Nálada na akciových trhoch sa v poslednom týždni výrazne skalila. Jednou z príčin bolo samozrejme i Greenspanovo vystúpenie, ktoré presne mierenými slovami vrátilo do hry obavy z rizík spojených so súčasným stavom americkej ekonomiky. Minimálne rovnakou mierou však trhy zasiahol aj škandál, ktorý rozpútali fakty vynárajúce sa od začiatku zahájenia kriminálneho vyšetrovania bankrotu energetického giganta Enronu.

Pohľad na americké udalosti zo Slovenska je samozrejme skreslený vzdialenosťou a rozdielnymi reáliami, napriek tomu skúsme načrtnúť základný obraz. Energetika patrí v Spojených štátoch medzi jedno z mála regulovaných odvetví s regulovanými cenami. Presnejšie povedané energetika je zatiaľ nie úplne deregulované odvetvie a určitá úroveň cien nie je stanovovaná trhom. Enron patril v rámci energetických spoločností k šťukám v rybníku a postupne sa preprofiloval z bežných, možno nudných no spoľahlivých utilities na dravú rýchlorastúcu firmu internetového veku. Táto transformácia však bola pravdepodobne spojená s až príliš kreatívnym účtovníctvom, dôsledkom ktorého bolo na jednej starne nadhodnocovanie zisku a na strane druhej skrývanie narastajúceho dlhu.

V minulom roku pohár pretiekol. Enron bol nútený zreálniť svoje účtovníctvo. Výsledkom bol pád ceny akcií Enron zo 60 USD prakticky k nule a následný bankrot. Obeťami boli okrem akcionárov i zamestnanci, ktorý mali vo svojich fondoch značnú časť úspor uloženú práve v akciách Enronu. Priebežné správy naznačujú množstvo klamstva, podrazov a špiny. Vrcholový management predával akcie ešte pred tým, ako boli zverejnené správy o skutočnom stave spoločnosti. Čo je ešte horšie, svojim zamestnancom zablokoval možnosť predať akcie držané v rámci penzijných fondov. Vo veľmi nepríjemnej situácii sa ocitol i audítor Enronu, Arthur Andersen. Podozrenie voči nemu stupňuje fakt, že okrem auditu predával AA do Enronu i vysoko lukratívne poradenské firmy. A aby toho nebolo dosť vynárajú sa na povrch viac alebo menej úzke vzťahy Enronu s republikánskou stranou ako i Bushovou administratívou osobne.

Najhoršou správou – ak nebudeme myslieť na tých čo prišli o celoživotné úspory – je strata dôvery v akciový trh zo strany drobných akcionárov. Títo nebudú hru hrať, pokiaľ budú pravidlá fungovať proti nim. A bez nich zase nebude trh existovať. Enron nie je pritom jediným prípadom príliš kreatívneho účtovníctva, svojou veľkosťou a niektorými zvlášť krikľavými prvkami však jednoznačne vyniká. Napriek tomu že Amerika sa zdá byť občas ďaleko, upozorňuje prípad Enronu na problémy platné v každej tržnej demokracii. Zrejmým je napríklad potreba prísnejších pravidiel pre činnosť audítorských firiem či vo všeobecnosti zabezpečenie transparentnosti údajov poskytovaných akcionárom, rovnako až nezmyselne nepochopiteľná je diera v amerických zákonoch, umožňujúca nedostatočnú diverzifikáciu v rámci penzijných fondov.

Na záver sa nedá nevsunúť jednu poznámku. Je fakt že podozrivá prepojenosť politiky s ekonomiky pripomína domáce reálie. Na druhej strane, viete si predstaviť že by u nás padla firma, predstavitelia ktorej majú väzby na predstaviteľov vlády a zároveň by bola najväčším sponzorom vládnucej strany? Viete si predstaviť že by voči takejto firme bolo zahájené kriminálne vyšetrovanie? A že by o tomto škandále otvorene písali noviny? Bude veľmi poučné sledovať, aký vývoj naberie kauza Enronu. Či pôjde iba o prípad zahraný do autu alebo o kauzu, výsledkom ktorej budú opatrenia zlepšujúce systém. Dúfajme že to bude tá druhá možnosť. Koniec koncov je to i v našom, aj keď možno na prvý pohľad vzdialenom, záujme.