Kdeže sú tie časy, keď Nemecko a jeho sociálne trhové hospodárstvo platilo za modelovú ekonomiku, za ekonomický vzor štátom na všetkých piatich kontinentoch!? Za tejto zlatej éry platilo klasické heslo Ludwiga Erharda, legendárneho ministra hospodárstva z 50. a 60. rokov: „Toľko trhu, koľko je len možné; toľko štátu, koľko je nanajvýš potrebné“. Dlhé roky, ba desaťročia však politici (a je jedno, či sociálni demokrati alebo kresťanskí demokrati) venovali viac pozornosti rozdávaniu sociálnych darčekov občanom-voličom ako podporovaniu chodu trhového mechanizmu. Prerozdeľovacia mašinéria rotovala na plné obrátky: nemecké firmy boli totiž v stave vyrábať prvotriedne produkty a predávať ich za drahý peniaz do celého sveta. Firemné zisky boli vysoké, odvody do štátnej pokladnice takisto – a z nej mohli plným priehrším čerpať „štedrí“ politici, čoraz viac pletúci čoraz užšiu sieť sociálneho zabezpečenia.

Škrtom cez rozpočet „sociálne“ orientovaných politikov boli dve epochálne udalosti: nemecké znovuzjednotenia a globalizácia. Náklady pričlenenia územia bývalej NDR k Spolkovej republike Nemecko sa ukázali byť omnoho väčšie, než pôvodne rátali nemeckí vládni politici na čele s vtedajším kancelárom Helmutom Kohlom a jeho koalíciou pravého stredu CDU/CSU-FDP. Globalizácia zasadila tvrdý úder nemeckým podnikom, ktoré už nemôžu tak ľahko predávať svoje výrobky: prvotriedne produkty dokážu vyrábať aj v iných krajinách – a hlavne omnoho lacnejšie než medzi Rostockom a Mníchovom.

Istý čas po týchto dvoch ekonomických šokoch ešte naplno pracovala prerozdeľovacia mašinéria. V posledných rokoch sa však jasne ukazuje, že po starom už nemožno, že politici jednoducho prešponovali sociálno-politickú tetivu. Nemeckom otriasa masová nezamestnanosť, národné hospodárstvo sa potáca na okraji priepasti zvanej ekonomická recesia, systémy sociálneho zabezpečenia sa zmietajú pod miliardovými deficitmi, diera v erárnej pokladnici je stále hrozivejšia. Za nemeckými hranicami sa začínajú ozývať hlasy, označujúce Nemecko za „chorého muža“ Starého kontinentu, za „brzdu“ európskej ekonomiky. A – majú pravdu. Stačí letmý pohľad na dva základné štatistické údaje: Tento rok sa hrubý domáci produkt zvýši v tom najlepšom prípade o necelé percento a počet ľudí bez práce sa zabetónuje nad štyrmi miliónmi. Na ozrejmenie: Aby sa začala znižovať nezamestnanosť, musí HDP rásť minimálne o dve percentá; len za takejto dynamiky sú firmy ochotné a schopné prijímať do svojich radov nových pracovníkov.

Obrazne povedané: Nemecká ekonomika je obrastená sociálnym sadlom, trhové svaly majú čoraz menší priestor, aby mohli razantne pohybovať celým telom vpred, aby hospodárstvo ako také mohlo naplno bežať v urputných globálnych pretekoch o čo najlepšie miesto na ekonomickom slnku, zaručujúce v konečnom dôsledku blahobyt obyvateľstva. Z iného rožka: Keď približne polovica HDP ide na štátne aktivity, potom sa nielen podľa náhľadu apriórnych ekonomických liberálov pomaly ale stiera v mnohých ohľadoch rozdiel medzi sociálnou trhovou a socialistickou ekonomikou…

Za takejto neblahej situácie sa v Nemecku rozpútal tuhý predvolebný boj. Sociálno-demokratický kancelár Gerhard Schröder stráca v dôsledku hroziacej hospodárskej recesie na popularite. Jeho vyzývateľom sa po dlhom zákulisnom opozičnom zápolení stal bavorský ministerský predseda a predseda Kresťansko-sociálnej únie Edmund Stoiber, ktorý porazil šéfku Kresťansko-demokratickej únie Angelu Merkelovú. Ústredným tematickým okruhom predvolebného boja bude práve ekonomika: boj proti nezamestnosti a úsilie znovunaštartovať konjunkturálny motor.

Gerhard Schröder prekonal od začiatku legislatívnej periódy v roku 1998 niekoľko hospodársko-poliitckých fáz. Po počiatočnom ekonomickom chaose v znamení pokusu znovuoživiť štátny intervencionizmus (pod egidou vtedajšieho spolkového ministra financií Oscara Lafontaina) si kancelár Schröder začal sytematicky budovať povesť ekonomického pragmatika. Dva príklady: V rámci daňovej reformy znížil odvodové bremeno podnikov a obyvateľov a do systému dôchodkového zabezpečenia vkomponoval súkromné propoistenie. Tieto trhovo orientované kroky mu priniesli potlesk a uznanie národohospodárskych odborníkov – a v neposlednom rade priazeň občanov, prejavujúcu sa v raste preferencií. V posledných mesiacoch však Schröder začal ustupovať ľavicovému krídlu SPD a odborárskym predákom. Prejavilo sa to v niektorých zákonných opatreniach, utužujúcich štátny korzet, zvierajúci trhový mechanizmus. Ide povedzme o rozšírenie práv závodných rád a o sťaženie podmienok pre prácu na čiastočný úväzok. Tieto kroky prispeli svojou mierou k strate imidžu pragmatika a poklesu Schröderových predvolebných preferencií.

