Čo sa vlastne skrýva pod pojmom „úroková miera“ a čo ovplyvňuje jej výšku? Úrok je vo všeobecnosti peňažná čiastka, ktorú je dlžník povinný zaplatiť za poskytnutie úveru. Podľa druhu záväzku jestvujú aj rôzne faktory, ktoré ju určujú. Diskontná sadzba je úroková miera, ktorú obchodné banky platia za úvery čerpané od ústrednej banky; lombardná sadzba je zase úroková miera, za ktorú centrálna banka požičiava komerčným bankám za predpokladu, že kredity sú kryté prvotriednymi aktívami, napr. zmenkami či vládnymi cenným papiermi. Okrem toho jestvuje aj ústrednou bankou určená úroková sadzba pre krátkodobé (poväčšinou niekoľkodňové) medzibankové obchody. Federal Funds Rate nadobudla v poslednom čase kľúčový význam pre peňažnú politiku ústredných bánk. O nej sa hovorí v médiách, keď informujú o menových opatreniach americkej či európskej ústrednej banky.

Prostredníctvom zdvíhania alebo znižovania úrokových sadzieb môžu totiž centrálne banky ovplyvňovať ako hospodársky rast príslušnej ekonomiky, tak aj dianie na burze. Každá ústredná banka znižuje hlavné úrokové sadzby, keď chce pomôcť pri štartovaní zaseknutého konjuktúrneho motora národného hospodárstva. Nižšie úrokové sadzby totiž znamenajú, že podniky si môžu lacnejšie požičiavať peniaze na investičné účely. Vyhliadky na nižšie splátky sú vodou na mlyn pri úvahách zodpovedných manažérov o výstavbe nových fabrík a o prijímaní nových zamestnancov. Pokles úrokovej úrovne je teda popudom pre vyšší ekonomický rast a pokles nezamestnanosti – čo zaiste poteší ucho každého politika.

Menšie sadzby majú takisto za následok nižšie zúročenie kreditov spotrebiteľov. Konzumenti môžu za lacnejší peniaz kupovať na splátky najmä tovar dlhododobej spotreby, automobily, chladničky, práčky či brať si hypotéky na kúpu vlastného bytu alebo domu. Nižšie sadzby teda – popri podpore investičnej podnikovej aktivity – napomáhajú naštartovať spotrebné nákupy.

V oboch prípadoch sa zvyšuje agregovaný dopyt (teda po investičných statkoch a po spotrebných predmetoch); okrem toho sa kvalitatívne a kvantitatívne zlepšuje ponuková stránka základnej makroekonomickej rovnice (prostredníctvom modernizačných a rozširovacích investícií).

A naopak: Ak konjunktúra beží na priveľké obrátky, ak hrozí prehriatie konjunkturálneho motora, potom sa zvyšuje pravdepodobnosť, že ústredná banka bude musieť šliapnuť na „úrokovú brzdu“ a zvýšiť úrokovú sadzbu. Týmto sa totiž zdražia úvery pre podnikové investície, následne oslabne investičná činnosť, čo v konečnom dôsledku vedie k ochladnutiu konjunkturálneho motora. Takisto sa zdražia spotrebiteľské kredity, čo podmieňuje menší sklon obyvateľov-konzumentov kupovať na splátky tovar dlhodobej spotreby. Dochádza k zníženiu rastu hrubého domáceho produktu, klesá agregovaná spotreba.

Aktéri na parkete však majú pred očami burzové následky poklesu alebo zvihnutia úrokovej miery. Vzťah medzi kurzom účastín a úrokovou sadzbou je totiž nepriamoúmerný: Ak je úroková miera nízka (alebo ak sa ekonomickí experti domnievajú, že bude v dohľadnej budúcnosti klesať), zvyšuje sa príťažlivosť investovania peňazí do akcií, pretože sa menej opláca investovať do (nižšie zúročiteľných) štátnych dlhopisov. Účastiny sú teda zaujímavejšie ako obligácie. Burziáni sa nedajú odradiť ani skutočnosťou, že akcie podliehajú nezriedka veľkým výkyvom: vyhliadky na dosiahnutie zisku sú priveľmi lákavé. Zvyšuje sa dopyt po účastinách a to sa premieta do rastúcich kurzov.

Ak je však úroková sadzba vysoká (alebo ak finanční odborníci predpokladajú jej rast), klesá atraktivita vkladania finančných prostriedkov do akcií. Dôvod? Vysoké úrokové miery poskytujú aktérom na parkete príležitosť bezrizikových ziskov vyššie zúročiteľných štátnych dlhopisov. Burziáni si navyše uvedomia. že jedným zo znakov obchodovania s akciami sú ich kurzové výkyvy a preto si radšej rozhodujú pre kúpu bezpečných obligácií. Záujem o akcie klesá – a výsledkom nižšieho dopytu je menší kurz.

