Keď pred pol rokom začalo peňaženky takmer všetkých Európanov plniť nové platidlo euro, mnohí si vydýchli a mnohí asi aj uškierali pri spomienke na proroctvo bývalej britskej premiérky Margaret Thatcherovej. Tá totiž svojho času tvrdila, že eurozóna sa do troch rokov rozpadne. Vtip je v tom, že toto takmer nostradamovské proroctvo vyslovila presne tri roky pred zavedením eura. Menej vtipné už je, že množstvo svetových ekonomických kapacít opakovane dáva najavo, že barónka Thatcher sa možno pomýlila, ale iba v počte rokov.

Prorok Milton Friedman

Tento názor minulý týždeň vyslovil aj jeden z najvýznamnejších ekonómov sveta Milton Friedman: podľa jeho slov sú ekonomické a kultúrne rozdiely medzi krajinami Európskej menovej únie tak vážne, že nakoniec vyústia až do jej úplného rozpadu. Friedman očakáva, že sa tak stane do piatich až pätnástich rokov. Možno sa to od človeka z konzervatívneho akademického prostredia javí ako strata úsudku, z tej však Friedmana upodozrievali už pred desiatkami rokov tí, ktorí dnes považujú sa samozrejmé pravdy jeho vtedy „absurdné“ myšlienky. „Za kacírske boli označované jeho tvrdenia, že jediným dôvodom rastu cien je neustále sa zvyšujúce množstvo peňazí, ktoré do obehu dodáva centrálna banka a vláda. Mnoho ekonómov vtedy verilo, že čím vyššia je inflácia, tým nižšia bude nezamestnanosť,“ napísal v týždenníku Respekt ekonóm Miroslav Zajíček. Praktické potvrdenie Friedmanových myšlienok má ďalekosiahle dôsledky – okrem iného potvrdilo nesprávnosť hospodárskej politiky, ktorá chce zvyšovať zamestnanosť tlačením nových peňazí a zvyšovaním verejných výdavkov, pretože dlhodobo takto vláda dosiahne pravý opak zamýšľaného. Dnes už je to zrejmé, v čase neotrasiteľnej autority keynesiáncov si však o Friedmanovi aj pre množstvo iných (neskôr potvrdených) názorov mysleli, že je blázon. Ak teda dnes tento „blázon“ pokojne hovorí o budúcom rozpade eurozóny, ktorej menová politika v súčasnosti napríklad „vyhovuje Írsku, ale vôbec nie Nemecku“, malo by to byť veľmi vážnym dôvodom na uvažovanie. Jeho prorocké tézy sa totiž majú vo zvyku plniť.

Celkovo sa nedá tvrdiť, že by bola Margareth Thatcher vo svojom skeptickom presvedčení osamelá. Medzi najprominentnejších skeptikov patrí napríklad aj Martin Feldstein, bývalý ekonomický šéfporadca prezidenta Ronalda Reagana: ten tvrdí, že Európania robia chybu, keď svoje krajiny zbavujú možnosti devalvovať národnú menu či zmeniť úrokové sadzby. Európska centrálna banka sa síce môže usilovať o v tomto smere vyvážené pôsobenie (čomu iste napomáha aj fakt, že každá členská krajina eurozóny má pri rozhodovaní o menovej politike ECB rovnaký hlas), podľa mnohých však nie je možné, aby bola rovnaká úroková sadzba vhodná pre všetky krajiny. Prednedávnom malo napríklad problémy s príliš nízkou sadzbou Portugalsko, o čosi skôr Írsko: dôsledkom bolo viac úverov a najvyššia miera inflácie v eurozóne, zvýšenie verejných výdavkov a to, že rozpočet sa dostal do deficitu.

Od rozpočtov k vojne?

