Nový prezident Argentíny, bývalý regionálny líder a populista Adolfo Rodríguez Saá po nástupe do funkcie povedal, že jeho prioritou je blahobyt Argentínčanov a ihneď vyhlásil default zahraničného dlhu, ktorý predstavuje 132 mld. USD. Celkový verejný dlh Argentíny dosiahol 155 mld. USD. Saá súčasne vyhlásil, že zavedie tretiu menu, ktorá by mala naštartovať vyčerpanú ekonomiku.
Mimoriadne opatrenia ostro kritizovala niekdajšia hlava štátu – kontroverzný politik Carlos Menem, ktorého podstatná časť politikov obviňuje z toho, že priviedol Argentínu do terajšej katastrofálnej ekonomickej situácie. Menem bol vo funkcii počas deväťdesiatych rokov. Zdôraznil, že 80% argentínskej ekonomiky stojí a padá na väzbe argentínskeho pesa a amerického dolára a akákoľvek zmena v tejto oblasti, najmä vytvorenie paralelnej meny by bola úplne neefektívna.
Jeho stúpenci konštatujú, že práve on je politickou osobnosťou, ktorú naliehavo potrebuje Argentína v čase terajšej krízy extrémnych rozmerov. Menemove vyhlásenia však na druhej strane symbolizujú aj hlboké rozdelenie Perónistickej strany. Popri politickej kríze je ešte vážnejšou kríza ekonomická.
Default sa očakával a veľkou pravdepodobnosťou ovplyvní svetové trhy a dá sa predpokladať, že aj trhy strednej a východnej Európy.
V súlade s Ústavou po abdikácii prezidenta Fernanda de la Rúa, práva prezidenta prevzal šéf parlamentu Ramon Puerta, avšak nechcel byť na tomto poste do predčasných prezidentských volieb v marci 2002. Opozičná Peronistická strana začala hľadanie nového kandidáta na post prezidenta. Peronisti potrebovali v krajine známy a autoritatívny človek, ktorý by nepripustil nepokoje. Stal sa ním 54-ročný Adolfo Rodríguez Saá. Parlament ho poveril výkonom funkcie prezidenta. Hneď po tom ako ho parlament schváli v novej funkcii, vyhlásil že Argentína odkladá splácanie zahraničných pôžičiek. Bývalý prezident a minister financií majú zakázané opúšťať krajinu.
Nový prezident sa chystá peniaze, ktoré sa uvoľnili vďaka defaultu nasmerovať ako pomoc hladujúcim, vytvorenie pracovných miest v krajine a na iné programy sociálneho rozvoja. Úroveň nezamestnanosti v Argentíne predstavuje 18,3%. Posledný veľký default bol v auguste 1998 keď ruská vláda zastavila vyplácanie štátnych pokladničných poukážok. Argentína na rozdiel od Ruska zatiaľ nedevalvovala národnú menu. Saa vyhlásil, že nebude dolarizovať ekonomiku: Namiesto toho sa chystá zaviesť v krajine tretiu menu, ktorá bude v obehu popri doláre a peso.
Argentínski občania si zo svojich úspor v komerčných bankách môžu v priebehu jedného mesiaca vybrať iba 250 dolárov.
Pod hranicu chudoby sa dostáva v Argentíne v priebehu týždňa dve tisíc obyvateľov. Výplata penzií sa odložila, čo postihuje až 1,4 milióna dôchodcov.
Podľa argentínskej ústavy nemôže Carlos Menem kandidovať v marcových prezidentských voľbách, pretože ho iba pred dvoma mesiacmi prepustili z domáceho väzenia. Oznámil však svoj návrat do politického života, ktorý plánuje na jar v roku 2003. Menem dlhodobo presadzuje, aby sa stal americký dolár oficiálnou argentínskou menou, čo však dočasná vláda odmietla, pretože chce udržať existujúci systém (fixovanie pesa a dolára) a zaviesť už spomínanú paralelnú menu.
Analytici zatiaľ nie sú schopní zhodnotiť dôsledky tohto kroku. nevylučujú, že je to jednoducho nástroj, ktorý umožňuje novej vláde vytlačiť nové peniaze. Nepriamo to potvrdzujú slová Saa, že tento krok by mal zabezpečiť každému Argentínčanovi právo na spravodlivú mzdu. Tretia mena je klasickým spôsobom vyriešenia problém hyperinflačnými nástrojmi.
