V závetrí reformy verejnej správy a zákonov o štátnej a verejnej službe parlament vlani v lete schválil nový zákonník práce. Povedať, že norma, ktorá bude od prvého apríla tohto roka upravovať vzťah zamestnanca a zamestnávateľa je zlá, nestačí. Je to norma vyslovene škodlivá.

„Ochrana“

Ak sa majú dobrí ekonómovia okamžite zhodnúť v tom, čo je najväčším ekonomickým problémom súčasnej Európy, bez zaváhania povedia – nepružný trh práce, nemožnosť ľahko a bez veľkých nákladov prepustiť prebytočných zamestnancov. Európa svojich zamestnancov „chráni“ privilegovaným postavením odborárov, vyššími mzdami, kratším pracovným časom, dlhšími dovolenkami, komplikovaným a drahým prepúšťaním zbytočného či nekvalitného zamestnanca. Nie je to výsledok slobodného rozhodnutia zamestnávateľa, ochrana je zaručená starostlivým štátom. Táto „ochrana“ však nie je len neškodným výstrelkom. Spôsobuje vyššie náklady zamestnávateľov, nižšiu výkonnosť zamestnancov, vyššie transakčné náklady. Nie nadarmo jedna z najväčších ekonomických autorít sveta, šéf americkej centrálnej banky Alan Greenspan, prednedávnom na adresu Európy povedal: „Kľúč k európskym problémom leží v trhu práce. Kým Európania neuvoľnia pravidlá prepúšťania, Američanov len tak ľahko nedobehnú.“ Americká ekonomika je podľa Greenspana slobodnejšia: „Európa v minulosti išla cestou stále vyššej ochrany zamestnancov pred ‚svojvoľným‘ prepúšťaním.“ Problémom je, že „nová ekonomika, založená na moderných technológiách, sa prejavuje najviac práve v úsporách nákladov, najmä na pracovnú silu“. Európa tak znižuje svoju konkurencieschopnosť. Cenou za ochranu zamestnancov je aj vyšší počet ľudí bez práce. „Čím namáhavejšie môže zamestnávateľ prepúšťať, tým menej prijíma nových ľudí. Toto železné pravidlo už spoznal aj český Zákonník práce. Pôvodne mal chrániť čerstvých absolventov škôl tým, že s nimi zakazoval uzatvárať zmluvu na dobu určitú. Lenže zamestnávatelia ich potom radšej neprijímali vôbec,“ napísal v tejto súvislosti český týždenník Respekt. Vzťah „ochrany“ zamestnancov a nezamestnanosti potvrdzuje aj doktorand Harvard University Vladimír Zlacký: „Čím je táto ochrana vyššia, tým menej sú zamestnávatelia ochotní prijímať nových ľudí.“ Európskou výnimkou je Holandsko (kde je rovnako ako inde v Európe takmer nemožné prepustiť zamestnanca na plný úväzok s dobou neurčitou). Týždenník Respekt cituje Wall Stret Journal, kde americkí ekonómovia Melvynn Krauss a Lee Thomas tvrdia, že „holandské odbory pristúpili na to, aby významná časť pracovníkov bola prijímaná iba na čiastočný alebo časovo obmedzený úväzok (kde zákony prepúšťanie nekomplikujú). Dnes takto pracuje plných 40 percent Holanďanov“. Holandská nezamestnanosť je oproti európskemu priemeru menej ako polovičná.
Nie je prekvapením, že slovenské ministerstvo práce a sociálnych vecí sa pri tvorbe zákonníka práce nechalo inšpirovať socialistickou Európou a jej smernicami: „Je to harmonizácia s právom Európskej únie,“ potvrdila pre Domino šéfka odboru pracovných vzťahov a kolektívneho vyjednávania Mária Buchtová.

Kto je vlastne diskriminovaný?

