Ľupčiansky hrad postavili už pred osemsto rokmi na popud uhorského kráľa Bela IV. a urobili to veľmi progresívne. Aj dnes, niekoľko storočí po tom, čo sa začal týčiť nad dolinou medzi Banskou Bystricou a Breznom, je mimoriadne zaujímavým obydlím. Nestojí síce veľmi vysoko, ale s rozhľadom doďaleka. Je prístupný celkom dobrou, aj keď úzkou asfaltovou cestou. Dosť veľký, ale vystavaný tak, že sa po jeho chodbách dá prejsť za jediný deň.

Nedobytný stredoveký tzv. horný hrad je naozaj tým, čím by mal hrad byť: kamennou pevnosťou na brale s množstvom studených siení, malých okien, strieľni a veží. A na dolnom nádvorí je stále obývateľná časť, tzv. dolný hrad, kde je zavedená voda a elektrina. Tu sú veľké miestnosti vhodné na koncerty, výstavy, rokovania, k dispozícii je dokonca kuchyňa.Využiť sa dá veľké nádvorie aj niekoľko menších prístavieb.

Je to hrad tak akurát, niekoľko minút cesty od konca obce Slovenská Ľupča. V stredoveku sa týčil nad najvýznamnejšou európskou cestou tých čias – Via magna. Jeho dôležitosť dokresľuje fakt, že práve tu podpísal Belo IV. listinu o mestských právach Banskej Bystrice a na tomto mieste získalo o niekoľko desiatok rokov neskôr aj mesto Brezno potvrdenie svojich výsad.

Ľupčiansky hrad bol stovky rokov dôležitý pre uhorskú korunu, neskôr pre štát, ktorý si síce viac ako päť desaťročí nevážil svoju históriu, ale vlastníckych práv na hrad sa nevzdal. Až teraz, v lete.

Nebude hotelom

Ľupčiansky hrad už patrí za 21 miliónov korún akciovej spoločnosti Železiarne Podbrezová. Kedysi tu spoločnosť – ešte ako Švermove železiarne – mala svoje školiace stredisko. Neskôr podporovala aktivity na Ľupčianskom hrade a potom sa jej predstavitelia rozhodli inak:

„Ľupčiansky hrad sme kúpili preto, aby sme ho mohli dať do takého poriadku, na aký sme zvyknutí vo svojich zariadeniach. Keby sme prijali možnosť podporovať hrad dotáciami alebo darmi, nemáme garanciu, že sa vynaložené prostriedky správne použijú. Preto bolo rozumnejšie zvážiť kúpu tejto kultúrnej pamiatky, lebo o svoj majetok sa môžeme starať a môžeme ho zveľadiť. Máme jediný cieľ: po rekonštrukcii hradu sprístupniť ho verejnosti do takej miery, do akej to bude možné. Som presvedčený, že to bude možné na sto percent,“ vysvetľuje generálny riaditeľ Železiarní Podbrezová, a. s., Vladimír Soták.

Zámerom hutníckej spoločnosti je sprístupniť stredovekú časť hradu verejnosti ako muzeálnu expozíciu. A to bez obáv návštevníkov o svoju bezpečnosť (pre havarijný stav národnej kultúrnej pamiatky). Dolná časť sa môže využívať na rôzne spoločenské a umelecké aktivity. „Nebude tam hotel ani žiadne iné senzácie. Keď v novšej časti vzniknú ubytovacie možnosti, tak pre VIP hostí, teda aj hostí slovenskej vlády, prezidenta republiky. Ak bude hrad zrekonštruovaný, myslím si, že potom bude záujem na vládnej úrovni prezentovať takto históriu slovenského národa. Dnes to nie je možné. Určite to však nebude ziskové zariadenie, ako to niektorí prezentujú,“ dodáva V. Soták.

Cez zimu by sa mal pripraviť harmonogram rekonštrukcie hradu, do ktorého by spoločnosť ŽP chcela investovať za desať rokov každý rok po desať miliónov korún.

Tunel nie, len tajná chodba

Socialistický štát využíval hrad ako priestor na sklady, školenia, neskôr ako domov pre starých kňazov, rehoľné sestry i bratov. Charitatívne služby poskytoval hrad už skôr ako štátny sirotinec Gizelin dom, kam sa dostali siroty, ktoré prišli o svojich rodičov, čo pracovali v štátnych baniach a lesoch.

