Celkové zadlženie Nemecka sa dramaticky zvýšilo po roku 1989. Po znovuzjednotení explodovalo na dnešných približne 1 200 miliárd eur. Zodpovedá zhruba dvojnásobku ročného rozpočtu federálnej vlády, spolkových krajín, miest a obcí. Pred tohtoročnou katastrofálnou povodňou rátali politici, že dosiahnu vyrovnaný štátny rozpočet v rokoch 2004 – 2006, ich prognózy záviseli od konjunkturálnej situácie. Dovtedy by však kumulovaný deficit tak či onak naskočil na minimálne 1 400 miliárd eur. Za túto gigantickú „štátnu sekeru“ treba, samozrejme, platiť nielen úroky, ale ju aj splácať. Inak povedané – bez pozitívnych konjunkturálnych a iných ekonomických prekvapení nemá Nemecko (a príslušní vládni politici bez ohľadu straníckej knižky) priveľa finančno-politických alternatív.
Kolosálny dlh
Alfou a omegou úspešného ekonomického vývinu je totiž splácanie kolosálneho štátneho dlhu, čiže taká konsolidácia štátneho rozpočtu, aby sa razantne znížil objem finančných prostriedkov určených na splácanie kumulovaného deficitu. Následne by sa mohol uvoľniť priestor uvážlivým štátnym výdavkom na podporu chodu trhového mechanizmu.
Pohľad na hospodársko-politické predvolebné sľuby ozrejmuje skutočnosť, že takmer všetky nemecké politické strany viac ako svojvoľne operujú s pojmom „kúpna sila obyvateľstva“. Konzumne naladení občania majú pomôcť naštartovať konjunkturálny motor – strany sa pritom snažia vzbudiť dojem, že stačí poľahky zmeniť jeden-dva ekonomické ukazovatele a spotrebitelia začnú nakupovať hlava-nehlava, čím sa rozbehne nemecká ekonomika.
Vládna ľavicová koalícia SPD/Zelení by chcela pokračovať v doterajšom kurze pozvoľnej rozpočtovej konsolidácie spárenej s rozvážnym zvyšovaním erárnych výdavkov. Daň z príjmov by sa mala znížiť aj v nasledujúcom legislatívnom období, sociálni demokrati a zelení majú pred očami jej pokles na 15 % až 45 %. Vzhľadom na rozpočtovú situáciu však možno tento úmysel považovať za viac ako náročný. Tlak na zvyšovanie štátnych výdavkov by sa mal vykompenzovať „ekologickou daňou“ a zamýšľaným zavedením diaľničnej dane na nákladné vozidlá. Znamená to, že červeno-zelený kabinet chce cieľavedome dosiahnuť – z jeho pohľadu – „spravodlivejší daňový systém“ prostredníctvom (ideologicky podmienených) dodatočných nepriamych daní.
Keď upriamime pozornosť na volebné programy opozície, potom poľahky zistíme, že ich vzťah k ekonomickým reáliám je ešte blahovoľnejší, než môžeme pozorovať pri vládnych stranách. Sľubovať nerealizovateľné patrí, žiaľ, zjavne k základným axiómam predvolebného boja v každej demokracii, nielen v Nemecku. Kresťanské strany CDU a CSU tiahnu do volieb s mottom „3-krát maximálne 40“. Navrhujú okresať najvyššiu daň z príjmov, odvody do štátnych fondov sociálneho zabezpečenia a štátnu kvótu (podiel erárnych výdavkov na HDP) na nanajvýš 40 %. Strana slobodných demokratov sa zase zasadzuje za zavedenie troch daňových tried (15, 25 a 35 %).
Hodina pravdy
Manévrovacia plocha je pritom presne určená. Je to maximálne, v najhoršom prípade, trojpercentný deficit štátneho rozpočtu zakotvený v Pakte stability v menovej únii (aj keď možno EÚ privrie jedno oko vzhľadom na nedávne katastrofálne povodne v Bavorsku a nových spolkových krajinách).
Predvolebný boj nemeckých politických strán sa teda nesie v znamení nesplniteľných sľubov a nereálnej finančnej politiky. Je jedno, ktorá strana sa po 22. septembri dostane k vládnemu žezlu, či už vláda pravého stredu CDU/CSU-FDP, alebo ľavicový kabinet SPD/Zelení, bude musieť sporiť, krátiť štátne výdavky, okresávať erárne programy v sociálnej oblasti – alebo zvýšiť daňové zaťaženie, čo by však bolo kontraproduktívne.
Hmla nad finančno-politickými predstavami nemeckých politických strán sa začne rozplývať až po 22. septembri. Vtedy nastane hodina ekonomickej pravdy.
Autor je spolupracovníkom PROFITU