U ľudí si zo všetkého najviac váži úprimnosť. Rešpektuje však, ak niekto pracuje len preto, aby uživil svoju rodinu, a nemá na výber. Podľa Petra Ankera-Mollera je dôležité, aby človek vykonával prácu, ktorú má rád. Tento Dán je hotelierom už dvadsať rokov a stále ho to baví. Na svojej kariére usilovne pracoval. Riadil šesť hotelov, tri z nich vyviedol z ekonomickej recesie v krajine. Poslednou zastávkou je Radisson SAS Carlton Hotel v Bratislave. Žije tu spolu s manželkou a veľmi sa mu tu páči. Tvrdí, že sem neprišiel len na jeden či dva roky. Chcel by tu pobudnúť minimálne štyri roky, kým sa hotel celkom nezabehne.

Prvé skúsenosti na recepcii

P. Anker-Moller pochádza z dánskeho provinčného mesta Odense City. Do hotelového biznisu vstúpil ešte počas štúdia ako 22-ročný. Zamestnal sa na recepcii v najlepšom hoteli Radisson SAS Royal v Kodani. Vraj náhodou. Dozvedel sa, že hľadajú recepčného. Vtedy ešte netušil, že si našiel prácu na celý život, aj keď ho hotely odjakživa fascinovali. Prvý „džob“ teda bral len ako zaujímavú skúsenosť. „Ak sa zaujímate o nejakú prácu, nikdy neviete, či sa tým budete živiť dlhodobo. Mne sa to podarilo.“

Spočiatku si myslel, že sa uplatní ako šéfkuchár. Od toho, aby sa vyučil toto remeslo, ho delil len krok. Nakoniec si to rozmyslel a odišiel do susedného Nórska. Uchytil sa ako recepčný v hoteli Royal v meste Bergen. Tu pokračoval aj v štúdiu. Navštevoval rôzne kurzy o hotelovom manažmente.

Dnes svoje rozhodnutie neľutuje. „V tom čase tu bol oveľa väčší turistický ruch ako v Dánsku. Viac hotelov ponúkalo, pochopiteľne, viac príležitostí.“ Nevedel, že sa hotel, kde pracoval, onedlho začlení do nadnárodnej siete Radisson SAS, ktorá mu otvorí dvere do sveta a umožní napredovať.

V Nórsku žil nasledujúcich päť rokov. Na tieto časy spomína rád. „Je tu pekná príroda a dobrí ľudia, s ktorými som sa ľahko dorozumel. Nórčina a dánčina sú si veľmi podobné, asi ako čeština a slovenčina.“ Do rodného kraja sa vrátil v roku 1990. Nastúpil ako recepčný v meste, v ktorom začínal. O rok neskôr jeho kariéra nabrala závratný smer.

Manažérom v čase recesie

Na stoličku generálneho riaditeľa sa usadil, keď mal 31 rokov. Riadil Radisson SAS Hotel v Štokholme, čo nebolo ani zďaleka jednoduché. „V tom čase bola vo Švédsku hlboká recesia, takže sme sa prebíjali každým dňom, ako sa dalo.“ A ako to zvládol? „Najmä vďaka šikovnému tímu ľudí, ktorých som mal okolo seba. Pre mňa to bolo jedno z najťažších období v živote. Myslím si, že som mal dostatočné vedomosti na to, aby som vykonával funkciu manažéra. Avšak chýbali mi skúsenosti s vedením ľudí. Navyše som neriadil hotel v štandardnej situácii, ale v čase, keď potreboval vyviesť z recesie. O to boli moje začiatky náročnejšie. Naučil som sa, že ak ste na vrchole, musíte sa rozhodovať a naznačovať smer, ktorým sa vyberiete, aby o vás nikto nepochyboval.“

Hotel napokon zachránil. Presadil stabilizačné opatrenia. Znižoval náklady a nevyhol sa ani prepúšťaniu časti zamestnancov. Po tom, ako sa trh obrátil, začal hotel prosperovať a darí sa mu dodnes. Napriek tomu sa nezbavil pocitu, že všetko, čo urobil, nebolo dostatočné. Domnieva sa, že mohol urobiť ešte oveľa viac. „Osobne som nebol nikdy spokojný s tým, čo sme dosiahli.“

Ostatní ľudia z manažmentu mali inú mienku. P. Anker-Moller sa podľa nich osvedčil. Na zvládnutie začínajúce krízy v Nórsku potrebovali ostrieľaného človeka. Netrvalo dlho, a P. Anker-Moller sa presunul do Osla. „Vtedy som si uvedomil, ako veľmi mi chýba dôkladnejšia práca s ľuďmi a rozvíjanie služieb pre klientov. Všetky sily som sústredil len na prežitie hotela. Stále sme sa bavili o redukovaní výdavkov a ďalších negatívnych veciach. Bola to pre mňa ťažká škola. Nepredpokladal som, že podobnú situáciu ešte raz zažijem.“

