Ľudovoumelecké remeslá dopadli na povestné dno a z neho sa ešte stále nevyšplhali dosť vysoko. V minulosti sa tieto výrobky celkom dobre predávali na remeselných trhoch, dožinkových slávnostiach, vinobraniach či vianočných trhoch. Ľudia si ich kupovali pre radosť i úžitok. Za lacný peniaz boli prístupné každému. Ak náhodou do slovenskej domácnosti zavítala návšteva zo zahraničia, dostávala zväčša do daru aj typickú slovenskú keramiku – vázu, tanier alebo džbán. Tie najkrajšie kusy smerovali na export.

S trochou zveličenia môžeme povedať, že ľudová (aj umelecká) keramika bola naším rodinným striebrom. Stačí spomenúť modranskú a pozdišovskú keramiku, no predovšetkým národného umelca Ignáca Bizmayera, ktorého figurálna keramika vždy robila dobré meno krajine na výstavách v zahraničí.

Kvalita pôjde na odbyt vždy

Majster sa tohto roku dožil osemdesiatky a tvorbe sa stále venuje aktívne. Možno namietať, že to nie je akurát primeraný príklad. Diela I. Bizmayera pôjdu na odbyt vždy, zatiaľ čo malí keramikári sa musia poriadne obracať, aby vyrobili a predali svoju produkciu. Kým sa však stal národným umelcom, zažil aj zložité časy. A tu už podobnosť je.

„V Modre sa učilo 25 chlapcov a pri hrnčiarstve vydržali piati. Boli časy, keď nebolo ani na týždňovú výplatu a naše odbytárky telefonovali po domoch a prosili ľudí, aby si prišli kúpiť novú keramiku, ktorú sme práve dokončili,“ spomína. Neskôr, keď sa osamostatnil, jeho práce predávalo Ústredie ľudovej umeleckej výroby v Bratislave a po roku 1957, keď ho prijali medzi seba slovenskí výtvarní umelci, o objednávky nemal núdzu. Záujem pretrváva stále. Dôkazom je aj reliéf, vytvorený v nedávnych dňoch pre interiér Gourmet klubu Bizmayer na Čiernej Vode (hotel Kamily Magálovej), ako aj viaceré nové práce, ktoré vyšli spod jeho rúk.

Každá kríza sa raz skončí

Keramike zostal I. Bizmayer verný 65 rokov. Detailne pozná úskalia svojho remesla. Jeho život je spätý s Modrou, kde má dodnes ateliér.

Vyučil sa v keramickom oddelení učňovskej školy pri Slovenskej majolike, potom pôsobil ako maliar úžitkových a dekoratívnych výrobkov fajansovej produkcie Slovenskej keramiky v Modre. Známe sú jeho podobizne slovenských neviest, ženíchov, jarmočných predavačov, žobrákov a žobráčok, myjavských a terchovských muzikantov, pastierikov a drotárov, roztancovaných svadobčanov, slovenské ženy, ťažko pracujúce na poli, ale aj roz-žiarené vnútornou krásou, láskou a nehou.

„Vždy som sa usiloval ísť vlastnou cestou. Orientoval som sa na folklór, usiloval som sa zachovať ich zvyky, piesne, oblečenie, kroje. Ja som totiž zažil, keď v tých krojoch bežne chodili. To nebol iba kolorit národopisných alebo folklórnych slávností. Preto ma bude stále inšpirovať dedinské prostredie a chcem robiť cykly vinohradníkov rok alebo dedinské muziky. Dnešnú dobu nech zvečnia mladí,“ dodáva.

A mladým dnes niet čo závidieť. Mnohí na vlastnej koži zažívajú starosti, v mnohom podobné tým spred polstoročia, no jeho životná skúsenosť je taká, že každá kríza sa raz skončila a po nej začal byť o keramiku znova záujem.

