Vývoj počtu ľudí bez práce môže mať veľký dopad na na akciové kurzy. Aktéri na parkete sa pritom orientujú podľa nasledujúcej logiky: Zníženie nezamestnanosti má vplyv na možné zvýšenie zárobkov, pretože podniky budú musieť prijímať nových zamestnancov za vyššie mzdy, resp. ponúkať súčasným pracovníkom lepšie platy, aby zostali vo firme. Pri nízkej miere nezamestnanosti majú totiž pracujúci lepšiu zárobkovú rokovaciu možnosť, môžu skôr presadiť mzdové požiadavky alebo si nájsť iné zamestnanie za vyšší plat. Ak majú spotrebitelia viac peňazí k dispozícii, potom môžu, pravda, výrobcovia ľahšie zvyšovať ceny svojich produktov, čo vedie k rastu miery inflácie. A už proti prvým náznakom inflačnej hrozby bojuje Ústredná banka zvyšovaním úrokovej miery. Z pohľadu burziánov má zdvihnutie úrokovej miery priamy negatívny dopad na kurzy účastín, lebo sa znižuje príťažlivosť investovania voči vkladaniu finančných prostriedkov do štátnych obligácií – a pokles dopytu po účastinách sa prejavuje znížením ich kurzov.

Miera nezamestnanosti nie je pravda jediným a v nijakom prípade najdôležitejším makroekonomickým faktorom. Je iba akýmsi výstražným znamením pre aktérov na parkete ohľadom budúceho vývinu kľúčového makroekonomického ukazovateľa: úrokovej miery.

Príklad: V Amerike vládla v druhej polovici 90-tych rokov v podstate plná zamestnanosť. Toto bola pre burzu vlastne negatívna správa, lebo sa zvyšovalo nebezpečenstvo zvýšenia inflácie a tým pravdepodobnosť, že washingtonská ústredná banka FED zvýši úroveň úrokových mier, čím by sa zvýšila atraktivita bezrizikových štátnych obligácií a poklesla príťažlivosť rizikových akcií. Prezident FED Alan Greenspan často podčiarkoval, že v Spojených štátoch vládne (pri pohľade na prirodzenú fluktuáciu a ďalšie faktory) vlastne plná zamestnanosť a že mnohé firmy zápasia s nedostatkom kvalifikovaných zamestnancov. Jeho myšlienkové pochody boli pritom jasné. Prehriatie hospodárskeho rastu v sebe skrýva inflačné nebezpečenstvo, proti ktorému musí FED bojovať zvýšením úrokovej miery. V jej dôsledku sa totiž zdražia podnikové kredity, zníži investičná aktivita a a tým aj celková produkcia. Bude sa menej vyrábať, čím sa zmenší rast hrubého domáceho produktu. V ďaľšom Alan Greenspan dôvodil: Pracovníci môžu lepšie presadzovať zvyšovanie platov. Keď im podnik odmietne lepšiu mzdu, môžu si za nejestvujucej nezamestnanosti poľahky nájsť novú firmu, ktorá splní ich zárobkové predstavy. Vyššie platy však znamenajú, že ľudia majú k dispozícii viac peňazí, môžu väčšmi a drahšie kupovať, čo zase podnieti výrobcov zvyšovať ceny svojich produktov. Následne sme svedkami rastu inflácie, proti ktorej bojuje FED zdvihnutím úrokovej miery. Burziáni reaugujú na tento krok odklonom od kupovania akcií, čo má za následok pokles ich kurzov.

