Aj tento rok sa určite zapíše do burzových análov. Najvýznamnejší americký burzový barometer „starej ekonomiky“, Dow Jones Industrial Average (index 30 najväčších priemyselných a technologických gigantov), odštartoval tohtoročnú púť na úrovni 10 000 bodov; začiatkom augusta úporne bojoval s hranicou 8000 bodov, čo je pokles o 20%. Dominantný ukazovateľ „novej ekonomiky“ Nasdaq Composite (index všetkých info-technologických účastín, kótovaných na elektronickej burze Nasdaq) sa začiatkom roka pohyboval okolo úrovne 2000 bodov; začiatkom augusta už zápasil s hranicou 1200 bodov; prepadol sa teda o približne 40%. A toto všetko na pozadí skutočnosti, že kurzy akcií sa viac-menej bez prestávky znižujú od roku 2000, keď spľasla historická burzová bublina.

Takýto jedinečný úkaz je samozrejme výzvou pre ekonomických expertov, aby si ho zobrali pod prísnu lupu a pokúsili sa nájsť zákonitosti razantného rozmachu a rapídneho poklesu hodnoty účastín. James Montier je uznávaným analytikom bankového domu Dresdner Kleinwort Wasserstein. Pred časom napísal zaujímavú štúdiu „Anatómia bubliny“ (The Anatomy of a Bubble). Zaoberá sa v nej vznikom a zánikom burzových bublín – od železničného ošiaľu vo Veľkej Británii v 19. storočí, cez gigantické optimistické omámenie v 20. rokoch minulého storočia v Spojených štátoch, ktoré sa skončilo Veľkou hospodárskou krízou, cez prehriate japonského ekonomického motora v 80. rokoch (spáreného s abnormálnym boomom v oblasti nemovitostí), až po nedávne iracionálne „novoekonomické“, internetovské nadšenie.

Od šoku k nadšeniu

James Montier rozdeľuje proces nafúknutia a spľasnutia burzovej bubliny na päť základných fáz. Na začiatku stoja výkyvy od doterajšieho zabehaného vývoja. Vyvolané sú takzvanými „exogénnymi šokmi“, (v našom prípade) priaznivo podmieňujúcimi vývin národného hospodárstva a na jeho jednotlivých sektorov. Ako príklad pre neočakávaný pozitívny vonkajší vplyv môže poslúžiť vznik internetu v 90. rokoch spojený s revolučnou zmenou obchodných stykov medzi firmami a súkromného života občanov.

Druhá etapa stojí úplne v znamení konjunkturálneho boomu, poháňaného monetárnou expanziou Ústrednej banky a silného rastu objemu úverov, poskytovaných novým hviezdam na hospodárskom nebi bankovými domami. V roku 2000 činil na vrchole internetovského nadšenia podiel investícií na hrubom domácom produkte Spojených štátov skoro 19%; koncom 80. rokov iba približne 14%. V tretej fáze dochádza k neustálemu zvyšovaniu výroby a odbytu, čo vedie k neprestajne rastúcim podnikovým ziskom, pričom firemné výnosy sú základným mikroekonomickým ukazovateľom, podmieňujúcim kúpu a predaj akcií na Wall Street. Na obzore sa začína vynárať bezhraničný entuziazmus zo svetlých ekonomických zajtrajškov, ktorý napokon vyúsťuje vo všeobecnú extázu. Permenantne sa zvyšujúca hodnota účastín sa pomaly ale iste stáva príslovečnou snehovou guľou – každý chce kupovať akcie, ktoré sa zdajú byť nenáročným spôsobom na rozprávkové zbohatnutie v priebehu krátkeho času. Akciové kurzy vystrelia do stratosferických výšok. Aktérom na parkete sa začína krútiť hlava.

Od machinácií k zhnuseniu

Kritickou je štvrtá fáza. James Montier dôvodí, že medzičasom sa začala v Spojených štátoch. Firmy sa dostávajú do finančných ťažkostí. Typickou črtou je pritom neodškriepiteľná skutočnosť, že z potápajúcej sa lode začínajú utekať prví pasažieri: vysokopostavení manažéri, majúci dôverné informácie o hospodárení príslušneho podniku, začínajú predávať nadobudnuté firemné akcie. Vedia totiž viac ako dobre, že sa onedlho skončí „zlatá burzová horúčka“ – teda, že kurzy sa čoskoro zrútia do čiernej diery a že aj mnohé podniky sa zložia ako domčeky z karát. V rokoch 2000 a 2001 sme boli (a dosiaľ sme) svedkami gigantických predajov manažérskych akcií. Hodnota účastín bez prestávky klesá; tento trend je posilňovaný novinovými a televíznymi správami o manažérskych čiernych ovciach, plniacich si vlastné vrecká na úkor nevedomých súkromných investorov.

A napokon nasleduje posledné, piate štádium: hlučné spľasnutie špekulatívnej bubliny. „Malí“ akcionári sú sklamaní nad stratou peňazí, vložených do účastín. Sú rozčarovaní, že z vlaku, rútiaceho sa do burzovej záhuby, dokázali vyskočiť profesionálni insideri: špičkoví manažéri a mnohí správcovia investičných fondov – najmä v dôsledku nelegálnych praktík a kuloárnych informácií. A že oni, prostí investori, zostali nevedomky „sedieť“ na viac-menej bezcenných akciách. Majú plné zuby burzy. Sen o rýchlom bohatstve sa rozplynul ako lanský sneh. Sú zhnusení zákulisnými praktikami na burze. Predávajú zvyšné akcie za každú cenu. Pevne sa rozhodli, že sa naveky obrátia burze chrbtom. Hodnota účastín väčšiny akciových spoločností sa prepadáva na historické minimum.

Onedlho sa burza pomaly ale iste normalizuje. Kurzy sa stabilizujú. Aktéri na parkete začínajú obozretne obchodovať. Hodnota akcií stúpa „normálnym tempom“. Až do ďalšieho pozitívneho „exogenného šoku“, keď sa začne nafukovať ďalšia burzová bublina…

Človek je vskutku tvor nepoučiteľný.

(Publikované v týždenníku Profit)