Výška úrokovej miery v jednotlivom štáte môže mať ďalekosiahle následky pre burzové dianie na celom svete. Ako prvý príklad nám môžu poslúžiť 90-te roky a dopad extrémne nízkej úrokovej miery v Japonsku na kurzy amerických (a západoeurópskych) akcií. V krajine vychádzajúceho slnka sa tamojšia ústredná banka snažila dlhé roky naštartovať konjunkturálny motor udržiavaním extrémne nízkej úrokovej miery. Mala podnecovať firmy, aby si požičiavali peniaze a tie preinvestovali do nových fabrík. Japonci a finančné spoločnosti so sídlom v krajine vychádzajúceho slnka však tieto „lacné peniaze“ nepoužívali na domáce investície, ale ich menili na doláre či marky a pumpovali na medzinárodné burzy. Tieto jenové úvery obratom ruky investovali najmä do amerických cenných papierov (akcií a štátnych dlhopisov) s vyššími úrokovými mierami, pričom rozdiel medzi úrokovými mierami bol ľahko nadobudnutým ziskom. Dopyt po účastinách mal za následok zvýšenie ich kurzov. Dlho kladenou otázkou však bolo, čo sa stane, keď japonská Ústredná banka zvýši úroky a keď sa prestanú oplácať takéto finančné operácie. Zvýšenie úrokovej miery v Japonsku by totiž malo za následok zníženie dopytu po amerických cenných papieroch, čo zase by mohlo spôsobiť rast úrokovej miery v Spojených štátoch. A pokles úrokovej miery automaticky znižuje príťažlivosť investovať do účastín a zvyšuje atraktivitu vkladať penazie do dlhopisov, čím dochádza k poklesu dopytu po akciách a tým k znižovaniu ich kurzov. Vzrast úrokovej miery v Japonsku má okrem toho za následok pokles dopytu po dolároch a zvýšenie záujmu po jenoch; dochádza k revalvácii dolára a devalvácii jenu, ako aj dalších národných mien, napríklad nemeckej marky či spoločných európskych peňazí euro. Takáto situácia zhoršuje konkurencieschopnosť exportne orientovaných amerických koncernov, lebo ich výrobky sa relatívne zdražujú v nedolárovej oblasti. Aby si udržali trhové postavenie, musia za takejto situácie znižovať nedolárové ceny, čím sa však aj znižujú ich výnosy. A veľkosť zisku je zase jednou z najdôležitejších mikroekonomických veličín, podľa ktorých sa orientujú burziáni pri úvahách o kúpe či predaji tej alebo onej akcie.

Druhý príklad: Americká ústredná banka dospela začiatkom roku 2001 k presvedčeniu, že Spojeným štátom hrozí hospodárska recesia. Preto začala systematicky znižovať úroky: Zatiaľ čo v januári 2001 bola hlavná sadzba (pre krátkodobé medzibankové obchody) na úrovni 6,5%, v decembri už iba 1,75%. Aj keď washingtonskí strážcovia peňažnej stability nezabránili kurzovým stratám, ich expanzívna menová politika prispela k tomu, že sme neboli svedkami takého burzového krachu, ako v roku 2000, po spľasnutí „novoekonomickej“ burzovej bubliny. (Tu treba pripomenúť, že teroristický úrok na Svetové obchodné centrum a Pentagon z 11. septembra 2001 nemohol veru nikto predvídať.) K politike prezidenta americkej centrálnej banky Alana Greenspana sa pripojila po miernom váhaní aj Európska ústredná banka, čo malo za následok aspoň oslabenie globálneho negatívneho burzového trendu v roku 2001.

Mimochodom, dianie na európskych parketoch sa tak či onak nesie v zmamení hesla: „Keď v New-Yorku začne pršať, tak začínajú frankfurtskí burziáni otvárať dáždniky.“ Inými slovami: Obchodovanie na nemeckej (a iných burzách na Starom kontinente) sa predpoludním nesie v znamení všeobecnej apatie; kupovanie a predávanie účastín naberá na obrátkach až popoludní (európskeho času), keď sa otvoria brány na Wall Street. Teda, keď aktéri na európskych parketoch vedie, ktorým smerom sa vybrali ich americkí kolegovia, aby ich mohli nasledovať. V duchu si určite hovoria, že vzpriečiť sa tendencii najväčšej a najsilnejšej burzy s najväčším obratom nemá zmyslu. Presne tak ako si európski a japonskí bankári vravia, že v globálnom, ekoonomicky husto poprepletanom svete s americkou dominanciou nemá význam vzdorovať Greenspanovmu trendu – a v konečnom dôsledku sa mu vždy prispôsobia.