Od prvého júla tohto roku začali dovozcovia automobilov plniť požiadavky zákona o odpadoch, ktorý im ukladá odvádzať z každého importovaného automobilu paušálny poplatok 3 000 Sk do recyklačného fondu. Tieto prostriedky sa majú použiť na financovanie likvidácie a recyklácie vyradených automobilov. Na prvý pohľad skvelá myšlienka, ako sa vyrovnať s rokmi neriešeným problémom. Menej nadšenia však vyvolá zistenie, že spomínaný príspevok sa v plnej výške prejaví na cenách automobilov. K tomu treba ešte pripočítať samostatné odvody na likvidáciu autobatérií a pneumatík, ktoré sa odvádzajú do fondu už od 1.januára 2002, a DPH, ktorú dovozca odvádza štátu. V priemere predstavuje zdraženie okolo 3 500 Sk na jedno vozidlo. Tvrdiť, že sa vyhneme financovaniu environmentálnych programov z vrecka spotrebiteľa, by bolo čistou demagógiou. Ide však o to, koľko to bude stáť a či budú prostriedky využité efektívne. A tu je zásadný rozdiel medzi tým, ako sa na celý problém pozerá Európska únia a ako Slovensko.

Ekológia z vrecka spotrebiteľa

Filozofia zákona o odpadoch, ktorý prichádzal na svet s ťažkými pôrodnými bolesťami vyše štyri roky, je totiž ďalším víťazstvom štátnej byrokracie nad princípmi zdravého rozumu. Len pre zaujímavosť spomeňme, že už v čase predkladania tejto právnej normy bolo v pripomienkovom konaní zaregistrovaných vyše 200 výhrad.

Kým Európska únia redukuje v procese recyklácie úlohu národných vlád len na kontrolnú a represívnu funkciu a systém recyklácie vkladá na základe požadovaných noriem do kompetencie výrobcov automobilov, na Slovensku si štát prostredníctvom zriadenia recyklačného fondu privlastňuje kompetencie výberu poverených organizácií a prerozdeľovania finančných prostriedkov. Akú dôveru vzbudzuje takýto systém v krajine s vysokou mierou korupcie, netreba azda ani rozoberať.

V koši s papierom

Recyklačný fond má jedenásť sektorov a automobily sú len jedným z nich. Už to je absurdné, pretože v Európskej únii sa likvidácia a recyklácia vozidiel rieši samostatnými smernicami. Automobil ako celkom špecifický druh odpadu s veľmi rôznorodou materiálovou škálou nemožno jednoducho integrovať do spoločného „odpadového koša“ s PET fľašami, papierom či sklom.

Na základe spomínaných paušálnych príspevkov natečie do fondu od dovozcov automobilov pri udržaní súčasného objemu predaja (60-tisíc kusov ročne) minimálne 190 miliónov korún ročne. Dosť zaujímavá suma na to, aby bol o ňu záujem. Pätnásťčlenná správna rada recyklačného fondu s jediným zástupcom dovozcov automobilov potom rozhodne, ktorým licencovaným záujemcom o zber, likvidáciu a recykláciu automobilov poskytne dotácie a príspevky. Hoci smernice fondu tento proces regulujú, sú formulácie priveľmi vágne na zabezpečenie úplnej transparentnosti. Systém je teda vo svojej podstate chránený pred tým, aby ho mohli ovplyvňovať a kontrolovať tí, ktorí doň vkladajú prostriedky.

Úplne absurdné je, že až 12 percent z každej sekcie fondu sa bude využívať na celkom iné účely ako recykláciu. Napríklad na osvetu separovaného zberu a v prípade prebytkov dokonca aj na krytie deficitu verejných financií! Aspoň tak sa píše vo vyhlásení porady ekonomických ministrov.

Nad takýmto modelom financovania recyklácie krútili hlavami aj predstavitelia Európskej komisie na marcovej konferencii v Bratislave. V žiadnej z členských krajín totiž podobný fond neexistuje, ba ani sa neuvažuje o jeho zriadení. Ak fondy existujú, sú výsledkom spolupráce profesijných organizácií produkujúcich odpad, nikdy však nejde o štátom vytvorené riadené ekonomické nástroje. Hoci sa recyklačný fond tvári ako nezávislá inštitúcia, je tomu ťažké uveriť, ak desať členov vymenúva minister hospodárstva, štyroch minister životného prostredia a jedného minister financií.

