Ako osemročný prišiel v roztrhaných šatách vlakom s ďalšími tisíckami zbedačených detí do bývalého Československa. Transportom z Grécka, kde v roku 1947 začala zúriť občianska vojna. Kostas Samaras zakotvil v Krnove, sliezskej metropole všetkých českých Grékov. V meste, kde je jedným z mála fungujúcich podnikov továreň, patriaca kedysi podvyživenému gréckemu chlapcovi – dnešnému kráľovi medzi českými výrobcami nealkoholických nápojov, konkurentovi nadnárodných spoločností.

„Občianska vojna je niečo hrozné. Ľudia desiatky rokov žijúci vedľa seba si zrazu začali vybavovať susedské vzťahy,“ spomína 62-ročný K. Samaras z Krnova. „Obyvateľom horských dedín sa vyhrážali pravicové jednotky, vyhrážali sa nám partizáni. Išlo o rozdelenie mocenského vplyvu. Sovieti dostali Rumunsko a Briti, ktorí počas vojny podporovali antikomunistov, dostali Grécko,“ stručne opisuje šachovú partiu rozohranú oboma veľmocami už v roku 1944.

Po skončení druhej svetovej vojny grécki komunisti v roku 1946 bojkotovali voľby, pretože po referende sa vrátil do krajiny kráľ Juraj II. a podľa jeho názoru vyhrali „monarchisti“ a ďalší pravicoví zradcovia gréckeho ľudu, ktorí prenasledujú „pokrokové sily“. Komunisti ovládajúci veľké časti severného Grécka začali v horách guerillovú vojnu a v decembri 1947 vymenovali svoju protivládu. Vojnou a bombardovaním spustošené dediny a veľký hladomor boli dôvodom žiadosti „horskej vlády“ o možnosť evakuácie detí do krajín takzvaného sovietskeho bloku. Postupne tak do ZSSR, Maďarska, Bulharska, Rumunska, Poľska, NDR a ČSR odišlo do konca roku 1948 asi 25-tisíc Grékov.

Cesta do Mikulova

Rodiny boli roztrúsené po celej Európe a zišli sa až po rokoch. „Najprv nás poslali do Albánska. Údajne do leta, než sa skončia prvé boje. Bola to chudobná krajina, ale všetci sa nám snažili pomôcť, ako len mohli,“ spomína K. Samaras na tábor, kde sa vo svojich siedmich rokoch ocitol s bratom a sestrou úplne odrezaný od rodičov. Nečudo, že po strastiplnom putovaní Európou u neho najväčší obdiv vyvolala čistá rozostlaná posteľ. Podobné pocity mali aj tisícky ďalších malých, ale dušami už dospelých detí, ktoré sa nakoniec ocitli v ČSR.

„Dostal som sa do Mikulova. Tam nás scivilizovali a rozdelili do detských domovov,“ spomína K. Samaras, ktorý svoje mladšie sestry aj s matkou žijúce v Albánsku uvidel až v 50. rokoch. „Otec prišiel do Česka až v roku 1953,“ hovorí a nechápavo krúti hlavou nad tým, že ani on, ani jeho otec nemohli prekročiť hranice ČSR a Poľska, aby sa mohli stretnúť. A to napriek tomu, že išlo o spriatelené krajiny v jednom „sovietskom bloku“.

„Ešteže sme boli so súrodencami a s ďalšími priateľmi. Držali sme sa spolu. Navyše nám vychovávatelia a vychovávateľky v domove dávali doslova všetko. Veľmi sa pre nás obetovali,“ spomína K. Samaras na svoj pobyt v Heraldiciach pri Opave v Sliezsku a priznáva, že im nič nechýbalo, skôr naopak: „V dedine, kde som býval, sme nepoznali napríklad ani bicykel. Bol to chudobný život. Keď sme sa ocitli v ČSR, naraz sme mali všetko. Chýbali nám len rodičia. My sme dopadli dobre. Mali sme šťastie, pretože sme skončili v Československu. Iní dopadli oveľa horšie,“ hovorí K. Samaras. „Česi nás medzi seba vzali a naučili sme sa hrať aj hokej.

Občianska vojna nás rozdelila a rozhodila, ale je pravda, že vďaka skromnosti sme sa dokázali držať spolu. So spolužitím s Čechmi sme nemali problémy. Samozrejme, že sa občas objavili nepríjemnosti, pobili sme sa ako chlapci, boli sme temperamentnejší, ale Česi nás medzi seba jednoducho vzali. A klobúk dolu pred tým, čo pre nás učitelia, vychovávatelia a niekedy aj spolužiaci obetovali,“ opisuje K. Samaras spolužitie malých Grékov s českými chlapcami.

„Kto mal hlavu a guráž, mohol sa prejaviť. Bola to však poctivá cesta. Nemal som peniaze, preto som deťom vybral sporenie mladých a požičal si od finan-čných ústavov. Vedel som, že nikoho nesmiem podraziť, že musím hrať poctivú hru. Dlhy boli vždy včas vrátené a dnes sme zapísaní ako firma dodržiavajúca svoje záväzky,“ hovorí muž, ktorý je kráľom medzi výrobcami českých nealkoholických nápojov. Jeho závod má viac než miliardový ročný obrat a okrem iných nápojov produkuje napríklad aj známy nápoj Kofola. Kráľ – paradoxne žijúci v dvojizbovom byte.