Na argumenty euroskeptikov existuje jednoduchý protiargument: vlády môžu problémom ľahko predísť napríklad zoškrtaním svojho rozpočtu. Zásadným problémom tohto argumentu však je ničím neodôvodnené presvedčenie, že politici sa budú správať múdro a zodpovedne. Naivita tohto presvedčenia je preukázateľná nekonečným množstvom príbehov, z ktorých v poslednom čase zrejme najdôležitejším je neschopnosť európskych politikov pristúpiť k životne dôležitému odstráneniu prílišnej regulácie trhu práce či obrovských a neefektívnych poľnohospodárskych dotácií. Len tieto dve veci sú predmetom úvah na všemožných summitoch už roky, pričom napríklad debate o dotáciách zatiaľ dominuje francúzske trvanie na nebetyčnom plytvaní. Predstava, že by niekto z takýchto politikov vyslovil vetu máme problémy, zoškrtajme rozpočet je skutočne úsmevná.

Európska menová únia je proti nezodpovednosti politikov teoreticky zabezpečená: už v roku 1996 Nemci presadili takzvaný Pakt stability a rastu, ktorý ohraničuje pod sankciou vysokých pokút deficit verejných financií na maximálne tri percentá HDP. Už teraz je však jasné, že tieto pokuty nikto vymáhať nebude, rovnako ako sľub členov eurozóny, že do roku 2004 vyrovnajú svoje rozpočty. Práve vynucovanie dohodnutých ekonomických pravidiel je rozhodujúcim momentom: ak sa nepodarí, s veľkou pravdepodobnosťou sa to môže vypomstiť spoločnej mene a budúcnosti menovej únie. Ak sa podarí, spôsobí to spory medzi členskými štátmi, čo podľa niektorých skeptikov (napríklad podľa bývalého britského zamestnanca Európskej komisie Bernarda Connolyho a jeho knihy Zhnité srdce Európy) môže viesť až k hrozbe ozbrojených konfliktov v rámci EÚ.

Po kolenách či hore pupkom

Úsilie nahradiť argumenty naivným presvedčením o tom, že „musí byť dobre“, sprevádza aj slovenskú cestu do Európskej únie. Preregulovaná, zbabelá a socialistická Európa skutočne v kriticky mysliacom človeku nemôže vyvolávať priveľké nadšenie. Dokonca sa dá súhlasiť s nedávno vysloveným názorom barónky Thatcher, ktorá záujemcom o vstup do EÚ odporúča (kvôli predpokladaným budúcim otrasom) nevstupovať a z vonku sa pokúsiť dosiahnuť dohodu o voľnom obchode. Takto by sme nemuseli čeliť daňovej harmonizácii, mechanickému preberaniu všetkých socialistických nezmyslov (najmä v pracovnom práve) a ani tomu, aby sme sa stali priaznivcami palestínskych teroristov iba kvôli európskym kšeftom a komplexu voči Amerike. Mohli by sme sa stať druhým Estónskom či Fínskom, eliminovať dane, zoškrtať výdavky, investovať do vzdelávania a prosperovať. To všetko za predpokladu, že na Slovensku budú politici, ktorí vedia presadiť to, čo krajina potrebuje na rýchlejší rast. Lenže už sa stratila aj nádej, že realita politikov k rozumným veciam skôr či neskôr donúti. Nedonúti.

Ešte silnejšie sa udomácnil opačný postoj: sme takí trpáci, že vstúpme do EÚ za každú cenu, pretože akokoľvek bude únia zlá, vždy to bude lepšie, ako je to tu. Niekedy sa skutočne zdá, že je to tak. Lenže prijatím tejto tézy sa Slovensku už asi nadobro vzdá motivácie niečo dosiahnuť aj vlastným rozhodnutím a rozumom a natrvalo (alebo nadlho – podľa presnosti Friedmanovho odhadu) sa stane chudobnejšou časťou Európy. Prekliatím v tejto veci je, že táto relatívna chudoba by zrejme bola menšia, než hrozí, ak bude Slovensku vydané napospas iba invencii tunajších elít: stačí, ak urobia pár zlých rozhodnutí pri kľúčových reformách.

Keďže sa zdá, že dobré riešenie neexistuje, treba aspoň priebežne dopĺňať zoznam za a proti a najmä premýšľať o Fiedmanovom proroctve.

(Autor je redaktorom týždenníka Domino Fórum)