Spolu 63 schôdzí a 551 schválených zákonov má za sebou Národná rada Slovenskej republiky (NR SR) v druhom volebnom období. Parlament pritom zažil viacero otrasov a premien, ktoré sa výrazne podpísali pod kvalitu zákonodarného procesu a odrazili sa aj v prieskumoch verejnej mienky, kde na svojom konci dosiahol rekordne nízku dôveryhodnosť občanov.

Porovnanie druhého volebného obdobia s prvým (1994 – 1998) nie je veľmi relevantné, pretože sa výrazne zmenili viaceré podmienky – napríklad skrátené legislatívne konanie bolo zavedené zákonom až od 1. januára 1997. K výraznej zmene prišlo tiež pri stanovení kvóra na opätovné schválenie zákonov po ich vrátení prezidentom republiky – kým za prezidentovania Michala Kováča sa stávalo, že vrátený zákon schválil parlament ešte menším počtom poslancov, akým bol schválený po prvý raz, za prezidentovania Rudolfa Schustera bolo na prelomenie jeho veta stanovené vyššie kvórum – tzv. kvalifikovaná väčšina poslancov, čiže. súhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých poslancov. Dôležité bolo aj zavedenie tzv. troch čítaní návrhov zákonov. Porovnanie dvoch volebných období, ktoré vypracoval Ústavnoprávny výbor NR SR, má tak aj pre tieto zmeny iba všeobecnú infomačnú hodnotu.

Podľa uvedeného materiálu parlament v druhom volebnom období schválil celkove 551 návrhov zákonov (v prvom období to bolo 313). Z toho bolo vládnych návrhov 420 (258), poslaneckých 131 (55). Počet zákonov schválených v skrátenom legislatívnom konaní bol v druhom volebnom období 105 (50), počet zákonov vrátených prezidentom republiky na opätovné prerokovanie parlamentu 71 (32). Z nich parlament opätovne schválil v pôvodnom znení 11(22), s pripomienkami prezidenta 25 (5), s niektorými pripomienkami prezidenta 14 (2) a opätovne neschválil 20 (3) vrátené zákony. V druhom volebnom období nebol jeden vrátený zákon zaradený na opätovné prerokovanie parlamentu.

Druhé volebné obdobie parlamentu bolo charakteristické najmä zmenami v politickej príslušnosti jednotlivých poslancov. Na konci volebného obdobia odchádza z parlamentu omnoho viac zástupcov strán, ako do neho vstúpilo, dokonca aj kandidovalo vo voľbách kandidovalo – pričom ozajstnou raritou je existencia vyše 30 nezávislých poslancov. K špecifikám slovenského parlamentarizmu patrí nezaradenie jedného poslanca do výboru, hlasovanie vodcu parlamentnej väčšiny za vyslovenie nedôvery predsedovi vlády a odvolávanie členov vládneho kabinetu a vlády ako celku, ktorým sa parlament zaoberal počas štyroch rokov až 17-krát, pričom neodvolal ani jedného člena vlády. Ku kuriozitám možno zaradiť najmä situáciu na začiatku volebného obdobia, keď vládna koalícia nezvládla preberanie moci a hromadným odchodom do funkcií členov vlády a štátnych tajomníkov stratila väčšinu v parlamente.

Pokles dôveryhodnosti a nárast nedôvery voči parlamentu počas druhého volebného obdobia bol zapríčinený viacerými faktormi, v ktorých hlavnú úlohu zohralo informovanie médiami, či už z príčiny nedostatočnej kvalifikovanosti, alebo politických záujmov. Verejnosti boli podsúvané zväčša tzv. negatívne správy – o zvyšovaní platov a požitkov poslancov, o zavedení ich asistentov a kancelárií, o nedostatočnom odstránení výsad imunity a štiepeniach jednotlivých poslaneckých klubov – všetko podfarbené prázdnou rokovacou sálou a problémy s uznášaniaschopnosťou parlamentu, na ktoré verejnosť nemohla nezareagovať. Podľa údajov štatistického úradu dôverovalo v decembri 1998 parlamentu 48 percent občanov (nedôverovalo 45 %), v marci 1999 dôverovalo 41 percent (nedôverovalo 55 %), v septembri 2000 dôverovalo 24 percent (nedôverovalo 72 %), v decembri 2001 mu dôverovalo 19 percent občanov (nedôverovalo 80 %) a v apríli 2002 dôverovalo parlamentu iba 12 percent a nedôverovalo 87 percent občanov.

Nedôvera občanov k parlamentu a jeho fungovanie sú však dve rozličné veci. Výslednou realitou zostáva, že parlament napriek všetkým problémom vydržal celé funkčné obdobie, schválil neporovnateľne menej protiústavných zákonov ako v prvom volebnom období, odovzdal voľbu prezidenta do rúk voličom, čiastočne upravil ústavu a výraznou mierou posunul krajinu do civilizovaného sveta.

Vôľa zákonodarcov

Hodnotiť druhé volebné obdobie parlamentu možno z viacerých uhľov pohľadu. Inak ho hodnotí predseda parlamentu, inak poslanci vládnej koalície a inak poslanci opozície. Prácu parlamentu inak hodnotí verejnosť, prezident a inak politológovia a analytici. Iné sú čiastkové pohľady – napríklad nedisciplinovanosť poslancov – iný je komplexný pohľad. A úplne iný je pohľad systémový – iba ťažko možno očakávať „slušný“ parlament, keď sú „neslušné“ politické strany, z ktorých je zložený. Parlament je odrazom existujúceho politického systému a existujúci politický systém nie je dostatočne dobrý.

Paradoxne, systémové chyby zviditeľnilo aj volebné obdobie parlamentu, v ktorom väčšinu tvorili tzv. demokratické a „slušné“ politické strany. Zaviedli do spoločnosti zaklínadlo, ktorým odôvodňovali neochotu konať v jej prospech – nie je politická vôľa. Spoločnosť odôvodnenie prijala a so zaklínadlom sa stotožnila. Zlé rozdelenie štátnej moci, premiešavanie kompetencií a nedostatočná existencia efektívnych bŕzd a protiváh zabraňujúcich jej zneužívaniu sú však hlavnou príčinou problémov okupovania krajiny straníckou mocou. Parlament je iba jej priesečníkom. Stranícke záujmy a hodnoty v ňom stále vyhrávajú nad záujmami a hodnotami otvorenej spoločnosti.

Z tohto uhľa pohľadu bolo najväčším pozitívom naozaj to, že parlament zostal funkčný až do poslednej chvíle. A najväčším negatívom, že iba veľmi slabo využil možnosti ústavnej väčšiny, ktorá mala viesť k zásadnej zmene charakteru štátu. Ústavných zákonov, ktoré majú byť poistkou proti zvodom ľahkovážneho zaobchádzania s mocou, schválil iba tri – prvým posunul dátum komunálnych volieb, druhým odovzdal voľbu hlavy štátu voličom a tretím odstránil niektoré nedostatky v ústave a zaviedol zmeny potrebné v rámci prístupovému procesu krajiny do Európskej únie. Ústavnou väčšinou však nepoistil už žiadne ďalšie vykonané kroky, medzi nimi začiatok decentralizácie moci, ktorú tak môže akákoľvek budúca väčšina v parlamente ľubovoľne a neustále meniť. Namiesto ukotvenia stability zachoval nestabilitu a dôsledky nenechajú na seba naozaj dlho čakať.

Autor je spolupracovníkom PROFITU