Akciové kurzy sú – zjednodušene povedané – diskontované budúce podnikové zisky. Inak povedané, sú odhadom výšky budúcich ziskov zmenšeným o výšku úrokovej miery, teda o množstvo peňazí, vynaložených na splácanie podnikových úverov, a o mieru inflácie v budúcnosti, ktorá takisto znižuje budúcu hodnotu profitu, vynarájúceho sa na obzore. Hlavnými ekonomickými ukazovateľmi, určujúcimi kurzy účastín na internacionálnych parketoch, sú teda dva faktory: (mikroekonomický) zisk a (makroekonomická) úroková miera.
Pri konkrétnom rozhodovaní o kúpe či predaji podnikových účastín berú aktéri na parkete pod lupu ukazovateľ „aktuálny kurz akcie k prognózovanému zisku za jednu akciu“, zjednodušene nazývaný pomer „kurz/zisk“. Ak sa zvýši zisk, potom sa celý pomer pri konštantnom kurze zníži; na dosiahnutie pomeru kurz/zisk pred zvýšením zisku sa musí zvýšiť kurz akcie. Pre ilustráciu: Revalvácia marky bola v minulosti tvrdým úderom pre exportne orientované nemecké akciové spoločnosti (produkty vyrobené za marky v Nemecku stáli v zahraničí menej dolárov, čo malo negatívny vplyv na podnikovú ziskovosť, na rentabilitu výroby celej firmy), ako aj cenu ich účastín na burze a tým na pomer kurz/zisk. A keď marka silnela voči doláru ešte nejaký ten čas, tak ekonomickí analytici bánk a veľkých investičných spoločností museli upraviť predpovede ohľadom výšky zisku exportne orientovaných firiem – a tých je väčšina v hlavnom burzovom ukazovateli DAX (indexe 30 najväčších nemeckých akciových spoločností). Týmto však museli revidovať aj prognózy o pomere kurz/zisk jednotlivých akcií. Na burze sa „obchoduje s budúcnosťou“, a tak boli takéto prognózy ihneď po uverejnení zabudovávané do aktuálnych kurzov – akcie nemeckých firiem klesali.
V Spojených štátoch sú v tejto súvislosti mimoriadne dôležité ukazovatele o kvartálnom vývoji akciových spoločností. Tieto sú azda najdôležitejším meradlom pre burzové ohodnotenie akcií amerických firiem. V okamihoch uverejňovania štvrťročných výkazov sú pohyby jednotlivých účastín viac ako hektické – najmä keď sú burziáni prekvapení priveľmi pozitívnym alebo negatívnym vývojom toho či onoho podniku.
Výška podnikového zisku závisí od dvoch zásadných faktorov: od kvality podnikového manažmentu a od hospodárskej politiky vlády.
Majitelia, spoluvlastníci firmy a špičkoví manažéri môžu zásadnou mierou ovplyvňovať výšku zisku. Táto totiž závisí od toho, ako lacno sa produkty vyrábajú a či vládne o ne za ponúkanú cenu aj dostatočný záujem. Hlavnou úlohou vrcholového manažmentu je teda usmerňovať a optimalizovať výrobné procesy tak, aby si čo najväčšie množstvo čo najkvalitnejších produktov našlo čo najviac kupcov: Musí motivovať robotníkov, aby odvádzali dobrú prácu; musí zabezpečiť prísun lacných, ale kvalitných surovín; musí nachádzať nové odbytiská a musí sa postarať o vysokovýkonné moderné výrobné linky. V neposlednom rade musí strategicky rozmýšľať: odhadnúť vývin v strednej a ďalekej budúcnosti a pripravovať naň podnik už dnes. Ak všetky tieto (a mnohé iné podnikovo-ekonomické faktory) súhlasia, ak teda manažment správne riadi firmu, potom sa koncom roka objaví v podnikových bilanciách zisk. A práve firemný profit je základným mikroekonomickým faktorom, ovplyvňujúcim obchodovanie na parkete. Takže, výšku kurzu podmieňujú majitelia akciových spoločností (t.j. vlastníci kľúčových balíkov účastín), keď rozhodujú o smere podnikovej ekonomiky buď priamymi zásahmi alebo prostredníctvom odborníkov, ktorých dosadzujú do vrcholového manažmentu.
