Počas 90. rokov minulého storočia sa vonkajšia nerovnováha z pohľadu bežných účtov platobných bilancií medzi hlavnými hospodárskymi oblasťami neustále prehlbovala (platobná bilancia zaznamenáva produktové a kapitálové toky medzi krajinou a zvyškom sveta; na bežnom účte sa sledujú produktové toky). Krajiny s prebytkami bežných účtov reprezentuje najmä pätnásť štátov EÚ (20 % hrubého svetového produktu (HSP)) a východoázijské ekonomiky v čele s Japonskom (7,3 % HSP). USA (21 % HSP) sú zase najvýznamnejším predstaviteľom skupiny krajín s deficitom na bežnom účte. Rozdiel medzi prebytkami a deficitmi narástol do úrovne okolo 2,5 % HSP (okolo 1,175 bil. USD) a upozornil naň aj Medzinárodný menový fond (MMF) vo svojom svetovom ekonomickom výhľade z jesene minulého roku (World Economic Outlook, september 2002). Fond vo svojich výhľadoch, ktoré publikuje dvakrát ročne – na jar a na jeseň – už tradične poukazuje na globálne ekonomické fenomény. Problematiku vonkajších nerovnováh (external imbalancies – ako ich označil vo svojej správe) si vybral pre reálnu hrozbu, že napätie vznikajúce na základe tejto nerovnováhy sa uvoľní naraz a rýchlo. To by podľa MMF mohlo viesť k náhlym a potenciálne rušivým pohybom hlavných výmenných kurzov s negatívnym vplyvom na medzinárodné toky tovaru, služieb a kapitálu. Deficity a prebytky sú logickým dôsledkom výmeny. Pravdepodobnosť, že by globálne nastal rovnovážny stav, je veľmi malá. Stáva sa to, ale z krátkodobého hľadiska ide skôr o náhodný jav, ktorý je navyše len prechodný. Z dlhodobej perspektívy by však výmena mala vykazovať rovnováhu.

Príčiny rozdielov

Obrat vývoja na bežných účtoch nie je zákonitý ani nevyhnutný. V princípe nikto nie je ochotný donekonečna len predávať, a nikto nie je schopný donekonečna len nakupovať. V realite však môže nastať stav, keď ustrnie výmena v dôsledku neschopnosti presmerovať dopyt z deficitných do prebytkových krajín. Na to, aby nastalo takéto otočenie (rotácia) dopytu, musia mať ekonomiky vhodnú štruktúru. Práve toto otočenie, v súčasnosti vhodné vzhľadom na nárast rozdielu medzi deficitmi a prebytkami, vo svetovej ekonomike neprichádza, a ak, tak veľmi pomaly. Za hlavné príčiny fond označil štrukturálne prekážky na strane prebytkových krajín – EÚ a Japonska. Európania a Japonci sa až príliš dlho spoliehali na absorpčné schopnosti USA, a teraz, keď spotrebiteľská dôvera Američanov klesala za uplynulých 15 mesiacov v dôsledku teroristických hrozieb, možnej vojny s Irakom, účtovných machinácií a prepadu akciových trhov, ich vlastné ekonomiky zápasia s odbytovými problémami. V EÚ je podľa fondu kameňom úrazu trh práce a pracovných síl, v Japonsku ide o vlečúcu sa reformu bankového a štátom podporovaného firemného sektora. Štrukturálne zmeny sa uskutočnujú pomaly. Preovšetkým v európskej a japonskej komunite, ktoré sú založené na tradíciách a kultúre preferujúcich vyjednávanie a spoločenský konsenzus.

