Koncom roka 1994 zverejnil denník The Washington Times prieskum, podľa ktorého viac Američanov verí v existenciu UFO (46 percent), než v schopnosť sociálneho systému vyplatiť im dôchodky v čase ich staroby (28 percent). Na Slovensku má UFO zelenú – dôchodkový systém krachuje už dnes.

Súcit s dôchodcami je do veľkej miery oprávnený. V dôsledku tunajšieho životného štýlu sú to – na rozdiel od svojich floridských rovesníkov – zväčša starí, slabí, chudobní a často aj chorí ľudia. Zdanie však klame – dôchodcovia nie sú najslabšou príjmovou skupinou obyvateľstva. Podľa štatistík sú na tom ešte horšie priemerné rodiny s malým dieťaťom, čo sa dá vysvetliť napríklad nutnosťou mladej rodiny zaobstarať si bývanie, investovať do dieťaťa, kupovať podstatne kvalitnejšiu stravu a podobne.

Tak či tak sú na tom dôchodcovia zle, priemerný dôchodok totiž nedosahuje ani 50 percent priemernej mzdy. Ešte varovnejšie sú prognózy, podľa ktorých sa v priebehu pár rokov môže stať, že ďalšie generácie dôchodcov nebudú dostávať vôbec nič.

Nespravodlivý systém

Príčina je jasná už dávno: dnešný priebežný systém, kedy ľudia v produktívnom veku platia na súčasných dôchodcov prostredníctvom odvodov do Sociálnej poisťovne, sa vyčerpal. Prispel k tomu najmä demografický vývoj (čoraz menej narodených detí) a vysoká evidovaná nezamestnanosť – klesá počet prispievateľov, stúpa počet poberateľov. Situácia je o to žalostnejšia, že dôchodcovia (rovnako ako dnešné produktívne generácie) celý život prispievali na dôchodky vtedajších dôchodcov. Keď je reč o nespravodlivosti, systém penzijného zabezpečenia ponúka aj podstatne lepší príklad. Je ním neexistencia vzťahu medzi tým, koľko človek za celý život do systému vložil, a tým, koľko z neho má po odchode do dôchodku dostať.

Situácia v penzijnom systéme je o to vážnejšia, že naposledy bol tento systém mierne prebytkový v roku 1997. Odvtedy sa dostáva do deficitu, v poslednom čase už otvoreného (nemá ho čím vykrývať). Samotné ministerstvo práce a sociálnych vecí odhaduje, že bez zmeny systému by jeho dlhy v priebehu najbližších piatich rokov dosiahli deficit 45 až 50 miliárd, a aj to je zrejme iba optimistické želanie.

Riešení je niekoľko. Medzi tie, ktoré sa prejavia v krátkom čase, patrí posunutie veku odchodu do dôchodku. Koncepcia reformy, ktorej časť by v priebehu tohto roka malo ministerstvo sociálnych vecí pretaviť do návrhu zákona o sociálnom poistení, predpokladá postupný (na dlhé roky rozložený) posun veku odchodu na 63. rok pre mužov a 60. rok pre ženy. Je to nevyhnutné opatrenie, ktoré do spustenia skutočnej reformy aspoň zmierni situáciu. Napriek tomu zainteresovaní iba krčia plecami: „Nevieme, či si to politici pred voľbami trúfnu urobiť.“ Šéf sekcie sociálnej politiky na ministerstve práce Michal Szabo, ktorý je za reformu zodpovedný, však tvrdí: „Keby bolo iba na mne, zvýšil by som vek odchodu do dôchodku aj na 65 rokov, politicky je to však absolútne nepriechodné.“

Alternatíva zvýšenia už aj tak horibilného celkového daňového a odvodového zaťaženia je podľa ekonómov vylúčená.

