Zavedenie spoločnej meny Európskej únie (EÚ) prinieslo členským krajinám viacero výhod. Predovšetkým sa odstránilo riziko strát obchodných partnerov zo zmeny menových kurzov, znížili sa náklady na konverziu mien a mierne sa znížili úrokové sadzby v menovej únii. Zavedenie spoločnej meny a z nej vyplývajúce výhody je jedna vec, udržanie stabilného makroekonomického prostredia, ktoré je nevyhnutné na využitie výhod menovej únie, vec druhá.

V minulosti sa ukázalo, že ciele centrálnej banky – úrokové miery, inflácia a menový kurz – často prichádzajú do konfliktu s cieľmi rozpočtového hospodárenia vlády, a to zamestnanosťou a hospodárskym rastom. Rozpor spočíva medzi disciplinovaným, viac šetriacim prístupom monetárnej autority a expanzívnym a deficitným hospodárením vlády. Aby sa predišlo podobným konfliktom, už pri zakladaní Európskej menovej únie (EMÚ) sa najvyšší predstavitelia členských štátov dohodli na dodržiavaní Paktu rozvoja a stability. Ten sa však v poslednom čase stal terčom kritiky.

Disciplína menších

V uplynulých piatich rokoch sa darilo všetkým krajinám v eurozóne dodržiavať finančnú disciplínu. Napätie medzi Európskou komisiou a niektorými členskými krajinami vzniklo na začiatku tohto roku, keď sa ukázalo, že podiel rozpočtového deficitu v Nemecku by mohol prekročiť tri percentá HDP. V júni vyšlo najavo, že s plnením jedného z tzv. maastrichtských kritérií bude mať tohto roku problémy tiež Taliansko, Francúzsko a Portugalsko.

Európska komisia sa rozhodla situáciu riešiť predĺžením dátumu na vyrovnanie rozpočtu o dva roky.

Návrh vyvolal vnútri pätnástky ostrú diskusiu. Osobitne menšie štáty, ktoré sa k vytýčenému cieľu priblížili za cenu citeľných škrtov, mali vážne výhrady. „Systém dvoch tried, kde veľké krajiny nemajú rozpočtovú disciplínu a malé ju dodržiavajú, by bol neprijateľný,“ povedal rakúsky minister financií Karl-Heinz Grasser.

Pragmatizmus vlád

Až do svojho súčasného návrhu Európska komisia trvala na tom, že platí záväzok dosiahnuť vyrovnaný rozpočet do roku 2004. Pakt stability, ktorý pred piatimi rokmi stanovil pravidlá rozpočtovej a menovej disciplíny, tento konkrétny dátum neobsahoval. Vyrovnanie rozpočtu bolo označené za cieľ, ku ktorému je treba dospieť a termín mal vzniknúť na základe politickej dohody členov eurozóny. Ten sa však týmto odkladá, čo však nie je po prvýkrát. „Ide o definitívny termín, ktorý nebude znova predĺžený,“ povedal v snahe zmenšiť význam ústupku hovorca komisie Jonathan Faull. Zároveň zdôraznil, že pakt stability zostáva naďalej v platnosti.

Priznanie Európskej komisie, že nemá vhodné nástroje ako prinútiť nedisciplinované krajiny k náprave, je dôkazom toho, že pred striktným dodržiavaním pravidiel sa začína presadzovať pragmatickejší prístup národných vlád. Proti týmto pragmatickým prístupom majú výhrady predovšetkým menšie krajiny. „Musíme byť konzistentní a rešpektovať záväzky paktu stability. Diskusie, ktorých sme svedkovia, sú nielen absurdné, ale môžu poškodiť dôveru v euro,“ povedal k problému španielsky minister financií Cristóbal Montoro.

Šéf Európskej komisie Romano Prodi má tiež výhrady k revízii a argumentuje podobne potrebou zachovať dôveru trhov. „Finančné trhy podrobne analyzujú rozhodnutia Európskej centrálnej banky (ECB) a sú pripravené reagovať na akékoľvek prejavy slabosti či uvolnenia,“ uviedol R. Prodi. Práve ECB sa považuje za hlavného odporcu uvolnenia paktu.

Realita sa však vyvíja iným smerom. Snahy o revíziu paktu existujú už určitý čas a niektoré krajiny už dostali z rozpočtových sľubov výnimky. Trhy, ba ani kurz eura, navzdory varovaniu ECB a bruselskej exekutívy, táto skutočnosť nijako neovplyvnila. Experti predpokladajú, že zvíťazí pragmatizmus: pakt bude spacifikovaný a stratí na význame.