Chýbajú technológie

Zďaleka však nejde len o finančnú stránku veci. Zákon o odpadoch je totiž akoby vytrhnutou stránkou z hrubej knihy. Nerieši to hlavné – začiatočné a koncové štádium systémovej recyklácie. Hoci dnes už do fondu tečú peniaze, na vytvorenie autorizovaných organizácií, ktoré sa budú chcieť na systéme podieľať, chýba vyhláška ministerstva životného prostredia o podmienkach zberu, nakladania a spracovania vyradených automobilov. Zákon síce hovorí, že od 1. januára 2003 sú majitelia vyradených vozidiel povinní odovzdať svoj automobil buď dovozcovi, alebo autorizovanému spracovateľovi, no taký dnes neexistuje a bez vyhlášky ani existovať nemôže. O licenciu na vykonávanie tejto činnosti musí totiž záujemca požiadať ministerstvo životného prostredia na základe splnenia podmienok neexistujúcej vyhlášky. Ako žart pôsobí úsilie zapojiť do samotného zberu dovozcov automobilov, ktorí sú importnými organizáciami určenými na zabezpečenie dovozu a homologácie vozidiel. Aj keby sa chceli ujať funkcie „zberačov“ vrakov a vybudovať potrebné zberné kapacity na skladovanie nebezpečného odpadu, nemajú ako prispievatelia do fondu právo čerpať z jeho prostriedkov.

Nedoriešená je aj „koncovka“ celého procesu. Na Slovensku totiž nemáme žiadne technológie, ktoré by dokázali recyklovať požadovaných 50-tisíc kusov automobilov ročne. Recyklačný závod Recykling, s. r. o., v Žiari nad Hronom, ktorý sa v tejto súvislosti často spomína, vyznieva ako nafúknutá bublina čakajúca na masívny prísun investícii z fondu. V minulom roku spracoval ručnou demontážou päťdesiat vozidiel. Dovozcovia automobilov sa preto oprávnene pýtajú, prečo by mali ich zákazníci sponzorovať súkromné spoločnosti mimo automobilového priemyslu. V stanovách fondu je totiž jasne napísané, že jeho prostriedky môžu byť použité na investície do technológií.

Aj keby organizácie na zber a recykláciu fungovali, nedokážu ju uskutočniť na úrovni, ktorá bude pre nás záväzná po vstupe do EÚ, teda možno už o dva roky. Nejde totiž len o likvidáciu vrakov a predaj druhotných surovín, ale v prvom rade o zabezpečenie vysokej úrovne vnútorného materiálového obehu v rámci automobilového priemyslu. V tomto smere sú smernice Európskej komisie jednoznačné. Výrobcovia automobilov budú totiž povinní nielen odobrať ojazdené vozidlá od svojich klientov, ale plniť aj takzvané recyklačné kvóty, čo znamená preukázať opätovné využitie 85 percent hmotnosti vozidla.

Predstava, že by fondom autorizované a financované súkromné spoločnosti mohli vracať do materiálového obehu požadované množstvo kvalifikovaných surovín, je prinajmenšom sci-fi. Systémová recyklácia nie je totiž možná bez výrobcu. Nikto nedokáže recyklovať automobil efektívnejšie než ten, kto ho konštruuje a vyrába. Samozrejme, to neznamená, že by sa recyklácii venovali priamo finálni výrobcovia. Tí však budú kooperovať a určovať chod systému vrátane vytvárania obrovských recyklačných liniek.

Predčasné schválenie

Európska komisia si veľmi dobre uvedomovala zložitosť tohto problému, ktorý donúti výrobcov vytvoriť popri automobilovej výrobe prakticky paralelné priemyselné odvetvie. Z tohto dôvodu netlačila na kandidátske krajiny, aby svoj legislatívny proces uzatvorili skôr, než budú jasné pravidlá hry. Slovensko však zákon o odpadoch zaoberajúci sa recykláciou autovrakov schválilo ako prvé z krajín V4, a to v rozpore s princípmi EÚ. V budúcnosti možno preto čakať buď výraznú novelizáciu, alebo tvorbu úplne nového zákona. Dnes sa môžeme len modliť, aby sa peniaze fondu do roku 2005, kým nezačne platiť legislatíva EÚ, nerozkotúľali na nezmyselné projekty spriaznených súkromných organizácií.