Odporúčania fondu

Rozdiely však môže stierať aj vývoj výmenného kurzu, čo vyplýva z jeho oceňovacej funkcie. Mena krajiny s deficitom môže začať slabnúť, v dôsledku čoho sa domáca produkcia vo svete stáva lacnejšou a dovozy, naopak, drahšími. Vývoj kurzu meny krajiny s prebytkom sa správa opačne a účinok na produktové toky je tiež opačný. Tým nastáva žiaduci obrat tokov. Problém je, ak k zmenám kurzov dôjde prirýchlo, tovarové a kapitálové toky nemajú dostatok času na presmerovanie. Empirické pozorovania fondu ukazujú, že nie je pravdepodobné, aby nerovnováhy na bežných účtoch pretrvali aj v strednom období. Vzhľadom na ťažko predpovedateľný krátkodobý pohyb kurzov by sa podľa odporúčaní fondu makroekonomické politiky nemali špecificky zaoberať riešením platobnej bilancie. Avšak vzhľadom na možnosť vzniku rušivých faktorov v dôsledku zmeny kurzu, ktoré môže spustiť množstvo neočakávaných udalostí, tvorcom politík sa odporúča orientovať sa na stabilizačné strednodobé ciele. Pre deficitné krajiny to podľa fondu znamená vytvoriť hodnoverné strednodobé plány fiškálnej konsolidácie (upevnenie rozpočtu) a opatrení, ktoré posilnia dôveru investorov. Prebytkové krajiny by mali zaviesť štrukturálne reformy, ktoré by ekonomike poskytli väčšiu flexibilitu, povzbudili rast a podporili dopyt. Konkrétne v Európe sa odporúčania fondu týkajú zníženia strnulosti trhu práce a pracovných síl a zvýšenia konkurencie na trhoch produktov. Odporúčania pre Východnú Áziu sa týkajú reforiem bankového a firemného sektora, a v niektorých prípadoch aj pružnejších usporiadaní kurzového mechanizmu. Vytvorením dynamickejšieho prostredia by takéto reformy zvýšili pravdepodobnosť hladkej rotácie dopytu z deficitných krajín do prebytkových, čím by sa významne znížili šance spomalenia globálneho rastu alebo neudržateľného rastu spotreby. Podľa názorov niektorých ekonómov je problematika bežných účtov platobných bilancií v dnešnom, čoraz väčšmi integrovanom svete prežitkom. Podľa tzv. Lawsonovej doktríny (ako prvý ju uviedol kancelár britskej pokladnice Nigel Lawson koncom 80. rokov 20. storočia) pohyby na účte sú predovšetkým odrazom dobrovoľných rozhodnutí súkromných osôb, a nie verejných autorít. Natíska sa otázka, ako potom môže dôjsť k ovplyvňovaniu takéhoto vývoja. Lawsonova doktrína má nepochybne svoju logiku. Na druhej strane, existuje niekoľko empirických dôkazov, že koncept sledovania a ovplyvňovania vývoja bežného účtu platobnej bilancie má ešte zmysel. Napriek dôrazu, ktorý sa kládol na globalizáciu, integrácia medzi hlavnými menovými oblasťami zostáva na miernej úrovni. Relatívne nízky podiel exportu na HDP EÚ, Japonska a USA (10 – 20 percent) naznačuje, že prispôsobovanie vývoja len o niekoľko percentuálnych bodov si vyžiada značné zmeny v obchodovaných položkách, a následne aj v reálnych výmenných kurzoch. Tie môžu vyústiť do rušivých zmien v makroekonomike, tak ako to bolo počas 70. a 80. rokov minulého storočia. Pohyb kurzov sa vtedy preniesol do cien, a spolu s odpismi vytvárali tlak na ceny aj na mzdy.

Nerovnováha rastie

Oba faktory sa často tlmili sprísnením monetárnej politiky (sťahovanie peňazí z obehu centrálnou bankou). Od toho času, ako sa stala spoľahlivejšou, sa dosah výmenných kurzov na cenovú hladinu podstatne znížil. Výsledkom je, že zmeny kurzov sa v rastúcej miere odrážajú vo firemných ziskoch, investíciách a cenách aktív. Vzrast súčasnej nerovnováhy, samozrejme, odrážal rozhodnutia súkromného sektora vrátane excesov. Finančné bubliny vznikajúce z eufórie nad informačnými technológiami koncom 90. rokov mali mnoho spoločných prvkov s predošlými technickými revolúciami, keď investori nadhodnotili zisky spojené so zrýchlením rastu produktivity, čo viedlo k nesprávnemu umiesteniu zdrojov. Externá nestabilita vodcovskej krajiny môže mať zlý vplyv na medzinárodný obchodný a finančný systém, ktoré historicky vykazovali najväčšiu pevnosť práve v období, keď aj vonkajšia pozícia svetového hospodárskeho vodcu bola silná. V minulosti počas zlatého štandardu mala taký vplyv Veľká Británia, dnes sú to Spojené štáty americké. V nedávnej minulosti silný dolár prispel k protekcionizmu zo strany USA, ktoré na jar minulého roku uvalili clá na dovoz ocele.

Zo zdrojov MMF, The World Factbook a xrefer.com