Nová mena môže znamenať len to, že časť ekonomického obratu sa bude uskutočňovať prostredníctvom nej. Ak by sa uskutočnila devalvácia peso, nebola by veľká, pretože veľká časť zahraničného dlhu bola vydaná v amerických dolároch. Východiskom zo situácie by mohlo byť to, ak by sa Argentíne podarilo s USA dohodnúť sa na tom, že jej určitú časť dlhu odpustia. Dôkazom toho je to, že Ministerstvo financií USA je ochotné podporiť túto krajinu v ťažkých časoch.
Defualt Argentíny nebude mať na svetovú ekonomiku taký vplyv ako efekty finančných kríz v rokoch 1997 až 1998. To, že Argentína oficiálne vyhlásila default vlastne nič neznamená, pretože v podstate ho vyhlásili už dávno. Trh sa naň pripravoval posledné štyri, či päť mesiacov. Napríklad holandská banka ING pred dvomi týždňnami vyhlásila, že je investície v Argentíne sú hedgované (zaistené). Brtiská banka HSBC má v Argentíne menej ako 1% všetkých finančných aktív. Najviac na kríze v Argentíne stratia firmy z Južnej Kórey a Španielska. Kórejská vláda oznámila, že vytvára špeciálnu skupinu, ktorá sa bude zaoberať dôsledkami defaultu. Kórejské firmy, ktoré sa ešte nespamätali z vlastnej krízy vložili do Argentíny 200 mil. USD.
Španielske spoločnosti, ktoré sú základnými investormi v argentínskej ekonomike už štyri mesiace pociťujú na sebe dôsledky ekonomickej krízy. Vôbec neboli pripravené na úplný sociálno-politický chaos, ktoré sa náhle rozšíril v krajine.
Za posledných desať rokov najväčšie španielske spoločnosti, banky Banco Bilbao Vizcaya Argentaria a Santander Central Hispano, výrobca elektrickej energie Endesa, ropná spoločnosť Repsol – YPF a telefónny operátor Telefónica – investovali do argentínskej ekonomiky viac ako 30 mld. USD. Momentálne sú nútené prijímať mimoriadne opatrenia kvôli záchrane vlastných aktív. Počas tohto roku, tak ako sa prehlbovala ekonomická kríza v Argentíne, ceny akcií piatich spomínaných spoločností značne padali. Vďaka tomu klesala hodnota indexu Madridskej burzy, pretože 75% objemu obchodov pripadá na akcie piatich spomínaných spoločností.
Banka Santander Central Hispano súhlasila s návrhom argentínskej vlády a vymenila časť obligácií (z 2,5 mld. USD 2 mld. USD) na dlhopisy s nižším výnosom. Podobne banka Banco Bilbao Vizcaya Argentaria vymenila obligácie v hodnote 3 mld. USD z celkových 3,4 mld. USD.
Argentína mala možnosť výberu. Alebo default, alebo devalvácia peso. Znehodnotenie meny by však pre bankový systém znamenalo veľký úder, pretože peso je naviazané na americký dolár a 70% vkladov v argentínskych bankách je v USD.
Novým prezidentom, v poradí tretím za ostatné dva týždne, sa má stať Eduardo Duhalde
Argentínsky prezident Adolfo Rodriguez Saá, ktorý bol vo funkcii necelé dva týždne, ešte stihol ohlásiť plán na vytvorenie paralelnej meny – argentina s cieľom vyplatiť mzdy štátnym zamestnancom a štátom garantované dôchodky.
Išlo o jeden z krokov v rámci mimoriadnych opatrení, ktoré vyhlásil Adolfo Saá po odstúpení svojho predchodcu Fernanda de la Rúa. Jeho abdikácii predchádzali predvianočné masové protesty, rabovanie obchodných domov a násilie, ktorého výsledkom bolo prinajmenšom 28 mŕtvych.
Mimoriadne opatrenia ostro kritizovala niekdajšia hlava štátu – kontroverzný politik Carlos Menem, ktorého podstatná časť politikov obviňuje z toho, že priviedol Argentínu do terajšej katastrofálnej ekonomickej situácie.
