Starí harcovníci na európskych parketoch nezriedka opakujú vtip, podľa ktorého keď začne v New-Yorku popŕchať, tak si burziáni vo Frankfurte či Londýne ihneď potajomky otvárajú dáždnik. Týmto chcú ozrejmiť, že vzostup a pád kurzov európskych účastín do veľkej miery závisí od toho, aká nálada a situácia vládne v dominantnej svetovej burzovej krajine: v Spojených štátoch.

Samozrejme, (teoretickou) pravdou je, že vývoj hodnoty akcií závisí od hospodárskych ukazovateľov – v makroekonomickej oblasti od úrovne úrokovej miery, prognózovanej miery inflácie a národnej hospodárskej politiky; v mikroekonomike od predpovede vývoja zisku príslušnej akciovej spoločnosti. V oboch oblastiach však hrajú jednoznačný prím americká ekonomika a americké podniky.

Zraky burzových augurov sa ohľadom úrokovej miery a inflácie upierajú predovšetkým na Spojené štáty a šéfa ústrednej banky. Alan Greenspan je bezpochyby najdôležitejšou hráčom globálneho menového orchestra. Každé jeho slovo, každé jeho vyjadrenie sa kladie na zlaté vážky. Burzoví augurovia usilovne študujú vystúpenia prezidenta wahingtonskej centrálnej banky pred príslušnými výbormi amerického parlamentu a snažia sa vydedukovať, ktorým smerom sa bude v blízkej i menej blízkej budúcnosti uberať americká menová politika. Teda, či sa v Spojených štátoch zníži úroková miera (a tým poklesne príťažlivosť investovania do štátnych dlhopisov, tým zväčší atraktivita vkladania peňazí do akcií – a následne aj v dôsledku mohutnejšieho dopytu ich kurzy), či washingtonskí strážcovia menovej budú sledovať neutrálnu menovú politiku alebo či sa rozhodnú zvýšiť úrokové sadzby (čo by tendenčne podmienilo pokles hodnoty účastín). Pri uvedomení si sily a dlhoročnej mohutnosti americkej ekonomiky to veru nikoho neprekvapí. Rozhodnutia a náhľady Európskej ústednej banky berú síce burziáni na vedomie; nie však v takej miere ako aktivity americkej centrálnej banky.

Pozornosť analytikov sa v ďalšom sústreďuje na hospodárske vyhliadky do budúcnosti veľkých amerických koncernov. Tieto totiž v ére globalizácie jednoznačne určujú trend vývoja svetovej ekonomiky – či už v tradičných hospodárskych sférach alebo v moderných ekonomických oblastiach: v počítačovom priemysle alebo v internete. Od prognózovaného vývinu zisku amerických podnikov sa odvíjajú úvahy finančných analytikov ohľadom vyhliadok spoločností, operujúcich v tom istom segmente. Preto, keď – povedzme – automobilový gigant General Motors oznámi verejnosti, že perspektívy sú ružové/čierne, potom takmer automaticky stúpnu/klesnú aj akcie európskych výrobcov osobných vozidiel.

A tak nečudo, že európski burziáni polovicu obchodovacieho dňa venujú (vzhľadom na časový sklz medzi Starým a Novým kontinentom) čakaniu na prvé správy z new-yorskej burzy, aby sa následne náhlivo prispôsobili tendencii na Wall Street. Frankfurtský či londýnsky parket nevedú takmer nijaký samostatný život – krivka ich hlavných strešných ukazovateľov je iba viac-menej vernou kópiou vývinu obchodovania v Spojených štátoch. Vývoj hlavného ukazovateľ nemeckej „starej ekonomiky“ DAX (indexu 30 najväčších akciových spoločností v Spolkovej republike Nemecko) ako aj dominantného európskeho barometra Dow Jones Euro-Stoxx 50 (indexu 50 najväčších európskych akcoivých spoločností) je totiž viac-menej verným odrazom vývinu rozhodujúceho amerického indikátora „starej ekonomiky“ Dow Jones Industrial Average (index 30 najväčších priemyselných a technologických gigantov v Spojených štátoch) – s miernym časovým sklzom. Podobná korelácia jestvuje aj medzi centrálnym ukazovateľom americkej „novej ekonomiky“ Nasdaq Composite (indexom všetkých účastín, kótovaných na technologickej burze Nasdaq) a kľúčovým barometrom nemeckej „novej ekonomiky“ Nemax 50 (indexom 50 najvýznamnejších info-technologických spoločností v Spolkovej republike Nemecko).

Summa summárum: Aktéri tancujú na európskych parketoch podľa nôt z Wall Street.