. Vo svete prešli USA po 11. septembri 2001 z pasívnej, na udalosti reagujúcej politi-

ky k aktívnym a preventívnym krokom so žiadosťami o zmeny spôsobu fungovania takých inštitúcií, ako sú napríklad školy alebo charitatívne organizácie.

Nový prístup „s nami, alebo proti nám“ znepokojuje už nielen tradične „zlých chlapcov“, akými sú Irán či Sýria. Ostatní, ktorí sa ešte stále považujú

za spojencov USA, stratili bezvýhradnú podporu Američanov. Vlastná vnútorná slabosť arabských štátov a súčasná napätá situácia ich vystavujú riziku zosilneného náboru najmä mladých ľudí do radov militantných islamistických skupín.

Obavy, ktoré sa šíria v arabských režimoch, sú v ostrom kontraste s rastúcim presvedčením amerických predstaviteľov o správnosti svojho konania. Podľa amerických predstáv oslobodený Irak bude vhodnou základňou pre propagáciu a prienik demokracie, liberálneho kapitalizmu a práv žien aj do ostatných štátov Blízkeho východu. Tvrdia, že chudoba a nedostatočné možnosti na politické sebavyjadrenie vytvárajú živnú pôdu pre extrémistov a je najvyšší čas zastaviť to. Arabský svet bol vylúčený z pokroku 20. storočia, tvrdí jeden z popredných tvorcov tejto politiky v Bushovom tíme a dodáva: „Napriek histórii to ešte nemusí byť osud.“ Biely dom sľubuje, že USA ostanú v Iraku tak dlho, kým sa nevytvorí model spoločnosti pre celý región.

Ide o ambiciózny plán. Blízky východ naozaj priam zúfalo potrebuje reformy a možno – ak všetky časti zapadnú na miesto – história dá za pravdu USA. Arabi však vidia v tejto rétorike odstrašujúcu pripomienku toho, čo sa už raz stalo. Keď Briti a Francúzi prenikli po prvej svetovej vojne do ich oblasti, chceli vyplniť vákuum po páde Osmanskej ríše vytvorením série pokojných, prozápadne orientovaných režimov. Namiesto toho však skonštruovali umelé, neprirodzenými hranicami rozdelené štáty, ktoré ich európski spojenci „po zuby“ vyzbrojili. Výsledkom bol nový Blízky východ, ktorého vojny, prevraty a nepokoje šírili do sveta nestabilitu osem desaťročí.

Arabské krajiny sa obávajú, že budú musieť čeliť otrasom vyplývajúcim z toho, že Američania nebudú mať dosť trpezlivosti a dostatočne silný žalúdok na dlhotrvajúci proces, akým prebudovanie národa a štátu rozhodne je. Mnoho analytikov sa prikláňa k názoru, že po odstránení S. Husajna sa na scéne objaví veľa konkurenčných síl, ktoré iracký režim doteraz zadržiava. Tiež sa obávajú, že dlhotrvajúca vojna by mohla ešte väčšmi roznietiť u Arabov už aj tak vyhrotené protiamerické emócie, ktoré permanentne živí izraelsko-palestínsky konflikt a podpora USA židovskému štátu. Ak bude vojna pomalá a plná obetí, dominový efekt môže mať za následok nepokoje v celom arabskom a moslimskom svete a bombové útoky na americké ciele.

Dobre je tak, ako je

Čo sa však stane, ak vojna „prebehne“ relatívne dobre, a Irak sa z nej rýchlo spamätá? Paradoxne, ani taký výsledok by ostatné arabské režimy príliš nepotešil. Slabý, sankciami OSN oklieštený Irak nebol pre ne až takým zlým riešením. Reštrikcie týkajúce sa vývozu ropy robili z Iraku vhodného „partnera“, ktorý nemohol konkurovať iným producentom. Možnosť, že by Irak v krátkej budúcnosti až strojnásobil produkciu, by na už takom slabom ropnom trhu viedla k uzemneniu cien a ohrozeniu celistvosti OPEC-u.

