Kontrola nedávno zistila, že niektoré niektoré štátne inštitúcie majú veľmi svojrázne predstavy o majetku, ktorý spravujú. Napríklad Výskumný ústav vodného hospodárstva prenajímal štvorcový meter plochy za tisíc korún, hoci obvyklé nájomné v lokalite, kde sídli je okolo 5500 korún. Ústav vzdelávania a služieb, ktorý je organizáciou Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja SR prenajal časť svojej plochy za cenu zhuba 15 krát nižšiu ako je trhová.

Najvyšší kontrolný úrad SR tvrdí, že ak štát prenajíma priestory právnickým osobám, vychádza sa z obvyklého nájomného, ktoré sa platí v lokalite. Ak sa teda štát dobrovoľne a vedome pripravuje o peniaze, môže to znamenať dve veci. Alebo má peňazí veľa, alebo s nimi nevie narábať. Vlani sa takto pripravil o vyše 26 miliónov korún. Práve toľko usporili firmy, ktoré majú lacné bývanie v drahých štátnych budovách.

Nič sa nestane, nik nepríde o stoličku. Z 20 organizácií, kde kontrola zistila, že prenajímajú priestory štátu pod trhovú cenu, patrí 8 do rezortu pôdohospodárstva. Denník Národná obroda citoval ministerského úradníka, ktorý vidí veci inak. „Títo mladí chlapci (audítori) sa riadia cenami nájmov v lokalitách podľa realitných kancelárií a nepoznajú ostatné skutočnosti, preto sú rozdiely v cenách uvedené v správe veľké…“ Musia to byť veľmi záhadné skutočnosti, ktoré prinútia štátneho zamestnanca pomáhať „rodákovi“ zo súkromného sektora. Na vyjadrení úradníka je pozoruhodné ešte jedno slovné spojenie. Mladí chlapci si dovolili čosi povedať starým harcovníkom. Hnus a nevďak vládne. Povýšenosť úradníckeho šimľa nestihla zaznamenať, že medzi mladým a starým hlupákom je oveľa menší rozdiel ako medzi nekradnutím a jeho opakom..

Rozpočtové a príspevkové organizácie ministerstiev sú reliktom socializmu. Pri niektorých sa dá iba ťažko zistiť, prečo sú vlastne štátne, pri ďalšej skupine je problém pochopiť, prečo vôbec sú. Peňazí majú málo, lebo aj bohatšie štáty ako Slovensko majú problém uživiť zhruba 150 ústavov, centier, agentúr…A tak si pomáhajú ako vedia. Tam, kde sa vedia uživiť prácou, predávajú jej výsledky. Tam, kde výsledok nemá cenu…tam sa prenajímajú napríklad kancelárie. Len málo pochopiteľná je snaha štátu pasovať sa do úlohy realitného agenta. Ak túto rolu navyše nezvláda a dohodne nevýhodne ceny, potom môže ísť len o dve veci. Občan sa zrejme ľahšie zmieri s neschopnosťou úradníkov ako s korupciou. V oboch prípadoch už naozaj ide o viac ako 26 miliónov korún.