Šport je plný protikladov. Sú na svete lukratívne, stovkami miliónov dotované športy a sú také, do ktorých prúdia takisto stovky, ale nie miliónov, iba korún. Sú športovci, ktorí nevedia, čo s peniazmi, a sú aj takí, ktorí z toho, čo robia, nielenže nevyžijú, ale svoju činnosť dotujú z vlastných peňazí. Pohľady sa rôznia – podľa toho, kto stojí na ktorej strane. Tí bohatí tvrdia, že také sú zákony trhu, že peniaze sa krútia iba v divácky atraktívnych športoch. Ostatní, vo svojom menej atraktívnom fachu však možno rovnako dobrí a výnimoční, majúc jednoducho smolu na šport, ktorý nie je „in“, si ťažkajú, aký je svet nespravodlivý.

Kategorizovať, kedy je šport zlatou baňou, kedy zaujímavým spôsobom obživy, kedy len bežným zamestnaním a kedy stačí len na prežitie, nie je také zložité. Samozrejme, mnohé závisí od postoja športovca. Či mu naozaj ide o to, aby bol po skončení kariéry za vodou a nemusel pohnúť prstom, alebo či mu až tak nezáleží na zárobku, lebo športuje vyložene pre radosť. Najšťastnejší sú tí, ktorým vyjde oboje.

Slovenských športovcov nezbohatlo málo, najviac hokejisti v NHL a niekoľko futbalistov-legionárov, hoci aj v slovenských súťažiach mali hráči istý čas až nadštandardné príjmy. Z individuálnych športovcov môžu o výborných príjmoch hovoriť len tenisti a o slušných len pár tých, ktorí vo svete niečo znamenajú. Väčšina však môže byť rada, že prežije a môže športovať.

Jediný problém: plávať a prežiť

Slovenská plavecká jednotka Martina Moravcová už ráta svoje príjmy v miliónoch. Najlepší muž v plavkách Miroslav Machovič žije z niekoľkých tisícok. Štatútom profesionálneho plavca sa môže pýšiť len vďaka tomu, že ho zamestnáva jeden z mála klubov na Slovensku, ktorý môže dávať aj individuálnym športovcom plat – Dukla Banská Bystrica. M. Machoviča vedú ako občianskeho zamestnanca. ,,Mzda nie je stabilná, ale pohybuje sa v minimálnom rozpätí – dostávam od sedem- do osemtisíc,“ vraví znakár pochádzajúci z Trnavy. ,,Za tento príjem musím plniť výkonnostné kritériá, kvalifikovať sa na vrcholné podujatia a na nich skončiť vo finále, prípadne do dvanásteho miesta – záleží na tom, aké ciele klub spolu s trénerom na to-ktoré podujatie stanovia. Ak by som ich neplnil, dlho by si ma tam nedržali.“

Svoj ročný príjem M. Machovič odhaduje na niečo vyše 100-tisíc korún. Možnosti zarobiť sa totiž paradoxne zužujú. ,,Sem-tam dostanem nejakú odmenu – za majstrovstvá sveta v krátkom bazéne v Moskve, kde som bol desiaty na znakárskej dvojstovke, som od Dukly dostal tritisíc korún.“ Kedysi vyplácala odmeny aj Slovenská plavecká federácia. Buď za umiestenia, alebo za výsledky ankety o najlepšieho plavca roka. ,,Najväčšia odmena, akú som od nej dostal, bolo 12-tisíc korún, tuším za piate miesto na majstrovstvách Európy 1996.“

