Prieskum medzi 50 najvplyvnejšími ženami Veľkej Británie ukázal, že ženy sú v tejto ostrovnej krajine stále nútené vybrať si medzi materstvom alebo kariérou. Podľa prieskumu, ktorý uskutočnil britský Management Today (MT), prinajmenšom jedna tretina žien z tohto zoznamu je bezdetná, zatiaľ čo takmer všetci ich mužskí kolegovia sú otcovia. MT vybral mená úspešných žien po konzultáciách s vplyvnými osobnosťami londýnskeho City (finančné centrum Veľkej Británie), head-huntermi (personálne agentúry špecializujúce sa na obsadzovanie najvyšších pozícií) a ekonomickými špecialistami. Zoznam vypracovaný pred dvoma rokmi aktualizovali v máji tohto roku. Oproti pôvodnej verzii sa v ňom objavila polovica nových mien.

Predsudky a predpojatosť

Marjorie Scardinnová, výkonná riaditeľka mediálneho gigantu Pearson (vlastní Penguin Books a Financial Times), je v čele poradia a ako jediná riaditeľka spoločnosti figuruje v prestížnom FTSE 100 (zoznam 100 najväčších korporácií vo Veľkej Británii podľa Financial Times). Hneď za ňou sa umiestnila manželka britského premiéra Cherie Blairová. Obom sa podarilo úspešne skombinovať rodinný život s kariérou. Nie je to však pravidlo.

V dňoch, keď internetový portál lastminute.com stále získaval kapitál na svoju činnosť, jeho spoluzakladateľka Martha Lane Foxová nechtiac na seba pritiahla pozornosť. „Ten starý tupec sa na mňa počas stretnutia pozrel a spýtal sa ma, čo sa stane, ak otehotniem. Bola som taká šokovaná, že si ani nepamätám, čo som odvetila,“ hovorí M. L. Foxová. Príhoda výstižne ilustruje jednu z bariér, ktorým musia čeliť ženy vo Veľkej Británii. „Myslím si, že atmosféra v podnikaní je pre ženy otrasná,“ hodnotí stav M. L. Foxová na základe vlastných skúseností. „Na obchodných stretnutia som sa ešte nestretla so ženou, ktorá by rozhodovala. Je to dosť deprimujúce,“ dodáva.

Aj po tridsaťročnej platnosti legislatívy za rovnosť príležitostí mnohé kvalifikované, schopné, skúsené a ambiciózne ženy stále pociťujú bariéry pri postupe na úroveň riadiaceho manažmentu najväčších firiem. Cranfield School of Management uviedla vo svojom Cranfield 2001 Female Index FTSE (mapuje vedenie významných firiem ženami), že za minulý rok spomedzi 100 najväčších spoločností vo Veľkej Británii 43 nezamestnávalo ani jednu ženu ako riaditeľku odboru či divízie. Funkciu výkonnej riaditeľky zastávalo v roku 2001 len osem žien. V súčasnosti je to už len jedna.

Existuje niekoľko vysvetlení, prečo vo Veľkej Británii existujú bariéry vstupu žien do najvyšších pozícií. Mnohé z nich však nakoniec skončia pri tvrdení, že neexistuje dostatok „vhodných kandidátok“. Podľa názoru senior manažérov (mužov), ktorí prichádzali pri prijímacích procedúrach do kontaktu s kandidátkami, ženy nie sú údajne „dosť oddané svojej kariére, chýba im sebadôvera a účasť, presadzovali sa nevýrazne, nemali vhodný profil a skúsenosti“. Málo sa však hovorí o tom, kto je zodpovedný za plánovanie personálnej politiky a hodnotenie vhodnosti kandidátov. Kritika sa vzniesla tiež na nepriateľskú firemnú kultúru a spôsob komunikácie, ktoré vládnu v týchto špičkových firmách.

Ja som agent, kto je viac?

Ekonómia tento problém vysvetľuje v tzv. teórii agentúr. Podľa nej agent a skupiny, ktoré zastupuje, sa vždy rozhodnú pre minimalizáciu rizika. Ak šéf organizácie reprezentuje záujmy skupín či agentúr a výberová komisia agentov týchto skupín, je zrejmé, že v snahe o minimalizáciu rizika sa rozhodnú už zo zvyku pre riešenie, ktoré im vyhovuje. A tak sa opakuje situácia – ak sa uvažuje o šéfovi, myslí sa tým muž.

Navyše head-huntingové agentúry sa tiež správajú ako agenti. Vzhľadom na ich motiváciu pokračovať v obchode s každým klientom minimalizujú riziko výberom takých kandidátov, ktorí najlepšie zodpovedajú prevládajúcim „úvahám o budúcom šéfovi“. Podľa nedávnej správy skupiny združujúcej head-huntingové agentúry Russell Reynolds Associates (RRA) vo Veľkej Británii aj naďalej prevláda pomerne malý dopyt po ženách do vrcholových funkcií. To je v ostrom kontraste so skúsenosťou, ktorú napríklad zaznamenávajú personálne spoločnosti v USA. Ich pobočky, ktoré sa zaoberajú obsadzovaním špičkových pozícií ženami, prekvitajú.

