V otvorenej spoločnosti sú totiž každé voľby najdôležitejšie, a to z jediného dôvodu – je to akt demokracie, v ktorom delegujú občania-voliči na určitý čas časť svojej moci zvoleným zástupcom.

Nadchádzajúce voľby budú iba výnimočné, a nie najdôležitejšie. Tým, že už dávno pred ich konaním sú známe hlavné koordináty. Všetci ich dôverne poznáme – civilizovaný svet dal zreteľne najavo, za akých podmienok sa môže Slovensko po voľbách do neho začleniť, a začať tak ovplyvňovať svetové aj európske dianie. Je všeobecne známe, s ktorými politickými stranami to nepôjde, a naopak – ktoré sú pre euroatlantické združenia akceptovateľné. Inými slovami – každý volič má už pred voľbami dostatok informácii o tom, že ich výsledok ovplyvní začlenenie krajiny tak do NATO, ako aj do Európskej únie. Rozhoduje však sám.

Ďalším koordinátom určeným už pred samotnými voľbami je skutočnosť, že Slovensko bude mať koaličnú vládu, teda vládu zloženú z viacerých strán. A napriek tomu, že politickí analytici, komentátori a pozorovatelia dávajú značný význam straníckym volebným programom, tie nebudú mať v praxi veľkú relevanciu. Vláda zložená z viacerých strán si jednoducho neosvojí a neprevezme volebný program jednej strany, ale vytvorí si vlastný vládny program. Ten síce bude akýmsi priesečníkom volebných programov príslušných strán, nikto však dnes nedokáže odhadnúť, koľko a z ktorej časti svojho volebného programu budú jednotlivé strany ochotné vzdať sa pre to, aby mohli splniť svoj hlavný účel existencie – podieľať na moci.

Stranícke volebné programy alebo volebné programy strán, ktoré sa uchádzajú o priazeň voličov, si netreba pri vedomí vzniku širokej koaličnej vlády veľmi všímať. Napokon, nie sú dôležité ani z pragmatickej stránky – sú v nich nanajvýš napísané záležitosti, ktoré chce strana riešiť, ale nie konkrétne kroky a postupy, ktorými mieni tieto záležitosti vyriešiť. Iný prípad by bol, keby priazeň voličov mali iba dve strany. Pre tie by bol volebný program zároveň aj programom vládnym. Z predložených volebných programov jednotlivých relevantných strán však priam vytŕča poznanie, že ich budú musieť po voľbách modifikovať. Zbytočne sa preto tiež dnes viaceré strany chvália, že už majú pripravené aj konkrétne znenie návrhov zákonov, keď im chýba to najdôležitejšie – politická podpora ďalších strán na ich schválenie. Žiadna strana napríklad nesľubuje zachovanie súčasnej miery nezamestnanosti či jej zvyšovanie, akým spôsobom však bude vláda realizovať znižovanie zamestnanosti, koľko peňazí to bude stáť a odkiaľ ich chce vziať, bude jasné až po voľbách. A či sa jej to podarí, to budeme vedieť o ďalšie štyri roky. Navyše, strany majú nepríjemné skúsenosti so sľubovaním konkrétnych čísel a údajov – určené percento nezamestnanosti, dvojnásobné platy, počet novopostavených bytov – a stali sa opatrnými. Aj keď podstata zvýšenia nedôvery voličov pre nenaplnené sľuby za posledné štyri roky je výsledkom viac politického ako praktického zlyhania.

Prezentácia straníckych volebných programov a sľubov nemá pre zodpovedného, a teda informovaného voliča veľký význam. Rovnako ako volebná kampaň, ktorá je síce zakotvená v zákone, ale 28 dní nemôže vyzmizíkovať viacročné účinkovanie strán. Ani vo vládnej koalícii, ani v opozícii. Nehovoriac o novovozniknutých stranách, ktoré sa dosiaľ prezentovali iba dokazovaním poučky, že prapodstatou práce politických strán je vzbudzovanie vášní v ľuďoch. Kampaň, najmä vo verejnoprávnych médiách, však má svoje čaro – z úrovne jednotlivých spotov totiž možno vyčítať úroveň toho, čo si vlastne strany myslia o voličoch. Nie je to nič lichotivé, čo azda najvýstižnejšie dokazuje hnutie, ktoré občanov už dva roky presviedča – a dokázalo presvedčiť aj skúsených politológov – že sa zmenilo nielen ono, ale aj jeho názov, čo však nie je pravda. Kandiduje bez pomlčky, pretože nezmenilo ani seba, ani svoj názov. Ani to však nič nemení na tom, že hoci výsledky nastávajúcich volieb nepoznáme, už pred nimi vieme, v ktorom prípade budú pre krajinu úspešné, a v ktorom nie. Omyl je vylúčený.