Možnosť zarobiť si na mítingoch je mizivá. Nedávno si na pretekoch Euroswim 2002 vyplával 2 200 korún. ,,To sú skôr len drobné na prilepšenie. Finančné odmeny sa vyplácajú ešte na Veľkej cene Slovenska. Vonku som zarobil len niekoľkokrát, v Monte Carle napríklad 500 frankov za tretie miesto. Niečo sa dá získať aj v Česku, ale štartov za hranicami je čoraz menej, navyše, my sa na ne nepripravujeme, formu ladíme až na šampionáty. Donekonečna to takto však nepôjde, možno sa preorientujem, lebo z majstrovstiev sveta a Európy nič nemám. To, čo zarobím za štarty, sa ročne vojde do 20-tisíc korún.“ Jediné poriadne plavecké peniaze sa krútia vo Svetovom pohári, ktorý je v tejto sezóne dotovaný sumou 660-tisíc dolárov. ,,Na to by som však potreboval podstatne lepšiu výkonnosť a – peniaze. Musel by som štartovať okrem pretekov v Európe ešte minimálne na dvoch iných kontinentoch.“

Hoci je M. Machovič slovenská mužská plavecká jednotka a zvyčajne aj finalista z vrcholných európskych podujatí, sponzora nemá. ,,Nemám ani manažéra, ktorý by sa o to staral. Pomohol mi otec a od jadrovej elektrárne v Jaslovských Bohuniciach mi obstaral 2 000 Sk, ktoré dávam na vitamíny a iné doplnky výživy.“ Práve na ne si ešte pripláca aj z vlastného. Podobne si platí aj 700 Sk mesačne za ubytovanie v Dukle. ,,Vyslovene prežívam. Z mesiaca na mesiac. Neušetrím ani korunu.“ Prečo teda vôbec pláva? ,,Priznám sa, už ma to pomaly prestáva baviť. Takto sa žiť nedá, ale stále cítim, že sa viem a môžem zlepšovať a to ma pri plávaní drží. Zatiaľ ani nevidím inú alternatívu. Ukončil som síce bakalárske štúdium na Fakulte telesnej výchovy a športu a mám trénerskú prvú triedu, ale aj keď by som akoukoľvek inou prácou možno zarobil viac, psychicky by to bolo pre mňa náročnejšie. Takto mám jediný problém – plávať a prežiť.

Ešteže tréning a sústredenia si platiť nemusí. Navyše, podmienky v Banskej Bystrici považuje za možno najlepšie na Slovensku, keďže ani reprezentácia už pomaly nechodí na sústredenia.

Čo by stačilo M. Machovičovi ku šťastiu? ,,Nemať problémy s tým, čo si môžem a čo nemôžem kúpiť. Nepotrebujem prepych, stačí mi sloboda vo výbere. Aby som sa nemusel pozerať, na čo všetko nemám, a mohol si dopriať to, čo potrebujem.“

Otec: Kúp si, čo potrebuješ

Dukla Banská Bystrica bola a je spásou aj pre moderných päťbojárov, ktorí však žijú len do úrovne svojej výkonnosti – teda skromne. Richard Kolozsi, jeden z trojice, ktorá na juniorských majstrovstvách sveta v Sydney získala striebro v súťaži štafiet, je však Bratislavčan. Pre neho je moderný päťboj výslovne stratovou záležitosťou. Päťbojársku výstroj si totiž do značnej miery dotuje sám, respektíve z rodičovského rozpočtu.

,,Záleží na tom, kto je aký náročný, ale nemyslím si, že moderný päťboj je len záležitosťou solventných,“ mieni R. Kolozsi. ,,Mnohé veci sa dajú odkúpiť od končiacich päťbojárov, alebo aj požičať. Najmä na začiatku netreba mať všetko nové a značkové.“ Postupom času však zistil, že ak chce napredovať, lepšie je trénovať i súťažiť v tom istom úbore a s tým istým výstrojom. ,,Najviac peňazí pretečie cez šerm,“ tvrdí. ,,Potrebujeme predpisové čepele, jedna stojí okolo tri a pol tisíca korún, len za tento rok som zlomil asi päť-šesť, a všetky vlastné. Šermiarske topánky ma vyšli na šesťtisíc, taška na sedemtisíc korún. Celkove sa to ráta veľmi ťažko, lebo výstroj – to je aj mnoho drobností a súčiastok, ktoré sú spotrebným materiálom – sa často ničí a treba ju dokupovať.“ Vlastné má aj jazdecké oblečenie – dvoje nohavíc po 1 500 a sako za 3 000 Sk. ,,Kúpil som ho v Maďarsku za lacné peniaze, na moje jazdenie naozaj nemusím byť oblečený značkovo,“ tvrdí. Prispieva si aj na prípravu – šermiarsky oddiel Slávia UK má ročný členský poplatok 2 000 Sk, o niečo menej stojí ročná známka u strelcov.