Ku kancelárovmu strachu pred porážkou v tohtoročných septembrových parlamentných voľnách prispel určite aj fakt, že jeho vyzývateľom sa stal Edmund Stoiber. Bavorský ministerský predseda platí takisto za ekonomického pragmatika. Je premiérom spolkovej krajiny, hrdiacej sa – na nemecké pomery – fenomenálne úspešným vývinom. V Bavorsku vládne nízka nezamestnanosť, krajinská ekonomika rastie, štátny rozpočet nie je deficitný. K tomuto výnimočnému stavu sa táto alpská spolková krajina dopracovala prostredníctvom jasnozrivej hospodárskej politiky mníchovskej vlády: Stoiberov kabinet sa síce z času na čas neštíti zasahovať do chodu trhového mechanizmu, necháva mu však pomerne veľký manévrovací priestor – a štátne prostriedky dlhodobo, cielene investuje do moderných technológií.

Prvý dojem z predvolebného súboja dvoch najväčších nemeckých politických matadorov je však pre trhovo orientovanému pozorovateľa pomerne veľkým sklamaním. Edmund Stoiber – a spolu s ním CSU a celá sesterská Kresťansko-demokratická únia – ešte pred časom všetkými silami sypali soľ do otvorených ekonomických rán vládnej ľavicovej koalície SPD/Zelení a poukazovali na potrebu trhovo orientovaných riešení. Teraz, keď pozvoľna dochádza k lámaniu chleba, keď sme svedkami zahrievacieho kola predvolebnej kampane, začínajú ustupovať z nastúpených pozícií a poukazujú na „objektívne príčiny“. Dva príklady: Stoiber dôvodí, že ďalšie zníženie daňového bremena nemožno pre privysoký deficit štátneho rozpočtu uskutočniť tak rýchlo, ako s horúcim srdcom propagoval ešte nedávno, a že „ekologickú daň“, čiže niekoľkoročné systematické zdražovanie pohonných hmôt s cieľom presmerovať takto získané peniaze na plátanie dier v štátnom dôchodkovom fonde, nemožno kompletne odbúrať, ale iba zrušiť jej poslednú etapu v roku 2003. A Gerhard Schröder sa tomu iba blahovoľne prizerá a v kútiku duše sa určite potuteľne usmieva…

Skrátka a dobre: Edmund Stoiber nevyštartoval optimálne do predvolebného boja. Pod tlakom sociologických výskumov sa snaží vyhovieť každému – v Nemecku to znamená, že zdôrazňuje štátne opatrovníctvo a klady fungujúceho trhového mechanizmu zatláča do úzadia. Hrozí mu však nebezpečenstvo, že v konečnom dôsledku nevyhovie nikomu – a prehrá voľby.

Pritom je viac ako jasné, že úpadok nemeckej ekonomiky zapríčinili práve jeho politickí predchodcovia, ktorí nepochopili (alebo nechceli pochopiť), že prerozdeľovať možno len toľko, koľko vyrobia súkromne hospodáriace podniky, koľko zisku budú schopné generovať a koľko daní budú v stave odovzdávať do štátnej pokladnice. Heslo Ludwiga Erharda sprznili na: „Toľko štátu, koľko je len možné; toľko trhu, koľko je nanajvýš potrebné“.

Edmund Stoiber by mal nabrať odvahu a ponúknuť občanom-voličom ozajstnú alternatívu: Podčiarknuť povedzme, že v Nemecku treba uvoľniť predpisy o prijímaní a prepúšťaní zamestnancov, že treba radikálne zracionalizovať chod štátnych zdravotných poisťovní, že treba v omnoho väčšej miere zvýšiť váhu súkromného pripoistenia, že treba rázne znížiť daňové bremeno podnikov a obyvateľov. V tomto výpočte by sa dalo pokračovať veru ešte dlho… Prosto: Že nemecké hospodárstvo potrebuje čerstvý a svieži trhový vietor. Že podniky musia mať väčší podiel zo zisku, aby ho mohli preinvestovať do nových výrobných prevádzok a že občanom musí zostať z výplaty viac v peňaženke, aby si mohli častejšie kupovať kvalitnejšie produkty z nových fabrík.

Mimochodom, Edmund Stoiber by takisto nemal zabudnúť, že výskumy verejnej mienky ukazovali najväčšiu popularitu súčasnej ľavicovej koalície SPD/Zelení práve v období, keď presadzovala spomínané trhovo orientované reformy – čo určite nebolo náhodou!

Ak sa bavorský premiér nespamätá a nespomenie si na pôvodné legendárne Erhardovo motto, potom mu hrozí, že sa v Nemecku do volieb zaužíva pojem „Edhard Schroiber“ ako synonym pre programovú nerozlíšiteľnosť kancelára Gerharda Schrödera a jeho vyzývateľa Edmunda Stoibera. Aký dôvod majú mať potom voliči, aby volili nového kancelára, keď im v podstate neponúka nič nového? Do 22. septembra je ešte dosť času a Edmund Stoiber je absolútnym politickým profíkom, aby neporozmýšľal aj nad týmto problémom.