Niektoré politické strany chcú znížiť daňové zaťaženie obyvateľstva a podnikov. Majú na to reálny dôvod. Súčasný daňový systém je taký, že nemotivuje. Každého nepriamo nabáda na to, aby nerobil, pretože čím viac robí tým viac odvedie štátu. Súčasne navádza na to, aby ľudia nepodnikali, lebo čím sú v podnikaní úspešnejší tým viac odvedú štátu. V súčasnosti existujúce dane nemotivujú ľudí ani k úsporám. Čím viac si človek odloží tým viac daní zaplatí. Ak je jeho výnos nebodaj vyšší ako 50 tisíc korún, už musí platiť.

Oveľa viac súčasný daňový systém a systém iných odvodov do štátneho rozpočtu, ktoré sú tiež skrytými daňami, vedie k tomu, aby namiesto práce ľudia vyhľadávali rôzne formy podpory, dotácií, príspevkov. Politici s obľubou zvyknú hovoriť o tom, že občanom pomáha štát. To je však len povrchná interpretácia. Občanom pomáhajú tí, ktorým sa chce pracovať, vymyslieť niečo čím by si zarobili samostným podnikaním, alebo úsporami podporujú investície do reálnej ekonomiky.

Znižovanie daňového zaťaženia nie je zlá vec. Nemôže sa však odhrať automaticky. Ak niekto zníži dane, súčasne sa znížia príjmy verejných financií, teda príjmy štátneho rozpočtu, miestnych roypočtov a rozpočtov verjených fondov. Zníženie daní sa nemôže udiať bez toho, aby sa nezníži výdavky vo verejnom sektore.

V dôvodových správach daňových zákonov sa zvyknú používať dva prívlastky. Jeden z nich tvrdí, že navrhovaná daňová sadzba vychádza z princípu spravodlivosti, inokedy tvorcovia zákona tvrdia, že navrhovaná daňová sadzba je optimálna.

Je optimálne ak sa niekto opije a zlomí si nohu, aby som mu nepriamo mojim daňovým príspevkom zaplatil pobyt v nemocnici? Je spravodlivé, že ak som nebol dvadsať rokov chorý, musím za liečenie chrupu zaplatiť takú istú sumu ako simulant, ktorý je kvôli rýľovaniu záhrady práceneschopný každú jeseň, či jar.

Niektorí skúsení ekonómovia hovoria, že najväčším negatívom súčasne existujúcej podoby verejných financií je to, že vláda neefektívne nakladá s príjmami štátneho rozpočtu. Takmer desať rokov hospodári s deficitom, teda stroví viac jako zarobí. Opticky to každý rok nevyzerá najhoršie. Sú to dve tri a niekedy takmer štyri percentá hrubého domáceho produktu. Stačí ešte desať rokov pokračovať v tomto trende a ročne budeme polovicou štátneho rozpočtu splácať dlh a úroky. Prídu síce príjmy s privatizácie, ale čo keď sa minú…

Politici preto neváhajú a míňajú ešte viac. Každému sľúbia a väčšinou všetkým naraz. Najmä pred voľbami. Slovensko je tak veľké ako priemerné veľkomesto v krajine s vyspelou trhovou ekonomikou. Toto veľkomesto má miestnu samosprávu, štátnu správu, okresné úrady, krajské úrady, parlament, množstvo úradov ústrednej štátnej správy. Máme ich skoro toľko ako za čias cisársko-kráľovskej… Aj tu treba pripomenúť, že tieto úrady neplatí akýsi štátny rozpočet, ale všetky fungujú vďaka príspevkom podnikov a občanov.

To by nebolo najhoršie. Ekonómovia krútia hlavou a hovoria, že toľko môže míňať len chudobný štát. Míňa toľko preto, lebo je chudobný a chce byť chudobný.