Vývoj v politickej a ekonomickej oblasti sa v uplynulom období jednoznačne nesie v znamení absolútnej presilovky Spojených štátov – a tento historický úspech sa samozrejme odráža v burzovom hodnotení amerických akciových spoločností. 90. roky boli v každom ohľade jedinečným burzovým historickým desaťročím. Príklad: 11. októbra 1990 bol Dow Jones Industrial Average (index 30 najväčších amerických priemyselných gigantov) na úrovni 2365 bodov. Až do marca 2000 sme na Wall Street boli svedkami viac-menej neustáleho rastu tohto najdôležitejšieho burzového barometra. Vzostup bol síce z času na čas prerušený technickou korektúrou či náhlym prepadom hodnoty účastín, na dlhodobej pozitívnej tendencii to však nič nezmenilo. Začiatkom roku 2000 sa Dow Jones prehupol nad magickú úroveň 11 000 bodov. Za deväť rokov išlo teda o vzostup o vyše 400% …

Ako sme už naznačili, hlavnou príčinou fenomenálnej explózie kurzov amerických akciových spoločností v 90. tych bolo uvoľnenie trhových obručí zo strany štátu. Pre burziánov je trend odbúrania ekonomickej moci politikov balzamom na dušu: politici nemôžu primnoho zasahovať do trhového mechanizmu, nemajú až takú silu a priebojnosť zvyšovať daňové zaťaženie a musia sa voľky-nevoľky snažiť o čo najlepšie rámcové podnikateľské podmienky. Ako prvému sa to podarilo pochopiť už v 70. a 80. rokoch americkému prezidentovi Ronaldovi Reaganovi, ktorý dal pôvodný popud pre liberalizáciu a dereguláciu americkej ekonomiky. V Reaganových šľapajách kráčali jeho nástupcovia v Bielom dome George Bush a Bill Clinton. Výsledkom trhovo orientovanej ekonomickej politiky bol (na medzinárodné pomery) nadpriemerný ekonomický rast, mimoriadne nízka inflácia a prakticky žiadna nezamestnanosť. Americká ekonomika sa v 90. rokoch nachádzala vo vynikajúcom stave – deficit štátneho rozpočtu patril minulosti, inflácia nehrozila, ekonomika rástla dynamicky, nezamestnanosť bola minimálna a podnikové zisky sa neustále zvyšovali. Teda: všetky kľúčové burzové indikátory boli pozitívne.

Jedinou starosťou niektorých zádumčivých ekonomických odborníkov bola vlastne skutočnosť, že si už vlastne nedokážu predstaviť ešte lepšiu, pozitívnejšiu, nádejnejšiu – slovom, z burzového hľadiska – ružovejšiu budúcnosť… Pritom burza, ako sa vraví, žije z budúcnosti; dnešné kurzy sú odrazom očakávaní aktérov na parkete ohľadom všeobecného makroekonomického a podnikového mikroekonomického vývoja v najbližších mesiacoch. A keďže vyhliadky sa skoro nikdy nezhoršovali, kurzy účastín rástli takmer nepretržite.

Burzové deterninanty boli teda v USA ideálne: nízka inflácia a tým nízke úrokové miery, moderátny rast národného hospodárstva, pozitívny vývoj ziskov akciových spoločností, relatívne dobrá nálada na Wall Street. Najmä stav a vyhliadky najdôležitejších amerických akciových spoločností do budúcnosti poskytovali roky nádej na ďalší rast hlavného burzového ukazovateľa Dow Jones: americké podniky prešli v 80. a v prvej polovici 90. rokov nemilosrdnou racionalizačnou vlnou, v rámci ktorej zvýšili o desiatky percent produktivitu práce a efektivitu výroby. Súčasťou tejto vlny bolo nielen zatváranie starých, neproduktívnych firiem, ale aj boom v odvetviach budúcnosti: v multimédiách, v high-tech, či v biotechnológii a v internete. V nich sú americké podniky v súčasnosti neodškriepiteľnými protagonistami.

Burzová eufória v Spojených štátoch mala však aj svoju mierne tienistú stránku.

Jestvovala hrozba, že prípadný priveľmi razantný pokles kurzov akcií sa môže veľmi ľahko prevaliť z burzových parketov do americkej reálnej ekonomiky. Medzičasom má totiž väčšina domácností v Spojených štátoch vložených viac peňazí do účastín, ako do nemovitostí – nezriedka prostredníctvom úverov. Navyše, mnohé firmy investovali peniaze, určené pre dôchodky svojich zamestnancov, do penzijných fondov, ktoré zase vkladajú tieto finančné prostriedky priamo do účastín. Poklesom kurzov akcií teda teoreticky hrozia domácnostiam obrovské finančné straty a firmám v tom najhoršom prípade čiastočná neschopnosť vyplácať podnikové dôchodky. Výsledkom môžu byť obrovské ekonomické problémy: obyvatelia môžu mať menej peňazí k dispozícii, firmy sa môžu zmietať pod ťarchou penzijných záväzkov. Z tohto dôvodu si teda šéf americkej Ústrednej banky vždy trikrát rozmyslí, či primnoho zdvihne úrokovú mieru. Týmto by sa totiž znížila príťažlivosť investovania do účastín a zvýšila atraktivita vkladania peňazí do štátnych obligácií. Následne by poklesli kurzy – s vyššie opísanými následkami.

K tomu napokon aj došlo – v marci 2000, ale z úplne iných príčin. O tom však bližšie v 12. pokračovaní burzového lexikónu „Vývoj ameirckej burzy po krachu v marci 2000 do 11. septembra 2002“.