V novembri 1999 sme boli na nemeckej burze svedkami názorného príkladu dôležitosti firemného zisku (resp. podnikovej straty) pre určovanie akciových kurzov. Stavebný koncern Phillip Holzmann sa dostal na okraj priepasti: hrozil mu konkurz. Banky už neboli ochotné poskytnúť mu dodatočné úvery; Phillip Holzmann bol zadlžený až po uši. Pohľadávky sa pohybovali rádovo v miliardách mariek. 150-ročný stavebný gigant sa jednoducho prerátal v stavebných investíciách; strategické a operatívne chyby manažmentu sa odrazili v neschopnosti splácať získané kredity. V samotnom koncerne bolo v stávke približne 17 tisíc pracovných miest, u nemeckých subdodávateľov hrozila ďalším 40 tisíc robotníkom nezamestnanosť a v zahraničí malo byť postihnutých 11 tisíc stavbárov. Takéto správy sú sprvoti pre burziánov okamžitým signálom, aby predávali príslušné účastiny. Ihneď potom, ako informácie o insolventnosti firmy Phillip Holzmann prenikli na verejnosť, zastavila nemecká burza obchodovanie s akciami tohto podniku. Išlo o opatrenie na ochranu aktérov na parkete pred aktivitami takzvaných insiderov, teda ľudí, ktorí majú priamy prístup k vnútropodnikovým informáciám. Účastiny firmy Phillip Holzmann boli niekoľko dní vyradené z aktívneho obchodovania. Ihneď po jeho obnovení došlo k mimoriadnemu prepadu kurzov: Zatiaľ čo Phillip Holzmann zaznamenal posledný kurz 126 EUR, po zrušení zákazu obchodovania sa prepadol na niečo vyše 20 EUR.
Mimochodom, tejto príležitosti sa ihneď chopili najskúsenejší burzoví špekulanti, ktorí kalkulovali s nárastom kurzov. Ich predpoklad im vyšiel stopercentne: Po intervencii kancelára Gerharda Schrödera a odvrátaní okamžitého konkurzu sa kurz následne začas vyšplhal na 36 EUR, čo je nárast o vyše 50%. Veru, kto má na burze dobré nervy a základné mikroekonomické poznatky spárané so psychologickou znalosťou hlbín burziánskej duše, ten dokáže zarobiť za jeden deň 50%… (Toto pravda nie je v nijakom prípade pokusom o návod na úspešné krátkodobé špekulovanie; naň treba mať vskutku železné nervy a dlhoročné odborné a praktické znalosti správania sa burziánov v takýchto situáciách. Väčšina aktérov na parkete uprednostňuje dlhodobé, strategické investovanie na zákalde dôkladného, hĺbkového štúdia ekonomických reálií.)
Ďalší príkladom dôležitosti podnikového zisku a „čistoty“ firemných bilancií je americká spoločnosť Enron. Obchodný sprostredkovateľ v energetickom sektore bol dlhý čas jednou z najjasnejších hviezd new-yorskej burzy. Z malej texaskej firmy sa vypracoval na najväčšieho svetového obchodníka s energetikou s trhovou kapitalizáciou 65 miliárd dolárov a s gigantickým profitom. (Trhová kapitalizácia sa vyráta, keď sa počet účastín prenásobí ich hodnotou). Začiatkom roku 2002 však bol nútený zahlásiť následnom nesprávnej firemnej politiky konkurz. Následne uzreli svetlo sveta bilančné praktiky, pri ktorých vstávali nezávislým pozorovateľom diania na parkete vlasy doslova a do písmena dupkom. Manažéri Enronu nielenže podplácali amerických politikov za ich blahovoľný prístup k ich firme. Toto je (žiaľ) neodmysliteľnou súčasťou lobbyingu na celom svete. Spolu s vonkajšími podnikovými revízormi však bezostyšne falšovali audit; prikrášľovali všetkými možnými – aj protizákonnými – spôsobmi výskedky firemného hospodárenia tak, aby napokon vykazovalo čo najvyšší zisk. Týmto hnali kurz akcií Enronu do stratosferických výšin. Keď enronovská bublina spľasla, zasiahla nielen týchto – nebojme sa to povedať! – kriminálnikov v podnikateľskom a podnikovo-revízorskom háve, ale mnoho ďalších spoločností. Ako najdôležitejší ukazovateľ „starej ekonomiky“ Dow Jones Industrial Average (index 30 najväčších amerických priemyselných a technologických gigantov), tak aj kľúčový barometer „novej ekonomiky“ Nasdaq Composite (index všetkých účastinných spoločností, kótovaných na burze Nasdaq), razantne poklesli. Dôvod je jednoduchý: Aktéri na parkete stratili dôveru vo výpovednú schopnosť podnikových bilancií, teda v dominantný mikroekonomický ukazovateľ, podmieňujúci obchodovanie v príslušnými firemnými akciami. Enron sa prepadol z rekordných vyše 90 dolárov za aukciu pod magickú hranicu 1 dolár. Burziáni si neboli istí, či vykázaný zisk je ozaj výsledkom poctivého podnikania, alebo nebodaj nekalého čachrovania s firemnými bilanciami. Toto bolo príčinou, prečo predávali účastiny tých spoločností, u ktorých jestvovali čo i len najmenšie náznaky bilančných nezrovnalostí. Obchodovanie na burze je – okrem iného – založeného na dôvere: My burziáni budeme kupovať vaše, firemné účastiny, keď vy, manažéri budete správne podnikať, keď budete vykazovať aktraktívny zisk. Ak však manažéri porušia bázu pre takúto neoficiálnu „burzovú gantlemanskú zmluvu“ falšovaním bilancií, potom sa veru nemožno čudovať burziánom, ak sa šmahom ruky zbavia príslušných účastín a ak sa takýmto akciám budú vyhýbať ako čert krížu.