R. Kolozsi sa na dotovanie vlastného koníčka nesťažuje. ,,Našťastie, nemusíme si robiť problémy. Nikdy sme neuvažovali, aký to je rozpočtovo náročný šport. Finančná situácia rodiny nie je zlá, stanovili sme si priority, k nim moderný päťboj patrí . Otec zastáva postoj – kúp si, čo potrebuješ. A je lepšie nakúpiť si veci sám, ako byť odkázaný na zväz. Nikdy som sa nespoliehal na to, že niečo dostanem.“

Moderný päťboj je Richardovým koníčkom, ktorý mu zaberá týždenne 20 až 22 tréningových hodín. Nepočíta s tým, že sa mu vložené prostriedky raz vrátia, a už vôbec nie s tým, že by z moderného päťboja vyžil. Napokon, byť profesionálom v tomto športe je zložité aj vonku, nieto na Slovensku. ,,Musel by som byť v absolútnej svetovej špičke a musel by som mať sponzorov, vtedy by to vari bolo aj možné. S prémiami na pretekoch rátať nemôžem, raz sme ako štafeta na jednom podujatí, výnimočne aj sponzorovanom, vyhrali tritisíc korún – tisícku na osobu. Mňa prekvapilo už to, že vlani som dostal odmenu osemtisíc korún za štvrté miesto v štafetách na majstrovstvách Európy. Druhý raz som takmer spadol z nôh, keď náš oddiel STU Bratislava vyhlasoval najlepších športovcov. Bol som medzi nimi a dostal som obálku, v ktorej bolo desaťtísíc korún. Už to bolo vysoko nad moje očakávania a priznám sa, že aj takáto suma ma veľmi pozitívne motivovala.“ Aj za úspech na svetovom šampionáte sa Slovenský zväz moderného päťboja chystá vyplatiť odmeny, a tak sa Richard poteší tretí raz.“

Mladý slovenský päťbojár študuje medicínu. Ak vysokú školu úspešne skončí a bude sa mu dariť v športe, ktorý ho však s najväčšou pravdepodobnosťou neuživí, čomu dá prednosť? ,,Som zvyknutý mať program nabitý, nevidím problém zvládať školu a šport dohromady. Do päťboja som investoval všetko, nielen čas, ale aj peniaze, bolo by škoda sa ho vzdať. Ale ak sa chcem stať doktorom, nemôžem sa po skončení fakulty venovať len športu, to by som zahodil tie roky štúdia. Všetko je otázka vývoja a budúcnosti, ale verím, že bude existovať akási tretia možnosť – že možno nebudem odkázaný finančne na to, aby som pracoval na plný úväzok a dokážem zladiť prácu i šport.“

Žiť sám nemám šancu

Džudista Jozef Krnáč je nielen slovenskou jednotkou, ale v juniorskom veku majster sveta i Európy, v seniorskom strieborný i bronzový zo šampionátu starého kontinentu. Vďaka týmto výsledkom sa dostal do Centra akademického športu, kde je zamestnaný ako športový inštruktor s čistým platom približne 8 000 Sk a nezdaňovanými diétami vo výške 4 000 Sk. ,,Keby som z toho mal žiť v Bratislave sám, nemám šancu,“ netají J. Krnáč. ,,Vyjdem preto, že bývam u rodičov a len symbolicky im prispievam na bývanie a stravu.“