Výnimkou sa však zdajú byť ženy s titulom. Vlastníctvo nielen šľachtických, ale aj akademických či spoločenských titulov naznačuje silné spoločenské väzby a významne redukuje riziko, ktoré korporácie vnímajú pri obsadzovaní špičkových podnikových pozícií ženami. To tiež vysvetľuje, prečo je viac riaditeliek ako riaditeľov s titulom. Napriek tomu však budúcnosť nevyzerá veľmi sľubne. Prieskum RRA ukázal tiež, že pre vedenia firiem je dosť zložité nájsť vhodné uchádzačky na posty riaditeľov.

Podľa profesorky Susan Vinnicombovej a doktorky Val Singhovej z Cranfield School of Management sa akosi zabúda na to, že ženy môžu priniesť nové myšlienky do podnikania spoločnosti vzhľadom na ich odlišné skúsenosti spotrebiteliek, investoriek alebo užívateliek. Zatiaľ čo muži väčšinou predstavujú dosť podobný typ tzv. rozhodovateľa, ženy vykazujú širšiu škálu spôsobov myslenia a personálnych charakteristík. Prinášajú aj rozdielne etické a komunikatívne hodnoty, inak nazerajú na svoje okolie a uprednostňujú vyváženejší spôsob riadenia (demokratické prvky verzus autoritatívne).

História sa opakuje

Muži sa vo Veľkej Británii tešia väčšej kúpnej sile ako ženy. Ukázal to nový prieskum, ktorý urobila investičná spoločnosť Alliance & Leicester vo svojej štvrťročnom prieskume o stave bohatstva (za druhý štvrťrok 2002). Počas prieskumu oslovili dvetisíc zárobkovo činných ľudí, ktorí hodnotili svoje výdavkové a investičné návyky. Ukázalo sa, že po zaplatení všetkých účtov a kreditných splátok mali ženy až o 43 percent menej disponibilného príjmu ako muži (za mesiac to predstavovalo sumu 243 libier u žien oproti 421 librám u mužov). Rozdiel v príjmoch bol tiež zdôvodnený skutočnosťou, že viac žien pracuje na čiastočný úväzok. Prieskum však ukázal, že muži sú ochotní prevziať väčšie investičné riziko pri narábaní s vlastnými peniazmi. Simmon Ripton, produktový manažér pre investície v Alliance & Leicester, to komentuje slovami: „Najväčší investori sú muži. Ženy volia radšej bezpečnejšie vkladové účty.“ Svedčí o tom aj podiel disponibilného príjmu, ktorý sú muži aj ženy ochotní investovať. U mužov je to 12 percent, u žien len tri percentá.

Ďalším dôvodom pre rozdiely v príjmoch je menej početné obsadenie žien na seniorských úrovniach. Je však zrejmé, že ženy trávia viac času mimo práce výchovou a staraním sa o potomstvo. Výsledkom je menej pracovných skúseností, a tým aj ich nižšie hodnotenie a pomalší postup. Julie Mellorová z Komisie pre rovnosť príležitostí (EOC) tvrdí: „Vyzerá to tak, akoby muži sankcionovali ženy za materstvo a výchovu detí. Je to smiešne.“ Podľa jej názoru sa mzdové rozdiely stierajú dosť pomaly. Ešte horšia je však situácia na trhu práce na čiastočný úväzok. V roku 1998 až 44 percent zamestnaných žien pracovalo part-time. V porovnaní s plným úväzkom je hodinová mzda nižšia až o 41 percent. V Holandsku predstavuje tento rozdiel len sedem percent. „Po desaťročiach existencie zákona o rovnosti príležitostí je táto skutočnosť zarážajúca“, hovorí J. Mellorová.

Mzdovými rozdielmi sa zaoberala aj britská vláda. Snaží sa skôr motivovať ako nútiť firmy na tzv. mzdové audity. Podľa Johna Fortha z Národného inštitútu pre ekonomický a sociálny výskum (NIESR) sa táto legislatíva nepresadí ľahko, poskytne však „markantné krátkodobé riešenie“.

Výskumy tiež ukazujú, že mzdové rozdiely čiastočne zapríčiňuje skutočnosťou, že v minulosti bola práca žien v britskej spoločnosti podhodnocovaná. Tento historický „reflex“ si zachoval určitý vplyv až do súčasnosti. Profesie príťažlivé pre ženy sú v priemere hodnotené slabšie ako profesie, v ktorých dominujú muži, hoci čo sa týka vedomostí a zručností, sú na približne rovnakej úrovni. Podľa OEC ide o špecificky britský problém.

Napriek vlastným záverom aj EOC potvrdila, že jednou z najväčších prekážok v zamestnávaní žien v oblastiach, ako sú napríklad seniorské manažérske pozície, je nedostatok kvalifikovaných kandidátok. Komisia to vníma ako dôsledok minulej a čiastočne aj súčasnej kultúry britskej spoločnosti. Povestné kluby „výlučne pre džentlmenov“ sa preniesli aj do bežnej praxe hospodárskej elity a ich dnešný vplyv je predmetom kritiky.