V poslednej správe z polovice septembra tohto roku Konferencia OSN o obchode a rozvoji (UNCTAD) zverejnila štúdiu o vplyve, postavení a raste nadnárodných spoločností. Podľa správy sto najväčších firiem sa v roku 2000 podieľalo na svetovom hrubom produkte 4,3 percenta, čo v bežných cenách predstavuje okolo 600 mld. USD. Za desaťročie tento podiel stúpol takmer o jedno percento. Pri porovnávaní s národnými ekonomikami sa brala do úvahy pridaná hodnota, ktorá predstavovala súhrn vyplatených odmien, odpisov a hrubého zisku. Vplyv nadnárodných spoločností je značný. Rozhodujú o miliardových investíciách, významne ovplyvňujú zamestnanosť v jednotlivých krajinách, a preto dnes už málokoho prekvapí, že sú to často národné vlády, ktoré pri rokovaniach s nadnárodnými konglomerátmi majú slabšiu vyjednávaciu pozíciu.

Spomedzi desiatich najväčších nadnárodných spoločností je päť amerických, v ďalšej desiatke majú významný podiel. Pozície amerických spoločností sa budovali celé desaťročia predovšetkým na vnútornom dopyte, ktorý narušilo obdobie „veľkej depresie“ (1929 – 1941), a naopak, posilnili obidve svetové vojny. Na domácej pôde však „rozletu“ veľkých korporácií bránili ešte protimonopolné zákony (angl. anti-trust laws), ktoré v súčasnosti spomedzi vyspelých krajín majú najprísnejšie v USA.

Zákony o ochrane konkurenčného prostredia vznikali v USA v poslednom desaťročí 19. storočia. V súčasnosti sa podľa týchto zákonov považuje aktivita s cieľom obmedziť obchod za trestný čin. Členovia najvyššieho manažmentu obchodných spoločností sú braní osobne na zodpovednosť. Účinnosť protimonopolných zákonov je tiež odrazom sily firmy a jej obchodných záujmov, do ktorých sa navyše snažia „začleniť“ iné skupiny, napríklad politické elity. Protimonopolné zákony, ktoré v súčasnosti regulujú a kontrolujú správanie veľkých spoločností v USA, sú výsledkom storočného obdobia rôznych konfliktov.

Striedanie povolenia a zákazu

V 19. storočí prudko sa rozvíjajúca americká ekonomika vstúpila do obdobia rýchlej konsolidácie, keď sa začalo razantné zlučovanie spoločností. Výsledkom bol vznik trustov (organizačne sa podobali dnešným holdingovým spoločnostiam). Ich hlavnou úlohou bolo koordinovať rozvoj odvetvia. Tak vznikol napríklad The Sugar Trust (výroba a spracovanie cukru), The Tabacco Trust (výroba a spracovanie tabaku) a The Steel Trust (výroba a spracovanie ocele). Tieto trusty dominovali celému odvetviu a významne ovplyvňovali ceny a množstvá, s ktorými sa obchodovalo nielen na domácich, ale aj na svetových trhoch. Boli to naozaj mamutie podniky, ale ani jeden z nich nedosahoval veľkosť a vplyv Standard Oil, ktorý sa zaoberal ťažbou a spracovaním ropy. John D. Rockefeller sa vďaka „čiernemu zlatu“ stal najbohatším človekom v dejinách USA. V roku 1910 jeho bohatstvo dosahovalo 2,5 percenta hodnoty celej americkej ekonomiky. Dnes by táto suma predstavovala približne 250 mld. USD (viac ako dvojnásobok toho, čo v súčasnosti vlastní Bill Gates).

Vtedajší status quo jasne favorizoval trusty, pretože mali takmer neobmedzenú moc nad obchodom a cenami. Opozícia, ktorá sa sformovala predovšetkým z radov farmárov protestujúcich proti vysokým železničným poplatkom za prevoz ich produkcie do miest, si vynútila v roku 1890 prijatie prvého protimonopolného zákona známeho pod názvom Shermanov zákon (The Sherman Anti-Trust Act).

O dvadsať rokov neskôr, po mohutnej kampani, ktorú rozpútali najmä novinári, sa pred súdom ocitlo aj Rockefellerovo impérium. Rozhodnutie z roku 1911 možno z dnešného pohľadu hodnotiť ako naozaj prelomové, či skôr „lámajúce“. Standard Oil bol rozdelený na šesť menších spoločností: Standard Oil New Jersey (Esso, teraz Exxon), Standard Oil New York (Socony, teraz Mobil), Standard Oil Ohio, Standard Oil Indiana (teraz Amoco, súčasť British Petrol) a Standard Oil California (teraz Chevron). Vstup do odvetvia sa tým otvoril novým hráčom – Gulf a Texaco – ktorí v tom čase začali hospodáriť na náleziskách v Texase.

Ako sa však neskôr ukázalo, „ropa nie je voda“, a „sedem sestier“, ako ich Američania familiárne označovali, opäť našlo spoločnú reč. Ako prvé uskutočnili fúziu Chevron a Gulf v roku 1984. Išlo dovtedy o najväčšie zlúčenie spoločností v americkej histórii. Počas 90. rokov nasledovali ďalšie. Exxon prevzal Mobil, čím vytvoril spoločnosť dvakrát takú veľkú, ako bol jeho najbližší konkurent BP Amoco, ktorý zlúčil dve spoločnosti zo skupiny Standard Oil (Indiana a Ohio). Firma sa navyše snažila získať Arco – petrolejársku spoločnosť z Pennsylvánie (BP Amoco by tým získal kontrolu nad najväčším ropným náleziskom na Aljaške). Zlúčenie BP Amoco a Arco však americké úrady nepovolili. Nič však nenamietali proti fúzii Chevronu s Texacom v septembri minulého roka. Tieto tri spoločnosti (ChevronTexaco, ExxonMobil a BP Amoco) v súčasnosti kontrolujú takmer rovnaký americký trh ako kedysi John D. Rockefeller.