Opäť sa natíska otázka, prečo to za také peniaze robí. ,,Lebo som v džude dobrý,“ poznamenáva s úsmevom a už vážnejšie dodá: ,,Zatiaľ ešte študujem posledný rok na Fakulte telesnej výchovy a športu. Džudu sa venujem najmä preto, že sa mi v ňom darí a mám ambíciu presadiť sa na olympiáde v Aténach. Ďalej sa zatiaľ nepozerám, všetko bude závisieť od chuti a zdravia.“

Džudisti majú relatívne šťastie v tom, že veľkých medzinárodných úspechov nie je veľa a zväz vždy nájde nejaké prostriedky, ako hodnotný výsledok oceniť. J. Krnáč dostal za bronz na ME 50-tisíc a za tohtoročné striebro 100-tisíc korún brutto. ,,Vďaka aj za tieto peniaze, ale dostanete ich len za medaily. A tie nie sú samozrejmosťou, to sú príjmy, s ktorými sa rátať nedá.“

Bežný slovenský džudista v podstate nemôže rátať so žiadnym príjmom. Niekoľko vybraných prichýlila Dukla Banská Bystrica, J. Kráča Centrum akademického športu. Ostatní, aj keď sú napríklad majstrami Slovenska, z džuda koruny nevidia, naopak, prispievajú si na tréning v telocvični (v Pozemných stavbách Bratislava 300 Sk mesačne), ba sami si kupujú kimoná. Nečudo, že väčšina z nich, hneď ako doštuduje strednú či vysokú a absolvuje vojenčinu, uteká do zamestnania a šport zostáva bokom.

Nielen bežný, ale ani špičkový džudista nezarobí na Slovensku veľké peniaze. Na niekoľkých turnajoch doma dostane tak akurát drobné ,,na večerné pivo“. V zahraničí je jediný turnaj štedro dotovaný – Grand Pri v Moskve -, ale ten je len na pozvánky a pre majstrov kontinentov a medailistov zo svetových šampionátov a olympiád. Jedinou možnosťou na prilepšenie je podľa J. Krnáča štart za tímy v rakúskej či nemeckej lige. ,,Viem, že legionári dostanú za jedno kolo približne 500 eur. Kôl bez play off absolvujú maximálne šesť. V Rakúsku sa to oplatí, do Nemecka je už ďalej a z odmeny treba odrátať cestovné náklady.“ A ako teda vyžijú špičkoví džudisti v zahraničí? ,,Väčšina z nich funguje pod krídlami armády alebo polície, tam ich platia celkom dobre,“ zhŕňa vedomosti J. Krnáč. ,,A predovšetkým – v zahraničí funguje sponzoring. Viem, že holandskí džudisti jazdia na autách, lebo ich sponzorom je Volkswagen. Auto som si kúpil na splátky sám a najviac peňazí zo všetkého dávam na benzín. Inak by som tréningy a školu nestíhal skĺbiť.“ Krnáčovou výhodou je aspoň to, že sa stal členom olympijského Top tímu a dostáva tak príspevok na prípravu aj od Slovenského olympijského výboru. ,,Raz som mal sponzora, pred niekoľkými rokmi, ale všetky peniaze boli účelovo viazané na prípravu,“ dopĺňa J. Krnáč.

Keď sa dal na džudo, nikdy sa nezamýšľal, koľko peňazí z toho bude mať. ,,Netrápilo ma to ani v juniorskom veku, bral som džudo ako zábavu. Teraz síce rozmýšľam o peniazoch, ale ak by som ich chcel mať viac, musel by som sa normálne zamestnať, a to ešte nechcem. Beriem ako realitu, že náš šport je malý, nie je oň veľký záujem médií ani sponzorov, takže sa nikdy nebudem môcť porovnávať s inými. Napríklad s futbalistami, ktorí aj za dva tréningy v týždni a v štvrtej lige zarábajú možno toľko ako ja. A určite nie sú takí zbití po každom tréningu. Mňa už permanentne niečo bolí a nepoznám džudistu, ktorému by niečo niekde „nezahaprovalo“ a nevyskakovalo. Nad tým sa už ani nezamýšľam, lebo viem, že náš šport sa bez lásky a fanatizmu robiť nedá.“