Pojem „inflácia“ je všeobecne známy. Zjednodušene povedané, pod infláciou rozumieme proces zvyšovania cien spotrebiteľských výrobkov. Je vyjadrený medziročným percentuálnym nárastom hodnoty stanoveného inflačného indexu, teda imaginárneho „spotrebiteľského koša“, ktorom sa nachádzajú najdôležitejšie produkty. Miera inflácie je vlastne percentuálny rozdiel výdavkov za „nákup“ výrobkov v spomínanom spotrebiteľskom koši za minulý rok a tento rok.

V tejto súvislosti si nezaškodí ozrejmiť, podľa čoho sa ústrední bankári rozhodujú pri analýze hospodárskych údajov. Základnou veličinou je množstvo peňazí v obehu. Toto je alfou a omegou monetaristickej filozofie Európskej ústrednej banky EÚB, ktorá sa opiera o jednoduchú rovnicu: čím viac peňazí v obehu, o to väčšia inflácia. Aj americká ústredná banka FED berie do úvahy množstvo peňazí v obehu, aj keď tento ukazovateľ je trochu inak definovaný. FED však berie pri rozhodovaní o výške úrokovej miery aj iné ekonomické dáta, v prvom rade hospodársky rast a mieru nezamestnanosti.

Nadmerná inflácia je pieskom v súkolesí dynamického národného hospodárstva: v dôsledku razantného nárastu cien klesá sklon k investíciám; znížením investičnej aktivity klesá výrobný potenciál a menej produkcie má za následok stratu pracovných miest. Podľa monetaristickej teórie je nízka inflácia absolútnou nevyhnutnosťou pre vyvážený a zdravý vývoj národného hospodárstva s vyťaženou výrobnou kapacitou a malou nezamestnanosťou; a stabilita cien sa dá dosiahnuť práve správnym rozhodovaním o primeranom objeme ponuky peňazí v národnom hospodárstve, teda o množstve peňazí v obehu. EÚB určuje pre každý kalendárny rok cieľový koridor percentuálneho mesačného nárastu, do ktorého sa množstvo peňazí v obehu musí zmestiť. Ak sa zvýši priveľmi, potom má EÚB niekoľko pák na to, aby žiadaný monetárny vývoj zostal pod jej palcom: poväčšinou zdvihne úrokovú mieru pre krátkodobé medzibankové obchody alebo zvýši diskontnú, lombardnú sadzbu alebo upraví smerom nahor sadzbu minimálnych rezerv (povinných bezúročných pohľadávok peňažných ústavov voči EÚB, ktoré sa vyrátajú percentnou sadzbou z množstva vkladov v bankách). Pre strategické uvažovanie burzových augurov je dôležité, že pokles alebo rast množstva peňazí v obehu má priamy vplyv na vývoj úrokových mier a tým na stav burzy; nízka priemerná úroková miera zvyšuje atraktivitu investovania peňazí do účastín oproti málo výnosným obligáciám, a naopak.

Inflácia je – ako vidno – jedným z najhorších nepriateľov burzy: Ústredné banky bojujú totiž proti zvyšovaniu spotrebiteľských cien zdvihnutím úrovne úrokových sadzieb, čo zase má za následok pokles príťažlivosti účastín voči dlhopisom, teda zníženie dopytu po akciách a následne prepad ich kurzu. A opačne: Keď centrálne banky vidia, že miera inflácie sa znižuje (alebo predpokladajú jej pokles), potom uvoľnia menové opraty: znížia úrokovú mieru, čím sa zväčší atraktivita investovania do účastín a poklesne sklon aktérov na medzinárodných finančných trhov vkladať peňažné prostriedky do obligácií.