Majitelia dominantných akciových balíkov však nezriedka nič nezmôžu, keď sa nad nimi ako Damoklov meč vznáša nesprávna, anti-trhová hospodárska vládna politika. Veď práve štát určuje prostredníctvom vládnych návrhov a schvaľovaním zákonov v parlamente výšku zdaňovania príjmov. Teda, koľko percent z nadobudnutého zisku bude musieť podnik odviesť do erárnej pokladnice. (Podobne ako námezdne pracujúcu odvádzajú daň z príjmu, zo zárobku, zo mzdy).
Čím vhodnejšia podnikateľská klíma teda vládne v príslušnom štáte, o to majú firmy lepšie vyhliadky na vysoké zisky. A práve zisk je zase najdôležitejším mikroekonomickým ukazovateľov na burzovom parkete, veď – ako sme už ozrejmili – najlepšie odráža kvalitu manažmentu, pracovitosť zamestnancov a predajnosť produktov. Keď vláda vyhlási trhovo orientovanú ekonomickú reformu, tento krok má vo všeobecnosti za následok vyššie kurzy. A podobne, keď firemní manažéri oboznámia verejnosť s lepšími ziskovými vyhliadkami, tak táto správa podmieňuje rast hodnoty účastín. Ak sa však spária priaznivé kladné makro- a mikroekonomické informácie, potom sme na parkete nezriedka svedkami obrovskej explózie kurzov.
Takýto úkaz zažili pozorovatelia nemeckej burzy v predvianočných dňoch roku 1999. Ľavicový kabinet Gerharda Schrödera sa rozhodol realizovať na nemecké pomery radikálnu trhovo orientovanú hospodársku reformu, zameranú na zníženie daňového zaťaženia ako podnikov tak aj občanov. Jedným z bodov reformného programu bolo ustanovenie, že akciové spoločnosti nebudú musieť v budúcnosti platiť dane pri predaji časti svojho účastinného portfólia, teda veľkých akciových balíkov iných podnikov, ktoré získali v rámci dlhodobých kapitálových záujmov, najmä v snahe dosiahnuť a presadzovať ekonomický vplyv. Príklad: Deutsche Bank vlastnila akciové balíky mnohých nemeckých priemyselných gigantov (povedzme DaimlerChrysler), ktoré získala pred rokmi v snahe ovplyvňovať dianie v týchto firmách vo svoj prospech. A podobne aj ďalšie nemecké banky a poisťovne – ale takisto nemálo priemyselných konglomerátov (napríklad Siemens) – sú majiteľmi balíkov účastín iných nemeckých akciových spoločností. Dosiaľ si tieto akvizície ponechávali vo vlastníctve, lebo pri ich predaji by museli platiť dane. Navyše, tieto balíky sa v účtových bilanciách objavovali vo svojej nadobúdajúcej hodnote, čo je iba zlomkom ich dnešnej trhovej ceny. Len čo sa burziáni dozvedeli spomínanú dvojitú pozitívnu zvesť (trhovú reformu á la Schröder a možnosť odpredaja časti firemného akciového portfólia bez platenia daní), tak si rýchlo vyrátali, že v Nemecku dôjde k zvyšovaniu ekonomického rastu: Nižšie dane totiž znamenajú dynamický ekonomický vývoj (tým aj rast podnikových ziskov) a plánované prečistenie podnikových akciových investícií bude mať za následok nielen zvýšenie zisku bankových domov a poisťovní, ale aj rozťatie gordického uzla zvaného „krížové akciové vlastníctvo nemeckých spoločností“. Podniky budú môcť výhodne predať účastiny iných firiem a lepšie sa koncentrovať na vlastné kľúčové aktivity; nebudú musieť vynakladať energiu na riešenie problémov podnikov z iných priemyselných odvetví, ktorých sú spoluvlastníkmi. Dianie na frankfurtskej burze 23. decembra 1999, deň po uverejnení vládneho návrhu trhovo orientovanej reformy prekonalo všetky očakávania: DAX (index 30 najväčších nemeckých akciových spoločností) sa za jeden deň zvýšil o 4,5%, hodnota poisťovne Allianz vystrelila o 11,9%, zaisťovne Münchener Rück o 17,1%, Deutsche Bank sa zvýšila o 14,8% a Dresdner Bank o 11,1% – všetko za jeden deň, pričom trend DAXu a kurzov bankových domov bol stúpajúci aj v nasledujúcich dňoch a týždňoch.