Nový zákonník práce prináša skutočné lahôdky. Napríklad „zákaz diskriminácie“ (v paragrafe 13 a 41). Zamestnávateľ môže od uchádzača o prácu vyžadovať iba informácie, súvisiace s prácou, ktorú má vykonávať. Nesmie vyžadovať informácie o tehotenstve (s výnimkou práce, ktorá je tehotným ženám zakázaná), o rodinných pomeroch, o bezúhonnosti (ak bezúhonnosť nevyžaduje povaha práce), o politickej príslušnosti, odborovej a náboženskej príslušnosti. Zamestnávateľ sa nesmie spýtať na nič, čo by mohlo „poškodiť osobnosť uchádzača“.
Ministerstvo chce zabezpečiť rovný prístup k zamestnaniu pre všetkých. „Dnes zamestnávatelia posielajú ženy na lekárske prehliadky iba preto, aby zistili, či nie sú tehotné,“ tvrdí Mária Buchtová. Nie je však jasné, prečo by sa na to zamestnávateľ nemohol opýtať – v prípade tehotenstva totiž žena po pár mesiacoch nebude môcť vykonávať prácu, na ktorú ju podnikateľ prijal, navyše to podnikateľa bude stáť nemalé peniaze na preplácaní materského príspevku a „držaní“ miesta. Je fakt, že mladé rodiny s deťmi sú na tom štatisticky z hľadiska príjmov najhoršie. Neexistuje však dôvod, prečo by to mali nedobrovoľne riešiť podnikatelia, ktorí potrebujú pracovníka, nie vynútený dobrý pocit z opatery mladej rodiny. A čo je diskriminačné na otázke: „Ste bezúhonní?“ Ktorí z tvorcov zákona by vo svojej firme chcel byť povinný zamestnať kriminálnika?
Zákon padne ťažkou rukou na tých, ktorí by sa chceli v diskriminácii vyžívať. V takom prípade má totiž dotknutý zamestnanec právo na „primeranú peňažnú náhradu“ v hodnote dvojnásobku mesačnej mzdy, ktorá by mu patrila pri nástupe na voľné pracovné miesto. Keďže z pohľadu úradníkov sú asi úplne najhoršou sociálnou skupinou podnikatelia, po obvinení z diskriminácie je „zamestnávateľ povinný preukázať, že nedošlo k porušeniu princípu rovnakého zaobchádzania“. Jednoduchý návod na nový typ zárobkovej činnosti: choďte na pohovor a obviňte zamestnávateľa, že vás neprijal na základe diskriminačných otázok. Je vám povinný vyplatiť dvojnásobok predpokladanej mesačnej mzdy a musí vám začať dokazovať, že to tak nebolo. Kto je tu vlastne diskriminovaný?

Socialistické paragrafy

Zákonník práce ruší aj možnosť pracovať na dohodu o pracovnej činnosti. Zostáva už iba dohoda o vykonaní práce a brigádnická práca. „Malí podnikatelia takto zamestnávali až tri štvrtiny svojich pracovníkov, ktorí pritom nemali nijakú ochranu. Nemali nárok na dovolenku, zamestnávateľ im neplatil do fondov, mohol ich kedykoľvek prepustiť a nedostali by ani odstupné,“ obhajuje rozhodnutie zrušiť dohody o pracovnej činnosti Mária Buchtová. Túto formu zamestnávania pritom podnikatelia využívali najmä preto, že klasický zamestnanecký pomer je kvôli byrokracii a obrovskému odvodovému zaťaženiu mimoriadne nevýhodný. Zákaz tohto druhu práce je teda opäť cestou k vyššej nezamestnanosti.

Zákonník práce skráti aj pracovný čas na najviac 40 hodín týždenne. Pracovný čas zamestnanca vrátane práce nadčas bude najviac 48 hodín týždenne, aj keď pracuje pre viacerých zamestnávateľov. Byrokratickou novinkou bude aj povinnosť viesť evidenciu dochádzky. Hlavný problém obmedzenia pracovného času spočíva v tom, že aj keď niekto chce viac robiť, napríklad aby viac zarobil, bude tak ohrozovať zamestnávateľa, ktorý môže byť obvinený z „vykorisťovania“. O nižšej produktivite celej ekonomiky ani nehovoriac.
Skutočné pohnútky „tvorivej dvojice“ Magvaši – odborári sa vyplavili v paragrafe 236, ktorý pojednáva o takzvaných zamestnaneckých radách. Firmy s viac ako 20 zamestnancami, v ktorých nepôsobí odborová organizácia, musia vytvoriť zamestnaneckú radu, firmy do 20 zamestnancov musia mať zamestnaneckého dôverníka. Je to jasný pokus prepašovať silou zákona odborárske maniere aj tam, kde o ne nikto nestojí. Členovia zamestnaneckej rady, volení zamestnancami, sú zákonom chránení proti opatreniam, ktoré by boli motivované ich postavením alebo činnosťou a mohli ich poškodzovať. Ich ochrana je naozaj nadštandardná: Počas funkčného obdobia a jeden rok po jeho skončení je výpoveď alebo okamžité zrušenie pracovného pomeru možné len s predchádzajúcim súhlasom príslušného orgánu inšpektorátu práce.

Všetci sú porazení

Ochrana slabých by mala byť vecou spoločenského konsenzu a cti. Zákonník práce však robí slabými všetkých zamestnancov. „Chceme, aby ľudia dôstojnejšie žili a boli chránení,“ tvrdí ministerská úradníčka. Namiesto proklamovanej ochrany ich však zákon v skutočnosti oberá o prácu, zvyšuje náklady podnikateľov (ktorí potom zvyšujú ceny) a spôsobuje, že namiesto rozvíjania firiem sa podnikatelia musia sústrediť na to, aby prežili sústredenú paľbu úradníckych obmedzení. Ekonomická teória delí aktérov ekonomických procesov na „loosers“ a „winners“ (porazených a víťazov). Kým bude systém predpokladať, že všetci sú na strane porazených, dovtedy bude Slovensko naozaj patriť medzi loosers.