Naša, ale drahá

V Modre má dnes sídlo aj Cech slovenských keramikárov. Zhruba štyri desiatky jeho členov sa usilujú spojiť sily a prispieť k riešeniu problémov tohto remesla. Podľa cechmajstra Ľudovíta Ďurejeho podnikateľský život v súčasnosti malým výrobcom ľudovej keramiky nepraje. Už doteraz sa sťažovali na narastajúce ceny materiálov a energií. Čo bude ďalej? Veľmi drahé sú aj farby a glazúra. Ak doteraz mali aké-také zákazky, tak len preto, že držali ceny svojich výrobkov na úrovni prístupnej možnostiam slovenského spotrebiteľa. Ich ceny prakticky tri roky nekopírujú inflačnú krivku. Na každé ďalšie zvý-šenie už budú musieť reagovať. Keďže kúpyschopnosť oby-vateľstva je nízka, môže to ovplyvniť odbyt výrobkov. Samozrejme, znamená to aj prispôsobovanie sa trhu, ktorý akceptuje predovšetkým úžitkovú keramiku. Výrobcovia namietajú, že malé podniky, ku ktorým vo väčšine patria aj oni, sú čoraz viac ohrozené a štát na tento sektor zabúda. Navyše majú pocit, že vládam a ministerstvu kultúry nezáleží ani na zachovaní kultúrneho dedičstva, hoci sa ním radi prezentujú pred zahraničnými návštevami.

Aj verejnosť má čoraz menší prehľad o našej histórii a ľudovom umení. Maľovaný ľudový keramický výrobok považuje často za nemoderný, uprednostní radšej hrnček so symbolom internetu. Ale to je už iná téma.

Po začlenení Slovenska do EÚ bude otázka zachovania ľudovej keramickej výroby ešte aktuálnejšia. Mylné je domnievať sa, že Európa nemá záujem o špecifické produkty, ľudovú a umeleckú tvorbu jednotlivých krajín. Naopak. Považuje ich za obohatenie kultúrneho fondu. Vyrábať ich však za nás nebude. Slovensko má čím prispieť do európskej klenotnice. Tradícia odumrie len do takej miery, ako to sami dovolíme.

Jeho predkovia boli tesári, prvými hračkami Ignáca Bizmayera (1922) boli keramické čriepky. Vyplavoval ich potok, ale najviac sa ich nachádzalo na dvore a v záhrade rodičovského domu – stačilo rozhrnúť zem rýľom či motykou. To, že tieto čriepky boli súčasťou habánskeho keramického pokladu sa však dozvedel, až keď do rodnej Košolnej zavítal Heřman Landsfeld, vedúci maliarne modranskej keramickej dielne a znalec habánskej keramiky.

Práve na dvore ich rodičovského domu vykopal habánsky poklad. Odkryl tu takmer zachovanú keramickú pec doplna naloženú habánskym riadom zo 17. storočia. Ignáca Bizmayera tak získal do učenia v modranskej keramickej škole, do ktorej nastúpil v roku 1936.

Na jeho ďalšie smerovanie mal veľký vplyv Jozef Balušík, katolícky kňaz, zberateľ a ctiteľ slovenského ľudového umenia, ktorý prichádzal do modranskej keramickej dielne za mladým Bizmayerom so svojimi figurálnymi pokusmi, aby si ich dal pomaľovať a vypáliť. Spoločne podnikali študijné cesty po Slovensku a pobyty v rázovitých obciach Slovenska sa stali pre mladého, vnímavého a citlivého umelca inšpiráciou pre vlastnú

figurálnu tvorbu.

Postupne sa dostal k stvárneniu celonárodných špecifík vysoko kultivovaným umeleckým spôsobom. Za svoje majstrovstvo obdivované na početných domácich i zahraničných výstavách a za svoj neobyčajne pôsobivý vklad do klenotnice slovenskej kultúry, získal v roku 1982 titul národný umelec.

Ceny ľudovej keramiky sa nemenili minimálne tri roky. „Nemohli sme sledovať krivku inflácie a premietať ju do cien výrobkov, boli by nepredajné. Drastické zvýšenie cien energie situáciu skomplikuje,“ trpko konštatuje

cechmajster Ľudovít Ďureje. Nedarí sa nielen malým súkromníkom, ale ani firme Majolika, ktorá je väčším výrobcom. Podľa neho vláda a ministerstvo kultúry na tento problém zabudli. Aby výroba ľudovej keramiky

na Slovensku prežila, nestačí len nadšenie.