„Nechceme robiť všetko inak, ale ovela lepšie!“, znelo v roku 1998 jedno z najdôležitejších hesiel Gerharda Schrödera, keď sa vo všeobecných voľbách uchádzal o kancelársky post. Geniálnym spôsobom trafil na strunu priemerného nemeckého voliča: Sľúbil zmeny, nie však priveľmi radikálne, nebúral dovtedajšie výdobytky sociálneho trhového hospodárstva. Neoficiálne motto bolo: Z každého rožka troška, aj z reformného, aj z tradicionalistického, aj z trhového, aj zo štátno-paternalistického. Na jeseň 1998 sa Gerhard Schröder stal spolkovým kancelárom; postavil sa do čela ľavicovej koalície sociálnych demokratov a Zelených.

Dopredu len postupne

Gerhard Schröder musí teraz skladať účty za uplynulé kancelárske roky. Hospodársko-politická bilancia nevyzerá pritom veľmi ružovo. Namiesto sľubovaných nanajvýš 3,5 milióna nezamestnaných je medzi Rostockom a Mníchovom okolo 4 miliónov ľudí bez zamestnania. Nemeckom dlhé mesiace otriasa ekonomická stagnácia. Po hospodárskom rozmachu ani chýru ani slychu. Deficit štátneho rozpočtu sa nebezpečne blíži k hranici Paktu stability. Varovný list z európskej centrály v Bruseli kvôli priveľkej diery v erárnej pokladnici sa Gerhardovi Schröderovi a ministrovi financií Hansovi Eichelovi podarilo odvrátiť len vďaka zákulisným „čachrom“. Štátne zadlženie naberá hrozivý rozsah. Gerhard Schröder sa usiluje rozosievať optimizmus vo svetlú ekonomickú budúcnosť Nemecka. Pohľad na depresívne hlavné ekonomické ukazovatele, vyvoláva opačné nálady.

Ako prvý vstúpil pred časom do predvolebného ringu Gerhard Schröder. Predstavil verejnosti volebný program sociálnych demokratov. Pohyboval sa pritom v začarovanom kruhu: Ako predseda hlavnej vládnej strany nemohol priveľmi kritizovať doterajšiu hospodársku politiku – napriek katastrofálnej ekonomickej situácii. A tak chválil hospodársko-politické kroky za uplynulé štyri roky. Súčasne však podčiarkol, že zruší niektoré opatrenia (napríklad nesmierne nepopulárnu „ekologickú daň“, ktorá systematicky zdražuje pohonné hmoty), že zmodernizuje pracovné úrady, že zdvihne detské prídavky a zefektívni systém zdravotného poistenia, nachádzajúci sa na pokraji kolapsu. Takže, podobne ako v roku 1998. Gerhard Schröder sa snaží získať voličské hlasy prísľubom pozvoľnej modernizácie pri zachovaní sociálnych istôt.

V epoche masovej nezamestnanosti a hospodárskej stagnácie však rečičky očividne nezaberajú. Keď kancelár videl, že predvolebné preferencie sociálnych demokratov sa potácajú okolo 30%, zatrúbil na útok. Na verejnosť presiakli informácie o prvých návrhoch Komisie spolkovej vlády na reformu pracovného trhu. Vyše tucta odborníkov pod vedením člena predstavenstva automobilky Volkswagen Petra Hartza predložilo návrhy na reformu pracovného trhu. Na nemecké pomery išlo o revolučné idey. Tri príklady za mnohé: skrátenie a zníženie podpory v nezamestnanosti; pridruženie personálnych agentúr k pracovným úradom, ktoré by načas „vypožičiavali“ nezamestnaných podnikom, potrebujúcich dodatočné pracovné sily; a v neposlednom rade sprísnenie podmienok pre odmietnutie ponúkanej práce.