Najmä v druhej polovici 90. rokov sme boli svedkami epochálnej globálnej zmeny. Jeden z následkov globalizácie bolo odbúranie mnohých ekonomických bariér a zahranično-obchodných prekážok. Medzinárodné koncerny mohli a dodnes môžu vyrábať svoje produkty alebo ich súčasti v štátoch s nízkymi nákladmi, najmä na pracovnú silu. Celkové výrobné náklady teda klesali – a spolu s nimi ceny ponúkaných produktov. Okrem toho sa dlhodobo znížila cena základných surovín a polotovarov, predovšetkým ale ropy. Toto všetko sa odrazilo v historicky jedinečnej nízkej miere nárastu spotrebiteľských cien. Ústredné banky nemuseli zvyšovať úrokové sadzby – ba nezriedka ich mohli znižovať alebo udržiavať na nízkej úrovni. A toto bolo doslova a do písmena jednou z rozbušiek pre dlhoročný boom akciových kurzov v Spojených štátoch a na Starom kontinente.

Navyše, v minulosti vkladali občania vo vyspelých západných demokraciách usporené peniaze najmä do nemovitostí, zlata a štátnych dlhopisov. Dnes, v ére nízkej inflácie, sa takéto investície jednoducho neoplácajú (napriek katastrofálnym burzovým rokom 2000 a 2001). Sú do veľkej miery finančne nezaujímavé: ceny nemovitostí buď stagnujú, klesajú, alebo sa zvyšujú iba minimálne; hodnota zlata sa v roku 1999 prepadla na historické minimum a štátne dlhopisy ponúkajú mimoriadne nízke úroky. A tak jediným východiskom je vkladať peniaze do účastín: buď priamo do jednotlivých akcií alebo do príslušných investičných akciových fondov – ale, ako učí staré-dobré burzové pravidlo: nenechať sa uniesť chtivosťou a úmyslom zbohatnúť za týždeň-dva, ale kupovať výlučne akcie prvotriednych koncernov s dlhodobými pozitívnymi vyhliadkami a vynikajúcim podielom na globálnom trhu či podiely overených investičných fondov so znamenitým renomé v odborných burzových kruhoch. Dôsledkom vyššieopísanej situácie bola v 90. rokoch skutočnosť, že rástol dopyt po účastinách a zvyšali sa kurzy. K tomuto sa pridružuje fakt, že v vtedy sme boli svedkami ideálnej burzovej situácie: ekonomiky rástli primeraným tempom, na obzore nebolo inflačnej hrozby, úrokové miery boli nízke, produktivita práce sa neustále zvyšovala, podnikové zisky takisto a nálada na parketoch bola zdravo optimistická.

Výšku cien (a teda inflácie) určuje v trhovej ekonomike veľkosť ponuky výrobkov a výška dopytu po nich. Ani jeden z týchto faktorov neposkytoval v 90. rokoch (a neposkytuje ani teraz. na začiatku 21. storočia) podnet na reálne úvahy o zvyšovaní miery inflácie v nadchádzajúcom období. A to na rozdiel od 70. a začiatku 80. rokov, keď sa dopyt po výrobkoch zvyšoval v dôsledku privysokého zvyšovania reálnych miezd v globálnom meradle a nadpriemerne rastúcej štátnej spotreby. V 90. rokoch sa však reálne mzdy zvyšovali (globálne videné) veľmi nízkym tempom. Okrem toho klesla štátna spotreba následkom úsporných opatrení vo väčšine západných priemyselne vyspelých krajín.

Podobná situácia vládne aj na druhej strane cenovej trhovej rovnice: Iba vtedy, keď firmy pracujú na hranici svojich produkčných kapacít, len potom sa na obzore začína vynárať hrozba inflácie. Podniky už totiž nemôžu vyrábať za doterajších podmienok, musia investovať dodatočné peniaze do strojového parku a zamestnať nových pracovníkov, čo sa prejavuje na raste produkčných nákladov a tým aj na vyšších cenách výrobkov. Z internacionálneho pohľadu však kapacitné vyťaženie podnikov bolo v 90. rokoch na pomerne nízkej úrovni. Veď aj v Spojených štátoch, kde v 90. rokoch vládol ekonomický boom, činil vtedy iba niečo vyše 80%. Čiže, podniky mali pre rozšírenie produkcie k dispozícii ešte pätinu jestvujúcich kapacít: najmä strojového parku. Podobná situácia bola aj v Európe. Na hospodárskom obzore nebolo začiatkom roku 2000 ani náznaku všeobecnej zmeny doterajšieho trendu, charakterizovaného nízkou mierou inflácie. Hrozba razantnej inflácie je teda podľa všetkého na roky s najväčšou pravdepodobnosťopu v dôsledku celosvetovej globalizácie zažehnaná – pokiaľ pravda nedôjde k mimoriadnym a nikým nepredvídaným okolnostiam. Týmto nehrozí zvyšovanie úrokovej miery, čím je zachovaná príťažlivosť investovania do účastín voči vkladaniu peňazí do štátnych dlhopisov.