Viacpilierová alternatíva

Jedinou možnosťou je zásadná reforma penzijného systému tak, aby sa dnešný priebežný tok financií zmenil na kapitalizačný systém osobných účtov každého občana. Inak povedané – z neadresného prispievania na dnešných dôchodcov na ukladanie a zhodnocovanie peňazí na svojom dôchodkovom účte. So zavedením povinného priebežného (dnešný), povinného kapitalizačného, doplnkového a komerčného piliera počíta aj koncepcia reformy. Podľa Michala Szaba to však nebude rýchlo: „Najprv predložíme zákon o sociálnom poistení, ktorý podstatne skvalitní priebežný pilier, a tak do štyroch rokov začneme budovať ostatné piliere.“

Aj keď to už bude vo funkčnom období nasledujúcej vlády, Szabo sa o osud reformy nebojí. Podľa jeho slov totiž „neexistuje absolútne nijaká alternatíva.“

So súčasnou podobou reformy však nesúhlasí jeden z tvorcov jej koncepcie, šéf sekcie stratégie a legislatívy na ministerstve hospodárstva Ján Oravec. Podľa jeho názoru by ťažisko nemalo spočívať na vylepšovaní súčasného priebežného piliera, ale na čo najrýchlejšom vybudovaní systému osobných účtov. Realizátori reformy podľa Oravca „správne zvolili diagnózu, nasadili však nesprávnu liečbu.“

Ďalší spor sa týka nábehu viacpilierového systému. Ten by mal trvať desaťročia s tým, že staršej generácie sa reforma už takmer nedotkne, stredná generácia si bude môcť vybrať, či chce patriť do nového, alebo pôvodného systému a mladšie generácie sa automaticky zaradia do nového systému. Tu sa vynára problém – čo s dnešnými dôchodcami, a s tými, ktorí sa dôchodcami stanú v priebehu niekoľkých rokov? Ministerstvo práce chce problém riešiť tak, že aj aktéri nového viacpilierového systému budú väčšinu (uvažuje sa o 80 percentách) peňazí odvádzať do dnešného priebežného piliera, iba zvyšnú pätinu na svoje účty. Tak, ako bude v najbližších tridsiatich rokoch klesať počet dôchodcov v starom pilieri, bude klesať aj podiel odvodov do starého piliera. Ani tu Ján Oravec nesúhlasí. „Do priebežného piliera by malo ísť oveľa menej, a jeho vzniknutý deficit by mal byť riešení privatizačnými príjmami,“ domnieva sa. Tak by totiž mohol nový systém začať efektívne fungovať oveľa skôr.

Odkladaná reforma

Penzijná reforma má množstvo ďalších významných nuansí: napríklad, či bude kapitalizačné účty spravovať jedna štátna inštitúcia, alebo viac súkromných fondov. Nespochybniteľným prínosom však bude vedomie, že čo občan do systému vloží, to sa mu aj v výnosmi v starobe (alebo pri nemožnosti pracovať z iného dôvodu) vráti. Z princípu sporenia vyplynie ešte jedna maličkosť: v čase, keď už všetci budú účastníkmi nového systému, odpadne potreba regulovať vek odchodu do dôchodku. Každý odíde vtedy, keď bude mať chuť a pocit, že nasporené mu vystačí. Floridské radovánky tak budú na dosah. Pre ekonomiku možno ešte významnejším bude faktor takzvaných dlhých peňazí – občania budú vkladať peniaze desaťročia, a tak v ekonomike budú takto dlhé zdroje napríklad na financovanie hypotekárnych úverov a podobne.

Táto reforma sa týka najväčšieho objemu verejných financií zo všetkých, napriek tomu sa však vlečie. „Je tu problém politickej priechodnosti pred voľbami,“ tvrdí Michal Szabo z ministerstva práce. „Reforma ide pomaly a je príliš kompromisnícka. Je to spôsobené falošným sociálnym cítením niektorých politikov. Myslia si, ako ľuďom pomáhajú, v skutočnosti im však veľmi škodia,“ hovorí Ján Oravec z ministerstva hospodárstva.

Budúci dôchodcovia sa môže iba prizerať a dúfať, že sa reformy dožijú.

Písané pre týždenník Domino fórum.