Vlna „rozbíjania“ trustov stratila podporu v prvej polovici 20. storočia. New Deal, plán ozdravenia amerického hospodárstva počas trvania „veľkej depresie“ a tiež po jej skončení, povzbudzoval veľké spoločnosti na fúzie s cieľom zvýšiť produkciu a stabilizovať ceny. Na druhej strane však formácie podobné trustom z minulosti boli zakázané.

Vieru vo „veľké je aj krásne“ navyše posilnila úloha veľkých spoločností počas druhej svetovej vojny. Práve gigantické podniky ako Ford, General Electric (GE) a General Motors (GM) pomohli výnimočným zvýšením produkcie naštartovať americkú ekonomiku a uspieť spojencom vo vojne. V 50. rokoch sa hovorilo: „Čo je dobré pre GM, je dobré aj pre USA.“ Zmena politickej klímy v 60. rokoch, vojna vo Vietname a hnutia za ľudské práva otvorili novú kapitolu, ktorá smerovala ku kontrole veľkých korporácií.

Big Blue a Ma Bell

V modernej histórii súdnych sporov štát verzus vplyvná korporácia rezonovali v americkej spoločnosti predovšetkým kauzy s IBM a AT&T. IBM, nazývaný tiež Big Blue, dominoval svojimi počítačmi vo svete informačnej techniky. AT&T (tiež Ma Bell) bol zasa monopolným poskytovateľom telefónnych služieb na území USA. Obe tieto kauzy mali rozdielny výsledok.

Vlečúci sa spor s IBM (trval v rokoch 1969 – 1982) sa skončil nerozhodne. Spoločnosť IBM mala čoraz väčšiu konkurenciu medzi výrobcami osobných počítačov (PC) a sieťových systémov. Objavili sa špekulácie, že IBM tým, že nepatentoval platformu PC, umožnil vznik nových výrobcov, čím vzal tromfy z rúk vyšetrovateľov. Oni však dosiahli to, o čo im išlo – zvýšila sa konkurencia v odvetví. Týmto prípadom dnes argumentujú najmä tí, ktorí považujú vládne intervencie za zbytočné, pretože technológia sa mení príliš rýchlo a v konečnom dôsledku sa štruktúra odvetvia určí samočinne. Oponenti zase poukazujú na možnosť, ktorá by nastala, ak by IBM bez obáv z regulačných orgánov patentoval platformu PC.

Kauza AT&T (1974 až 1984) jasne ukázala úlohu a nutnosť regulácie pri výnimočných trhových podmienkach. Dva roky po tom, ako stroskotalo úsilie voči IBM, vládne orgány uspeli v rozbití telekomunikačného monopolu. Pod dohľadom súdu sa vytvorilo sedem lokálnych telefonických spoločností, tzv. „Baby Bells“ na poskytovanie miestnych telefonických služieb. AT&T sa stal operátorom na dlhé vzdialenosti a čoskoro začal čeliť konkurencii Sprintu a MCI (súčasť WorldComu).

Rozvoj konkurencie viedol k modernizácii sektora (postup presne opačný ako v prípade počítačov). Telekomunikácie sa stali najdynamickejším odvetvím americkej ekonomiky. Pôvodných sedem „Baby Bells“ sa nakoniec tiež spojilo a vytvorilo tri spoločnosti. Stalo sa tak po tom, ako americký Kongres upravil zákony, podľa ktorých lokálni operátori mohli začať podnikať aj v odvetví na prenos hlasu a dát na dlhé vzdialenosti.

Odkaz protimonopolných praktík v USA je podľa ich kritikov nejednoznačný. Na jednej strane sa prijali zdanlivo prísne zákony, ktoré sa však na druhej strane uplatňovali len sporadicky. Jednotlivé donucovacie opatrenia často vychádzali z politických nálad. V prípadoch zažalovania firmy boli výsledky veľmi rozdielne. Mnohokrát prijaté rozhodnutie z dlhodobého hľadiska zvýšilo silu firiem v odvetví tým, že legitimovalo reguláciu bez bližšej špecifikácie.

Americký model prijali aj mnohé iné krajiny, často kultúrne a spoločensky dosť vzdialené – napríklad Japonsko, Mexiko či Poľsko. Úspešnosť aplikácie sa menila od krajiny ku krajine, potvrdil sa však fakt, že veľké spoločnosti sú schopné „ohnúť“ lokálne protimonopolné zákony vo vlastný prospech. Prax ukázala, že nie litera zákona, ale sociálno-spoločenský kontext je rozhodujúci pre konečnú verziu reality.

Míľniky americkej protimonopolnej histórie:

1867 – založenie Standard Oil

1890 – prijatie Shermanovho protimonopolného zákona

1902 – prípad Northen Securities

1911 – prípad Standard Oil

1914 – založenie federálnej obchodnej komisie (FTC)

1934 – založenie Komisie pre obchodovanie s cennými papiermi (SEC)

1969-1984 – prípad IBM

1974-1984 – prípad AT&T

Praktiky zakázané americkými protimonopolnými zákonmi:

Prekážky v obchode

Predátorská cenotvorba

Fixovanie cien

Nelegálne obchodné praktiky

Zo zdrojov BBC a UNCTAD