Bezprostredne po odsťahovaní „mníšok“, ako sa na okolí obyvateľom hradu hovorilo, začal byť hrad zaujímavý. Spoločenská situácia sem doviedla rôznych ľudí – špekulantov zo zahraničia i domácich. Najviac rozruchu vyvolala asi pred siedmimi rokmi transakcia, ktorou mala hrad získať istá Ľubietka, s. r. o. Jej plány boli veľkolepé, od hradnej reštaurácie, hotela, cez prenájom kancelárií pre rôzne firmy až po tenisové kurty. Bol to však vtedajší klasický scenár: zaplatiť dlhy inými dlhmi. Štát sa však v poslednej chvíli spamätal. Záujem o hrad mala aj obec – chcela ho za symbolickú korunu, ale nemala ani na nevyhnutné opravy. Už vtedy sa hovorilo o tom, že treba opraviť aspoň strechu, ináč z neho zostane to, čo z väčšiny slovenských hradov: ruina. Postupne štát poskytol finančné prostriedky na opravu múru zo severozápadnej strany, ktorý hrad „podoprel“, zachránil jeho statiku. Potom prišli na rad strechy, aspoň do takej miery, aby nejaký čas ešte vydržali.

Ľupčiansky hrad slúžil ako domov pre mladých kňazov aj ako centrum pre mládežnícke aktivity. „V tomto hrade, ak sa bude seriózne a systematicky obnovovať, treba, paradoxne, búrať niektoré časti. Najmä v dolnom hrade ide o rôzne kúpeľne, záchody, prístavby, ktoré si tu vybudovali jeho nájomníci, aby tu mohli existovať,“ vysvetľuje kastelán čiže správca, strážca aj sprievodca v jednej osobe, archeológ a výskumník Peter Mosný. Pred pätnástimi rokmi sa podieľal na archeologickom výskume ľupčianskeho kláštoriska, ktoré potvrdzuje stredoveký význam Slovenskej – predtým Zvolenskej – Ľupče.

Objavy pod omietkami

Kastelán vie, kde je tajná hradná chodba ( prednedávnom tu zrel syr pre miestne poľnohospodárske družstvo). Tvrdí, že okrem Bielej pani tu straší niekoľko ďalších mátoh. A je rád, že sa konečne začne s naozajstným historicko-archeologickým výskumom stredovekej časti hradu. Podľa neho to bude ako brúsenie diamantu, pretože dosiaľ sa takýto výskum nerobil. Zatiaľ sa jeho cennosti dajú iba tušiť. „Môžeme očakávať zaujímavé nálezy, najmä freskovú výzdobu, možno objavíme nové priestory. Zatiaľ to môžeme iba tušiť podľa záznamov v archívoch, alebo ak niekedy veľmi namoknú dažďom stredoveké hradné múry, objavia sa nich figurálne maľby,“ hovorí P. Mosný.

Základom rekonštrukcie hradu však bude oprava strechy na jeho najstaršej časti. Ak sa to podarí, bude podľa kastelána zachránený. Škridly padajú aj z dolného hradu, ale stav nie je až taký akútny. Oprava strechy na tom hornom bola problémom, ktorý postupne odradil všetkých jeho záujemcov v minulých rokoch. Pri terajšom majiteľovi sa hovorí o jej oprave len ako o prvom kroku, po ktorom budú nasledovať ďalšie.

„Ľupčiansky hrad chceme za desať rokov zrekonštruovať do pôvodného stavu a sprístupniť verejnosti. Plánujeme osloviť i rakúsku, maďarskú, možno aj slovenskú vládu, aby sme dostali z depozitov na hrad zariadenie, ktoré tam pôvodne bolo. Naša predstava je taká, že po jeho obnove bude napríklad možné v kaplnke sobášiť. Hrad je súčasťou histórie Horehronia. Ak bol v minulosti dobrý pre kráľov a cisárov, tak za posledných šesťdesiat rokov nie je dobrý pre referentov, ktorí majú na starosti pečiatky. Platí však zásada, že kto si neváži minulosť, nezaslúži si budúcnosť,“ tvrdí generálny riaditeľ Železiarní Podbrezová.