Dva domovy

„Peniaze idú do rozvoja firmy a až potom si môžeme užívať,“ tvrdí najúspešnejší krnovský podnikateľ a svojím príbehom tak dnešným, často veľmi rýchlym zbohatlíkom pripomína príslovie o dlhej, ale poctivej ceste, ktorou dôjdeš najďalej.

K. Samaras však nie je jediným z Grékov, ktorému sa darí. V Krnove podniká mnoho gréckych spoluobčanov a ešte vyšší počet gréckych podnikateľov pôsobí na území celého Sliezska, kam sa väčšina gréckych utečencov uchýlila. Podľa názoru mnohých z nich im určite prospela aj tvrdá skúsenosť z detstva. „Na to človek nikdy nezabudne. Už by som nikdy nechcel zažiť bratovražednú vojnu,“ hovorí so smútkom v očiach K. Samaras, ktorý je dodnes osudu vďačný za to, že ho zavial práve do Českej republiky. Mnohí majú dva domovy, ďalší sa cítia doma v Českej republike.

Mnohé deti bývalých utečencov už pokladajú Českú republiku za svoj domov. Hovoria síce zväčša ešte plynulo po grécky, ale neplánujú vrátiť sa do Grécka. Cítia sa Čechmi. „Človek môže mať dva domovy, to je moja skúsenosť. Jeden domov je tu v Krnove. Tu som sa narodil. Druhý domov je tam, kde sa narodili moji rodičia. V obidvoch krajinách sa cítim rovnako,“ hodnotí svoj vzťah ku Grécku a k Českej republike 34-ročný úspešný krnovský podnikateľ Savas Michailidis.

„Bol som v Grécku sedem rokov, ale vrátil som sa, pretože som sa narodil tu. Na život v Grécku by som si už ťažko zvykal, ale dá sa povedať, že mám dva domovy,“ priznáva sa ďalší z úspešných krnovských Grékov Panagiotis Mellios, ktorý svoj biznis založil na veľkoobchode s olivami. Ich deti sa však už jednoznačne cítia doma v Českej republike. „Tomáš hovorí po grécky perfektne a dokonca uvažuje, že by si urobil štátnice. Doma sa však cíti tu,“ zveruje sa P. Mellios.

Majiteľ továrne na nápoje tvrdí, že sa oveľa väčšmi cíti Čechom, než možno mnohí iní. „Sme nacionalisti. Žijem tu od detstva, ale keď hovorím, že sa idem pozrieť domov, myslím tým do Grécka. To je môj domov. Česká republika je moja vlasť, tu mám rodinu,“ hovorí K. Samaras a veľmi dobre rozumie tomu, prečo sa jeho deti cítia doma v Krnove: „Narodili sa tu, majú tu svoje rodiny, priateľov.“

Hlavné mesto gréckej emigrácie

„Krnov je mesto, kde žije stále najviac Grékov,“ hovorí s úsmevom Christos Bialas, jeden z organizátorov Stredoeurópskeho festivalu, na ktorý sa inak pokojné mesto pripravovalo veľmi intenzívne už niekoľko mesiacov pred jeho júnovým otvorením. „Prišli sem priatelia, rodiny, ľudia, ktorých som niekoľko rokov nevidel,“ teší sa Ch. Bialas a priznáva, že spoločne s ďalšími organizátormi festivalu, na ktorý dorazili tisícky hostí, viac než štyri stovky umelcov, desiatky športovcov z Grécka, Nemecka, Poľska, Slovenska, brali všetci túto jedinečnú a prestížnu akciu veľmi vážne. „Všetky hotely a ubytovne boli plné už dávno pred festivalom,“ spomínajú dnes organizátori festivalu z radov krnovských Grékov a plánujú ďalšie aktivity, ktoré udržia grécku tradíciu v sliezskom Krnove.

Na prelome júna a júla zorganizovala krnovská grécka obec pobytový tábor v duchu gréckej antickej kultúry, v auguste mohli zasa grécke deti z Krnova prežiť – už tradične – niekoľko týždňov pri mori v oblasti severného Grécka. Významná bola aj oslava gréckeho štátneho sviatku 28. októbra a veľmi zaujímavý bol kurz gréckej kuchyne v novembri.

Tanec a hudba

„Festival, rovnako ako spomínané akcie, ktoré organizujeme, gréckej komunite určite pomáhajú. A tiež samotnému mestu,“ hovorí K. Samaras. „Také veci ako usporiadanie podobných festivalov, kurzov, táborov by sa tu mali organizovať častejšie,“ dodáva K. Samaras a Ch. Bialas sa usmieva len pri spomienke na to, akú popularitu majú medzi gréckou komunitou žijúcou v Českej republike veľké tanečné grécke zábavy organizované krnovskou gréckou obcou.

Práve tanec a hudba sú jedným z veľmi dôležitých prvkov spájajúcich Grékov žijúcich v Českej republike. Krnovčania si už zvykli na to, že z okien bývalého Streleckého domu, vystavaného známym architektom a krnovským rodákom Leopoldom Bauerom, sa rinú balkánske rytmy.

Niekoľkokrát do roka sa tu schádzajú grécke tanečné súbory z celej republiky na trojdenný seminár. Aj takto, za zvukov tradičnej gréckej buzuky, v kole tanečníkov držiacich sa okolo ramien, sa darí pripomínať vnukom a pravnukom Grékov, ktorých osud pred desiatkami rokov zavial do Českej republiky, odkiaľ vlastne pochádzajú a kam až siahajú korene ich rodov.