So znásobujúcimi sa obavami vlastne z akéhokoľvek výsledku rastú rozpory medzi USA a ich tradičnými spojencami v oblasti Perzského zálivu. V Saudskej Arábii už existuje značný nesúhlas s americkým nátlakom na sprísnenie zaobchádzania s niektorými organizáciami. Americká ambasáda v Rijáde napríklad študuje obsah saudskoarabských učebníc, aby zistila, či texty náboženskej výučby neobsahujú prvky neznášanlivosti. Podľa miestnych autorít je takýto prístup kontraproduktívny a podráža ich vlastné reformy.

Na druhej strane, aj sami Arabi musia priznať svoj diel zodpovednosti na svojich súčasných ťažkostiach. Iracká invázia do Kuvajtu v roku 1990 mala slúžiť ako varovanie najmä pre krajiny vyvážajúce ropu, že „doma“ nie je niečo v poriadku. Vo väčšine prípadov arabské krajiny prijali len minimálne opatrenia, aby rozšírili politickú základňu. Napríklad Saudská Arábia síce vytvorila Radu Shura, ktorú možno považovať za akéhosi predchodcu demokratického parlamentu, rada však bola určená, nie volená. Navyše, žiadna z krajín Blízkeho východu nedokázala stimulovať ekonomický rast, ktorý by vytvoril pracovné príležitosti a utlmil výzvy radikalizmu.

Arabské krajiny majú rozsiahly byrokratický aparát, ktorý marí takmer každý pokus o akékoľvek reformy, chýbajú politické iniciatívy, ako riešiť problémy. Neutíchajúcu kritiku izraelskej politiky voči Palestínčanom nesprevádzal ani jeden pokus zabrániť pokračovaniu samovražedných útokov Palestínčanov voči civilnému obyvateľstvu Izraela. Stále pretrvávajú náboženské predsudky o postavení žien v spoločnosti. Činnosť náboženskej polície, tzv. mutawas, prakticky nedovolí zamestnávateľom prijať ženy do riadiacich funkcií.

Neistota pretrváva

Takéto frustrujúce podmienky dávajú niektorým autorom amerického ideologického prieniku nádej. Vo väčšine krajín Perzského zálivu je najpočetnejšia stredná trieda a relatívne dobre rozvinutý kapitalizmus. Arabi majú dlhú tradíciu v obchodovaní a žiadna z doktrín islamu proti podnikaniu nič nenamieta. Koniec koncov prorok Mohamed bol tiež obchodníkom. Demokratický Irak by mohol byť in-špiráciou pre zmenu celej oblasti. „Nestane sa to

zo dňa na deň. Ale Irak by sa mohol stať mekkou arabských liberálov, podobne ako bol Egypt v 50. a 60. rokoch dvadsiateho storočia centrom arabského nacionalizmu,“ tvrdí Abdel Moneim Said, riaditeľ Al-Ahramského centra pre politické a strategické štúdie v egyptskej Káhire.

Otázkou zostáva, ako ďaleko budú USA ochotné zájť pri presadzovaní svojich predstáv o demokracii. Skutočná demokracia by dala priestor nielen umierneným vládam, ale aj takým, ktoré by boli oveľa menej ochotné počúvať americké požiadavky. Ak by dnes boli demokratické voľby, vo väčšine arabských štátov by s najväčšou pravdepodobnosťou vyhrali islamské strany a hnutia. Tie strany a hnutia, ktoré dnes šíria protiamerickú propagandu. V súčasnosti je ich hlavnou témou Irak. Zajtra to bude oslava hocikoho, kto bude proti prenikaniu západných hodnôt a sekularizácii (odstránenie kontroly a vplyvu cirkvi na spoločnosť). Nedávny prieskum verejnej mienky Pewhovho výskumného centra ukázal, že až 69 % Egypťanov má vážne výhrady voči politike USA. V Saudskej Arábii bolo percento ešte vyššie – 87.

Zdroj: BusinessWeek, The World Factboook, BBC