V tejto súvislosti treba poukázať na jednu obrovskú demagogickú bublinu, ktorú môžeme z času na čas pozorovať v západnej tlači (a ktorej budeme svedkami, keď sa rozvinie akciový trh aj na Slovensku). Ako príklad nech nám poslúži mediálny zážitok zo začiatku roku 1996 v Nemecku: Vtedy zaznamenal hlavný frankfurtský burzový barometer DAX (index 30 najväčších nemeckých akciových spoločností) fenomenálny vzostup. Od konca januára do polovice februára lámal 11 dní za sebou jeden rekord za druhým. Súčasne s týmito radostnými správami pre každého aktéra na parkete a majiteľa účastín však bola verejnosť medzi Rostockom a Mníchovom bombardovaná negatívnymi správami o novej rekordnej miere nezamestnanosti. Mnohí ľavicoví komentátori sa ihneď chopili vítanej príležitosti: Poukazovali na skutočnosť, že „zlí kapitalisti“ na burze oslavujú plnými dúškami nové historické rekordy, zatiaľ čo počet ľudí bez práce sa nezadržateľne zvyšuje. Pritom však „zabudli“ na niekoľko podstatných skutočností. Napríklad na to, že jedným zo sprievodných znakov konjunkturálnej krízy sú nízke úrokové miery. Ústredná banka sa týmto menovo-politickým opatrením snaží v rámci svojich možností podporiť investičnú činnosť podnikov, lebo si potom môžu lacnejšie požičiavať finančné prostriedky v bankách na potrebné investície. Nízke úroky súčasne zvyšujú atraktivitu akcií voči dlhopisom, čo má pozitívny vplyv na kurz účastín.

Okrem toho je významným znakom obchodovacích aktivít burzových analytikov, že akcie kupujú a predávajú podľa vyhliadok príslušných podnikov dosiahnuť vyšší zisk v budúcnosti. Keďže bolo jasné, že nemecké podniky museli v dôsledku globalizácie znižovať výrobné (najmä mzdové) náklady, rátali v roku 1996 burziáni s tým, že v budúcnosti sa zvýšia podnikové zisky – a takéto očakávania mali samozrejme pozitívny dopad na kurzy účastín. Na burze sa totiž obchoduje s budúcnosťou, a tak bola aj vtedajšia rekordná vlna akciových kurzov vlastne dobrým znamenim: Vyhliadky nemeckej ekonomiky nemohli byť až také zlé, pretože inak by aktéri na parkete neinvestovali do nemeckých účastín. (Následne sa ukázalo, že mali pravdu – Nemecko zažilo v rokoch 1999 a 2000 ekonomický boom.)

Navyše, každý študent ekonomiky veľmi dobre vie, že miera nezamestnanosti je takzvaným neskorým konjunkturálnym ukazovateľom, že s niekokoľkomesačným oneskorením odzrkadľuje stav príslušnej ekonomiky – veď podniky musia najskôr prekalkulovať zamýšľané investície do modernizácie jestvujúcich alebo výstavby nových výrobných liniek a celých fabrík, potom ich realizovať a až následne môžu prijímať nových pracovníkov.

Čiže: Ak počas hospodárskej recesie stúpajú kurzy akcii, ocitajú sa burziáni pod paľbou sociálne orientovaných politikov a ľavicových žurnalistov, lebo údajne zarábaju ťažké peniaze na osude nezamestnanych. Samozvaní burzoví kritici pritom jednoducho neberú do úvahy, že burza sa orientuje podľa očakávaní ekonomického vývoja v budúcnosti – v tejto suvislosti je rast hodnoty účastín vlastne dobrým znamením, že hospodársko-politická situácia v príslušnej krajine sa s najväčšou pravdepodobnosťou onedlho zlepší.

Mimochodom: Keď sme niekedy svedkami diametrálne opačnej situácie (t.j. poklesu miery nezamestnanosti a následneho zníženia akciových kurzov), nevyjadruje nijaký sociálne orientovaný politik a ľavicový novinár ľútosť nad klesajúcimi kurzami účastinami a tým menšími zárobkami aktérov na parkete. Burziáni dostanú vtedy totiž strach pred priveľmi rozbehnutou konjunktúrou, manifestovanou razantným znížením miery nezamestnanosti, čo by malo za následok ďalšie zvýšenie úrokových sadzieb ústrednou bankou. Týmto sa znižuje príťažlivosť investovania do akcií a zvyšuje sa atraktivita vkladania peňazí do obligácií, čo má za následok zníženie dopytu po účastinách a tým aj pokles ich kurzov.