Zo sociálnodemokratického a odborárskeho hľadiska išlo o odbúranie tabu, posvätných vymožeností sociálneho trhového hospodárstva. SPD je v nezávideniahodnej predvolebnej situácii. Udržanie vládneho žezla je prvoradým cielom – aj za cenu rozlúčky s nedotknuteľnými sociálnodemokratickými ideovými piliermi.

Definitívnu štúdiu predloží Hartzova komisia v polovici augusta, približne mesiac pred parlamentnými voľbami. Občan-volič nebude mať šancu zhodnotiť ozajstný postoj koalície a opozície k reforme v podobe rukolapných zákonných opatrení. Bude sa musieť orientovať podľa viac-menej nezáväzných verbálnych vyhlásení a mediálnej prieraznosti hlavných politckých matadorov.

Reformy v medziach možného

Kancelársky vyzývateľ za kresťanské strany CDU a CSU Edmund Stoiber má relatívne jednoduchú pozíciu. Stačí mu sypať soľ do ekonomických rán červeno-zelenej koalície, poukazovať s ustarostenou tvárou na neprehliadnuteľné ekonomické slabiny Schröderovho kabinetu. Popri tom nenápadne pripomína, že je ministerským predsedom Bavorska, hospodársky mimoriadne vyspelej spolkovej krajiny s výnimočne nízkou nezamestnanosťou, s dynamickým ekonomickým rastom, s veľkým podielom moderných priemyselných odvetví, ale aj s výkonným poľnohospodárstvom a so vzorovou sociálnou politikou.

Edmund Stoiber chce Schrödera poraziť jeho vlastnými zbraňami. Ani on sa pred voľbami neodvažuje naliať občanom priveľmi čistého (reformného) vína. Na rozdiel od súčasného kancelára ale Stoiber ponúka o trochu viac trhových medikamentov – chce mierne uvoľniť podmienky prijímania a prepúšťania zamestnancov, zamýšľa zaviesť trhové elementy do systému zdravotného poistenia, pred očami má odstránenie zdaňovania nízkych príijmov, v každom prípade je proti „ekologickej dani“, zasadzuje sa za radikálnu zmenu spôsobu vyplácania a zvýšenie detských prídavkov. Ako vidno, trhovo orientované medikamenty chce Edmund Stoiber podávať pozvoľna.

Na predvolebný Schröderov ťah s Hartzovou komisou odpovedal Edmund Stoiber správnym spôsobom. Predostrel „Ofenzívu 2002“ – plán CDU a CSU na zníženie masovej nezamestnanosti. Ťažiskom je (na rozdiel od úvah vládnych ľavicových strán SPD a Zelených) vznik nových pracovných príležitostí. Prispieť by mala cielená podpora malých a stredných podnikov, chrbtovej kosti nemeckej ekonomiky. Stoiber zamýšľa naštartovať osobitný investičný program pre malé a stredné firmy, subvenciami podporovať nízke zárobky, ako aj zaviesť úľavy pre nových podnikatelov. Príklad: Kresťanské strany chcú použiť nevyčerpané finančné prostriedky zo štrukturálnych fondov Európskej únie pre územie bývalej NDR na zakázky pre živnostníkov, malé a stredné firmy. Účelom je renovanácia a asanácia budov, teda oživenie stavebníctva, ako aj iné podnikateľské zámery. Tým by vznikol „most zamestnanosti“ pomáhajúci východonemeckej ekonomike preniesť sa cez stagnáciu. „Ofenzíva 2002“ nepredstavuje absolútny všeliek na ekonomickú dýchavičnosť v nových a starých spolkových krajinách. Je však protikladom k sociálno-demokratickým hospodársko-politickým predstavám. Opozičný program je, napriek štátnym subvenciám, mierne trhovejším konceptom. Cieli totiž na podporu vzniku nových pracovných miest, zatiaľ čo vládny plán si berie na mušku lepšie spravovanie už jestvujúcej nezamestnanosti. Edmundovi Stoiberovi sa podaril šikovný predvolebný protiťah. Najmä tým, že sa pokúsil vyprofilovať ako trhovejší kandidát na kancelársky post.