Vôľa rozvíjať vlastné podnikateľské aktivity čoraz častejšie vyžaduje od firiem investičný vstup do vysoko rizikových oblastí. Zdôvodňujú to tým, že „v pokojných vodách“ už nemajú dostatok priestoru a možností na expanziu. V takých prípadoch výsledkom môže byť nadštandardný výnos alebo hlboká strata. Firmy sa, samozrejme, snažia dosiahnuť zisk, a preto čoraz častejšie hľadajú a študujú techniky rizikového manažmentu investičných stratégií.

Príklad zo Západnej Ázie

Kazachstan je charakteristickým predstaviteľom málo rozvinutej krajiny, ktorá však priťahuje zahraničných investorov. Dôvod je prozaický – ropa, ktorej cena spolu so zásobami zemného plynu a ďalším nerastným bohatstvom sa odhaduje na 2,1 bilióna dolárov (86-násobok HDP Slovenska za minulý rok).

Napriek značnému ekonomickému a politickému riziku v minulosti sa aktivity britského energetického giganta BG Group – čo sa týka ťažby a spracovania ropy a zemného plynu – sa podľa prezidenta BG Kazakhstan Charlesa Blanda vyvinuli úspešne. „Napriek nevyhnutným ťažkostiam je náš názor na investovanie v tejto krajine stále pozitívnejší,“ hovorí Ch. Bland.

Pri konštrukčných prácach BG zamestnala alebo inak zapojila 14-tisíc ľudí. Nároky na logistiku a operatívu boli obrovské. Spolupráca s miestnymi úradmi a vládou sa však ukázala rovnako náročná. „Už na začiatku bolo zrejmé, že otázky týkajúce sa miestnej zamestnanosti, daní a životného prostredia budú dominovať. Podarilo sa nám však vytvoriť rámec partnerstva na základe vzájomnej spolupráce, ktorá vplývala na rozvoj miestnej ekonomiky a výroby,“ hovorí Ch. Bland.

Podľa jeho názoru sa najväčšie riziká v málo rozvinutých regiónoch najčastejšie krútia okolo politického vývoja, a výnimkou nebol ani Kazachstan. „Politická moc v Kazachstane sa koncentruje v rukách prezidenta, odkiaľ smeruje k podriadeným. Táto štruktúra spolu so slabou legislatívnou infraštruktúrou a súdnictvom vytvára vysokú mieru politického rizika.“

Väčšina rozvojových krajín trpí podobnými syndrómami: nedostatkom spoľahlivých a konzistentných (vnútorne logických) štátnych ekonomických politík, intervenciami štátu do súkromného sektora, korupciou a zbytočnými byrokratickými obštrukciami, absenciou jednoznačnej a transparentnej legislatívy, nedostatočnosťou súdneho systému, ktorý je často úplné závislý od vlády. Časté štrukturálne a personálne zmeny vyúsťujú do neefektívnych rokovaní s oficiálnymi predstaviteľmi.

Spôsob ako zmierniť tieto riziká spočíva podľa Ch. Blanda „v rozvoji silných vzťahov s vládou a prísnej selekcii miestnych partnerov a zamestnancov“. Ďalej by sa mali podľa jeho názoru zúčastnené strany presvedčiť, že rovnako rozumejú tým istým problémom a príležitostiam. „Navyše by mala existovať vopred dohodnutá úniková cesta pre prípad politicky neakceptovateľnej situácie, aby si obe strany mohli zachovať tvár.“

Skúsenosť z Kazachstanu získala tiež audítorská spoločnosť Ernst & Young, ktorá medzi prvými vstúpila do tejto západoázijskej republiky. „Do krajiny sme prišli v roku 1992 a vedome sme akceptovali riziko,“ hovorí Simon Blaydes, manažér miestnej pobočky. „Zapôsobil na nás veľký potenciál miestneho trhu a špecifických možností, ktoré ponúka ropa a ďalšie prírodné zdroje. Výhody pre prvých boli nesmierne a vlastne ešte stále zostávajú.“

Zraniteľné projekty

Iným príkladom investície v rizikovej oblasti je projekt elektrárne za 550 mil. USD, ktorú postavila AES Corp. v Ugande. Projekt je najväčšou súkromnou investíciou vo východnej Afrike.

„Aby sme zvýšili naše šance na úspech, museli sme sa presvedčiť, že vláda a ostatné regulačné úrady majú vážny záujem vytvoriť trh s elektrickou energiou, na ktorom budú vzťahy reflektovať ekonomickú realitu skutočných produkčných nákladov, nie vládnych dotácií,“ hovorí Barry J. Sharp, výkonný viceprezident a riaditeľ operácií AES Corp.