Názory odborníkov

O problematike paktu stability polemizovali aj ekonómovia a konjunkturálni experti. Podľa riaditeľa nemeckého ústavu pre hospodársky výskum (DIW) Klausa Zimmermanna odloženie termínu na vyrovnanie rozpočtov by mohlo zachrániť „povesť“ paktu. „Pri striktnom vyžadovaní pôvodnej dohody by vina za prehĺbenie ekonomického útlmu padla práve na pakt,“ povedal K. Zimmermann. Ústav DIW tiež navrhuje, aby sa základom „upraveného“ stabilizačného paktu stala nová „strednodobá koncepcia“. Podľa jeho expertov, pokiaľ by sa nemecká vláda pevne držala stanoveného cieľa predložiť v roku 2004 vyrovnaný rozpočet, utlmilo by to hospodársky rast krajiny – v budúcom roku o 0,5 percenta, v roku 2004 dokonca o 1,2 percenta.

Pochybnosti o platných pravidlách vyjadrili tiež experti Rýnsko-vestfálského ústavu pre ekonomický výskum (RWI). Podľa nich je otázne, či je stabilizačný pakt primeraný k zmenenej situácii v už existujúcej menovej únii. Preto zastávajú názor, že by bolo lepšie pakt prispôsobiť aktuálnym podmienkam. Adaptácia by neznamenala nevyhnutne pád stabilizačného paktu alebo akceptáciu iných hraníc deficitu. Treba vziať do úvahy doteraz nedostatočne zohľadnené konjunkturálne efekty.

Za flexibilnejšie zaobchádzanie so stabilizačným paktom sa vyslovil aj nositeľ Nobelovej ceny Američan Joseph E. Stiglitz. Podľa jeho názoru stabilizačný pakt obmedzuje možnosť použiť deficity ako hospodársky stimul. Šéf Medzinárodného menového fondu Horst Köhler sa na tohtoročnom jarnom zasadnutí fondu síce v zásade prihlásil k paktu, nevylúčil však jeho volnejšiu interpretáciu – prinajmenšom pre tie krajiny, ktoré už vyrovnané rozpočty dosiahli.

Vo všeobecnosti prevláda názor, že v časoch slabého hospodárskeho rastu pakt zväzuje ruky tvorcom hospodárskych politík, ktorí by mali mať možnosť zaistiť väčší prílev investícií. Najmä Taliani sa snažia o to, aby verejné investície (napr. do infraštruktúry) boli vylúčené z kalkulácie deficitov.

Návrh komisie, samozrejme, uvítali krajiny, ktorým pomohol. Člen francúzskej vlády Patrick Devedjian vyhlásil, že „je to úspech pre francúzsku diplomaciu, ktorá si vynútila v Bruseli porozumenie“.

Európska komisia sa však rozhodla dať najavo, že bude vyvíjať tlak na dodržiavanie fiškálnej disciplíny. Komisár pre hospodárske a menové otázky Pedro Solbes ostro kritizoval Paríž za rozpočtové plány. „Francúzska vláda odkladá proces fiškálnej konsolidácie,“ povedal P. Solbes po tom, keď francúzsky minister financií Francis Mer oznámil, že ešte v roku 2006 (čiže. v novom termíne na posúdenie rozpočtovej vyrovnanosti) bude rozpočtový deficit Francúzska dosahovať jeden a pol percenta HDP. Francúzi by tak nedodržali záväzok fiškálnej vyrovnanosti ani po dvojročnom odklade.

Dodržiavanie paktu

Nemci tiež nemajú veľa dôvodov na radosť. Organizácia pre ekonomickú spoluprácu a rozvoj porovnala priemerný rast HDP v Európskej únii v rozpätí rokov 1995 až 2002. Nemecko obsadilo posledné miesto. O tejto krajine sa niekedy hovorí ako o Deutschland AG – akciovej spoločnosti Nemecko. „Ak by to tak naozaj bolo, tak AG by pripomínalo veľký koncern žijúci z niekdajšej dobrej povesti a požierajúci svoju podstatu,“ uviedol v komentári denník Frankfurter Allgemeine Zeitung. Ide o to, že Deutschland AG vydáva viac peňazí, ako získava (minimálne na vládnej úrovni). Pre staronového kancelára Gerharda Schrödera teraz bude omnoho ťažšie presadiť daňovú reformu v podobe, v akej ju požadujú priemyselné zväzy, alebo siahnuť na sociálnu sieť. Najmä ak na to nenabral odvahu v predchádzajúcom období. Vláda ani nemôže pokračovať vo zvyšovaní výdavkov na sociálne programy, pretože jej v tom bráni pakt stability, resp. záväzok pakt dodržať. Nemeckí priemyselníci požadujú „viac trhu a menej štátu“ – odbúranie byrokracie, zníženie daní a odvodov a krátenie subvencií do odvetví, ktoré nie sú perspektívne.

Posledné údaje o talianskom HDP ukázali, že ekonomika stagnuje a daňové príjmy klesajú, čo nevyhnutne vytvára rozpočtové napätie. Vláda sa snaží stimulovať hospodárstvo znižovaním daní – a jej ministri sa snažia obmäkčiť EÚ. Obe strany sú si uvedomujú, že záväzok znížiť deficit pod jedno percento HDP tohto roku Rím nedodrží. Analytici predpokladajú dve percentá. V roku 2004 Taliani rátajú so schodkom 0,3 percenta HDP.

Zo zdrojov TASR, BBC a ihned.cz pripravil