Ďalšia skúška – kríza v Rusku

Nenadarmo sa však hovorí: človek mieni a život mení. P. Anker-Moller sa manažovaniu v kríze nevyhol ani do tretice, tentoraz v Radisson SAS Astorija v hlavnom meste Litvy Vilniuse. Vydýchol si len načas. „Keď som v roku 1997 prišiel do Vilniusu, vedel som, že susedné Rusko sa zmieta v problémoch. Predpokladal som, že kríza sa dlho nezadrží, a vypukne najneskôr o rok. Bolo jasné, že sa to prejaví aj na ekonomike Litvy, pretože bola závislá od Ruska.“ Nemýlil sa. Skúsenosti z predošlých pozícií mu prišli vhod. „Naozaj platí, že čo človeka nezabije, to ho posilní. Tušil som, čo nás čaká, a preto som nestál so založenými rukami.“

Hotel pripravoval na krízu niekoľko mesiacov vopred. Tvrdí, že keď už nastane, riadenie nie je o tom, že vyhodíte 40 ľudí naraz. „Prácu sme zefektívňovali postupne. Napríklad tým, že ak niekto odišiel, jeho miesto sme automaticky nenahradzovali. Robili sme však aj iné redukčné opatrenia.“

Napriek náročnej pozícii si P. Anker-Moller s radosťou spomína na tri roky strávené v Litve. Našiel si tu priateľov, s ktorými sa stretáva dodnes. Čo však stále nechápe, je obrovská byrokracia, s ktorou musia Rusi dennodenne žiť. Sám sa jej nikdy neprispôsobil.

Ďalšou skúsenosťou v živote dánskeho hoteliera bolo rozbehnutie jeden rok starého hotela na letisku Radisson SAS Airport Hotel v Oslo. Narazil na úplne nové problémy. Konečne mohol naplno realizovať svoju kreativitu, čo ho veľmi tešilo.

Hlavné mesto očami Dána

Rozbehnutie hotela v slovenskej metropole je pre P. Ankera-Mollera skutočným osviežením. „Doteraz som sa sústreďoval len na svoju kariéru. Teraz si môžem prácu skutočne vychutnať. Stretol som tu veľmi príjemných a dobre naladených ľudí.“

Východnú Európu navštívil pred dvadsiatimi rokmi. Páčilo sa mu v Prahe, ale z bývalej NDR bol zhrozený. Keby mu niekto povedal, že v tom regióne bude raz pracovať, neveril by mu. Vtedy sa mu to zdalo nepredstaviteľné.

Je rád, že veci nabrali iný smer. Ani po roku nemá dôvod baliť kufre. Bratislavu považuje za vstupnú bránu na Slovensko. Jej príťažlivosť vidí najmä v Starom Meste, Hrade a Devíne. Zahraničnému turistovi má čo ponúknuť. Myslí si, že v tomto smere nevyužívame dostatočne to, čo máme a, naopak, snažíme sa byť príliš modernými. „Bratislava by mala zostať sama sebou a zachovať si svoju národnú kultúru a tradície. Pretože to robí mesto teplejším. Pozrite sa na Londýn. Je to síce kozmopolitné mesto, takúto atmosféru však nemá.“

To, čo by sme však mali podľa neho zlepšiť, je kvalita životného prostredia a málo cyklistických trás, o ktoré je v tomto regióne mimoriadny záujem. Sám obľubuje cyklistiku. Teší sa, keď si môže zalyžovať, a venuje sa aj turistike. S možnosťami, ktoré ponúka Slovensko, je spokojný.

Mýty o severanoch prekonal

A čo mu jeho práca dáva? „Chuť žiť. Hotelierstvo je mojou najväčšou záľubou a hnacím motorom. Môžem sa dostať do rôznych kútov sveta, ktoré ešte nepoznám, stretávať sa s novými ľuďmi a čeliť novým výzvam.“

Priznáva ešte jednu výhodu. Je oveľa otvorenejší, a čo považuje za najdôležitejšie, naučil sa dôverovať ľuďom. O severanoch sa totiž zvyčajne hovorí, že sú neprístupnejší ako ostatní Európania. „Keď som bol mladší, cudzím ľuďom som neveril. Až časom som pochopil, že to nie je správny prístup. Dôvera sa vypláca vo vzťahu k zamestnancom, obchodným partnerom, o priateľoch ani nehovoriac.“