V niektorých prípadoch táto firma, ktorá podniká v 31 krajinách a celosvetovo zamestnáva 38-tisíc ľudí, spolupracovala so Svetovou bankou (WB), s Medzinárodnou finančnou korporáciou (IFC) a ďalšími mnohostrannými finančnými inštitúciami. „Potrebujeme tieto organizácie pre kapitál,“ hovorí B. J. Sharp a dodáva, že „ich účasť má často rozhodujúci vplyv na prijímané riešenie“.

Za kľúčové faktory úspechu v rizikových regiónoch označil B. J. Sharp udržiavanie priameho spojenia so zákazníkmi, zavedenie platobnej disciplíny a operatívnej kontroly, vďaka čomu firma môže priebežne vyhodnocovať operácie. V dlhodobých a kapitálovo náročných projektoch (ako je aj projekt elektrárne) sú dôležité tiež vládne záruky.

Najväčšie výzvy stáli pred ugandským projektom v koordinácii činnosti niekoľkých vlád, rozvoji projektu a zaangažovaní finančných inštitúcií. „Ďalej to bolo stanovenie jasného legálneho rámca, hĺbkového auditu a koordinácie v rámci lokálnej komunity.“

Podľa B. J. Sharpa rozhodujúcim faktorom priamych zahraničných investícií v krízových oblastiach je, aby „dlhodobo mali nízke náklady“, čím podľa jeho názoru projekty dokážu odolať prípadným nepokojom. „Ak to tak nie je, alebo investícia neprináša očakávaný zisk, projekt bude zraniteľnejší voči politickým a ekonomickým hrozbám.“

Menové a politické turbulencie

Gregg Harris je partnerom v právnickej firme Fulbright & Jaworski, ktorá spracúva štruktúrované zmluvy pre americké spoločnosti v Latinskej Amerike, Pakistane, Indii a subsaharskej Afrike. V týchto krajinách investori často čelia neočakávaným a extrémnym menovým devalváciám. V takýchto prípadoch G. Harris za najschodnejšiu cestu považuje „sadnúť si so zúčastnenými stranami za rokovací stôl a rokovať ‚o rozdelení bolesti‘, ktoré devalvácia sprevádza“. G. Harris tiež odporúča, aby firmy pri investovaní v krízových oblastiach modifikovali analýzu a prístup k hĺbkovému auditu a štruktúrovaniu.

„Manažment firiem by mal zvážiť poistenie proti politickým rizikám, aké ponúka napríklad mnohostranná investičná garančná agentúra,“ hovorí G. Harris. Agentúra dokáže poskytnúť krytie proti špecifickým rizikám, akým je napríklad znárodnenie. Také poistenie síce zabezpečí prevoditeľnosť peňazí, neochráni však pred devalváciou.

Odporúča sa tiež zabezpečiť si účasť mnohostranných inštitúcií, napríklad WB alebo IFC. Ich prítomnosť môže znížiť dôsledky politických výbojov, akými sú znárodnenie alebo zmrazenie zameniteľnosti národnej meny.

G. Harris tiež radí štruktúrovať transakčnú dokumentáciu tak, aby fondy mohli byť v prípade potreby rýchlo prekonvertované do tvrdej meny a zaslané preč v čo najkratšom čase. Ak je to vhodné, do financovania sa odporúča zapojiť aj miestne fondy. Veriteľov potom možno vyplatiť v domácej mene, čím sa znižuje riziko strát vyplývajúce z menových turbulencií.

Podľa skúseností Richarda Jensena, výkonného riaditeľa pre poistné produkty americkej firmy Marsh Inc., niektoré spoločnosti vstupujú do menej rozvinutých oblastí len preto, aby zistili, že poistenie je príliš drahé. „Väčšina firiem si nekupuje poistenie proti politickým rizikám, keď investujú v týchto regiónoch. Riziko ohodnotia, a zvyčajne aj akceptujú. Pokiaľ nemajú predošlé negatívne skúsenosti, ohrozenie sa im môže zdať nepravdepodobné.“ Sadzby za politické riziká sa po minuloročných teroristických útokoch z 11. septembra upevnili, ale nevzrástli tak dramaticky ako poistenie majetku. „Vieme, že pre globálne spoločnosti sa poistný trh dosť zhoršil. Všetci nakupujú to isté u tých istých. Možno by bolo lepšie hľadať regionálne a pre každú krajinu špecifické riešenia,“ dodáva R. Jensen.

Zo zdrojov BusinessFinanceMag.com