V rokoch 1997 a 1998 sa v burzovej obci búrlivo debatovalo o deflácii. Zatiaľ čo inflácia znamená nárast spotrebiteľských cien, o deflácii hovoríme pri ich poklese. Mínusová inflácia sa začas stala populárnou ekonomickou témou širokej verejnosti. Dôvodom pre údajné nebezpečenstvo globálnej deflácie bol dlhodobý negatívny dopad finančných turbulencií v Ázii, Pakt stability v rámci zavedenia eura a s tým spojená striktná finančná euro-politika, ako aj sprísnenie úverových podmienok v Číne, kde banky nemali poskytovať nerentabilným podnikom automaticky úvery, čo bude mať za následok spomalenie ekonomického rastu v Ríši stredu, ktorá bola v v 90. rokoch jednou z konjunkturálnych lokomotív svetového hospodárstva. Deflácia má na prvý pohľad pozitívny účinok pre spotrebiteľov. Veď kto by sa netešil, keď všeobecne klesajú ceny, napríklad spotrebných predmetov či dokonca nemovitostí. Burziáni však majú pred defláciou strach. Znižovanie cien je totiž spojené so strategickým vyčkávaním spotrebiteľov: každý dúfa, že ceny sa zajtra znovu znížia – a nikto nekupuje. Týmto automaticky klesajú podnikové zisky: keď nikto nekupuje, tak nikto ani nepredáva – a nikto nemá zisk. Znižovanie firemných výnosov je však jedom pre vývoj kurzov akcií; podniky, ktoré nedokážu presvedčiť burziánov, že sú ziskové a že v budúcnosti budú rentabilnejšie ako dnes, sú konfrontované s klesajúcimi kurzami svojich účastín. Nebezpečnstvo deflácie sa v rokoch 1997 a 1998 podarilo zažehnať, kríza v Ázii a iných ohniskách finančného nepokoja sa neprevalila do Spojených štátov a Európy.

V tomto kontexte však nemožno zabudnúť ani na druhú stranu inflačnej mince: hyperinfláciu, teda extrémne, nekontrolovateľné zvyšovanie spotrebiteľských cien. Napríklad v októbri 1998 poukázal nemecký odborný časopis FINANZWOCHE na skutočnosť, že na internacionálnych peňažných trhoch sme svedkami historicky jedinečného experimentu. Na jednej strane možno pozorovať extrémne zadlženie. Napríklad americké domácnosti si nabrali obrovské úvery, pričom vôbec nesporili – všetko vydávali na spotrebu. Celkové zadlženie v krajine vychádzajúceho slnka predstavovalo vyše 200% hrubého domáceho produktu. Na strane druhej rástlo mimoriadnym tempom množstvo peňazí v obehu; väčšina západných ústredných bánk znížila úrokovú mieru na rekordne nízku úroveň. Centrálni bankári chceli naštartovať dýchavičný konjunkturálny motor v priemyselne vyspelých demokraciách a zároveň zabrániť kolapsu niektorých bánk, majúcich v svojich bilanciách miliardové nedobytné položky. K tomu hyperinflácii však napokon nedošlo: americký ekonomický motor znovu nabral na obrátkach, podniky používali peniaze, získané úvermi, na investičné účely, washingtonská ústredná banka uvážlivo prispôsobila úverové sadzby reálnej situácii na menovom fronte. Hrozba hyperinflácie bola zažehnaná, burziáni mohli znovu bez priveľkých starostí obchodovať s účastinami – cesta ku gigantickému akciovému „novoekonomickému boomu“ sa uvoľnila.