Menem, ktorý bol vo funkcii počas deväťdesiatych rokov zdôraznil, že 80% argentínskej ekonomiky stojí a padá na väzbe argentínskeho pesa a amerického dolára a akákoľvek zmena v tejto oblasti, najmä vytvorenie paralelnej meny by bola úplne neefektívna.
Jeho stúpenci konštatujú, že práve on je politickou osobnosťou, ktorú naliehavo potrebuje Argentína v čase terajšej krízy extrémnych rozmerov.
Menemove vyhlásenia však na druhej strane symbolizujú aj hlboké rozdelenie Perónistickej strany.
Popri politickej kríze je ešte vážnejšou kríza ekonomická. Zahraničný dlh predstavuje 132 miliárd dolárov a zadĺženie jednotlivých provincií zvyšuje túto záťaž až na úroveň 155 miliárd USD.
Nezamestnanosť je nad hranicou 18%.
Recesia trvá štyri roky.
Argentínski občania si zo svojich úspor v komerčných bankách môžu v priebehu jedného mesiaca vybrať iba 250 dolárov.
Pod hranicu chudoby sa dostáva v Argentíne v priebehu týždňa dve tisíc obyvateľov.
Výplata penzií sa odložila, čo postihuje až 1,4 milióna dôchodcov.
Podľa argentínskej ústavy nemôže Carlos Menem kandidovať v marcových prezidentských voľbách, pretože ho iba pred dvoma mesiacmi prepustili z domáceho väzenia. Oznámil však svoj návrat do politického života, ktorý plánuje na jar v roku 2003.
Menem dlhodobo presadzuje, aby sa stal americký dolár oficiálnou argentínskou menou, čo však dočasná vláda odmietla, pretože chce udržať existujúci systém (fixovanie pesa a dolára) a zaviesť už spomínanú paralelnú menu.
Dočasná vláda deklarovala aj veľmi ambiciózny program na vytvorenie nových pracovných príležitostí a na jeho základe malo do konca roka 2001 vzniknúť až 100 000 pracovných miest, najmä v ozbrojených silách a vo verejných službách.
Tento projekt podporili tri populačne najsilnejšie provincie a má sa k nemu pridať aj Buenos Aires.
Sto tisíc nových pracovných príležitostí však nepredstavuje iba veľmi ambiciózny plán, no podľa analytikov má aj značne symbolický efekt, pretože v krajine je bez práce viac ako dva milióny ľudí.
Mzdy by sa mali vyplácať v argentino, ktoré má byť v obehu spoločne s pesom a americkým dolárom.
Pokus o vytvorenie upraveného menového systému bol vlastne alternatívou k devalvácii pesa, ktorá je v Argentíne krajne nepopulárna – podstatná väčšina argentínskeho dlhu je totiž denominovaná v dolároch a devalvácia pesa by tento dlh ešte viac predražila.
Nová vláda chcela začať aj dialóg so zahraničnými veriteľmi, no svoje pôvodné ambície nemohla realizovať.
Rodriguez Saá totiž rezignoval po dramatickom nedeľňajšom televíznom vystúpení. Prezidentské právomoci mali podľa argentínskej ústavy automaticky prejsť na predsedu Senátu Ramosa Puerta, ktorý však takisto rezignoval – zo zdravotných dôvodov. Podporu vládnej Perónistickej strany nezískal ani parlamentný vodca Eduardo Camano a tak je hlavným kandidátom na post hlavy štátu bývalý viceprezident a terajší senátor za provinciu Buenos Aires Eduardo Duhalde.
Hlavné argentínske politické strany sa zhodli v tom, že prezidentské voľby, ktoré boli naplánované na marec 2002, by sa mali uskutočniť až koncom roka 2003. Dôvodom je stabilizácia krajiny, ktorú by mohli zabezpečiť dočasne zvolené orgány.
Predmetom ostrej kritiky je však aj Eduardo Duhalde, ktorý mal veľmi úzke vzťahy s exprezidentom Menemom a špičkami Perónistickej strany. Vyzval síce argentínskych obyvateľov, aby ukončili demonštrácie, čo je – podľa jeho slov –
jediná šanca na riešenie krízovej situácie.
V tejto chvíli však nikto nevie predvídať vývoj udalostí, ktoré sa v Argentíne menia z hodiny na hodinu.
Pre akúkoľvek argentínsku vládu sa o to ťažšie bude hľadať východisko z ekonomicko-finančnej, politickej i sociálnej krízy.