Ekonomická dynamika je akýmsi prvotným znamením pre aktérov na parkete, ukazujúcim možný smer vývin miery inflácie v blízkej budúcnosti a tým – následne – úrokovej miery. Pritom výška úrokových sadzieb je dominantným makroekonomickým faktorom, podľa ktorého sa orientujú aktéri na parkete si úvahách o kúpe či predaji účastín vyhliadnutej spoločnosti.

Konkrétne: Priveľký rast hrubého domáceho produktu má za následok hrozbu zvyšovania miery inflácie. Počas ekonomického boomu vládne niízka nezamestnanosť, pracujúci dobre zarábajú a podniky vyrábajú ostošesť produkty, ktoré zase spotrebitelia opreteky kupujú, pretože majú k dispozícii dostatok peňazí. Firmy zase využívajú takýto (pre ne výhodný) stav na zvyšovanie cien, ktoré sa z makroekonomického hľadiska premiera do rastu miery inflácie.

Proti priveľkému rastu cien bojuje Ústredná banka zvyšovaním základných úrokových mier, čím sa znižuje príťažlivosť investovania do akcií, podliehajúcich nezriedka hektickým výkyvom, voči bezrizikovým (v prípade rastu sadzieb vyššie zúročiteľným) štátnym dlhopisom. Pokles dopytu po účastinách znamená zníženie ich kurzu. Burziáni začínajú predávať akcie (najmä tie, ktoré sú citlivé na úrokové miery, napríklad účastiny bánk) a investujú peniaze do najlepšej alternatívy: do štátnych dlhopisov.

Pre ilustráciu si zoberme vývin kurzov amerických účastín na jeseň 1999: Takmer všetci medzinárodní renomovaní odborníci rátali s oživením globálneho ekonomického rastu. Dlhé roky predtým boli totiž Spojené štáty jedinou medzinárodnou hospodárskou lokomotívou. V nabližšej budúcnosti sa k nej podľa náhľadu burzových augurov mali pridať aj štáty Európskej únie a Japonsko. Rozjasňovali sa tiež prognostické mraky nad mnohými ázijskými krízovými štátmi (jedine Rusko sa potácalo na pokraji ekonomickej priepasti). Zvýšenie hospodárskeho rastu v medzinárodnom meradle však znamená, že sa zvyšuje pravdepodobnosť zdvihnutia úrokovej miery, lebo sa nedá vylúčiť rast miery inflácie – a tým klesá príťažlivosť vkladania peňazí do účastín. Inými slovami: Dočasný pokles akcií na Wall Street znamenal na jeseň 1999, že burziáni očakávali konjukturálne oživenie svetovej ekonomiky, teda dynamický hospodársky rast na všetkých piatich kontinentoch.

Samozrejme, že platí aj druhá strana hospodársko-rastovej mince: Keď sa príslušné národné hospodárstvo nachádza v zlom konjunkturálnom stave, možno predpokladať, že Ústredná banka siahne k pomerne osvedčenému opatreniu: zníženiu úrokovej miery. Týmto sa totiž zlacnia podnikové investičné úvery a konzumentské kredity pre nákup predmetov dlhodobej spotreby. Výsledkom je oživenie ekonomických aktivít: Firmy vkladajú finančné prostriedky do nových, progresívnejších výrobných prevádzok a ponúkajú spotrebiteľom modernejšie, príťažlivejšie produkty. Občania si ich môžu kupovať, pretože v nových fabrikách pracujú novoprijatí zamestnanci, ktorí majú tučnejšiu peňaženku, ako keď poberali podporu v nezamestnanosti. Zníženie úrokových sadzieb zase – z burzového pohľadu – vedie k zvýšeniu príťažlivosti investovania do akcií a k poklesu atraktivity štátnych obligácíi, pretože tieto sú v dôsledku menších sadzieb nižšie zúročiteľné. A rast dopytu po účastinách generuje zvýšenie ich kurzu.

Následne sa rozbehne konjunkturálny motor, ktorý sa napokon prehreje, lebo beží na priveľké obrátky. Ústredná banka musí siahnuť na „menovú brzdu“ (čiže zvýšiť úroky) a celý kolotoč sa začne krútiť odznova.