Mohli sme na tom byť oveľa horšie: v slobodnom svete len pred pár rokmi napríklad často najvyššie sadzby dane z príjmu presahovali 100 percent. Ľudia s najvyššími príjmami, teda zväčša najschopnejší a najusilovnejší, platili z každej zarobenej koruny korunu a ešte čosi. Tento stav – naposledy zaznamenaný vo Švédsku – bol natoľko absurdný, že svetoznámeho satirika Ephraima Kishona priviedol k nasledovnej úvahe: „Všetkých daňových poplatníkov, ktorí dosiahli 100-percentnú daňovú sadzbu, podrobíme krížovému výsluchu. Predsa na to musíme prísť, odkiaľ tí chytráci berú peniaze na to, aby platili viac než zarobia.“
Z tohto hľadiska je najvyššia slovenská sadzba dane z príjmu (občanov) na úrovni 42 percent vcelku mierna. Navyše, väčšina spoločnosti môže byť pokojná, táto sadzba sa týka iba najvyšších príjmových skupín. Samozrejme, ťažko hľadať nejakú spravodlivosť v tom, že štát legalizovaným násilím odoberá najschopnejším ľuďom len na dani z príjmu takmer polovicu, keď väčšine berie iba štvrtinu a niektorým dokonca iba desatinu toho, čo zarobia. Logickým vysvetlením je, že politici našli kľúč ku kombinácii zdieranie-popularita v tom, že zdierajú najbohatších (menšinu) a nie až tak tých ostatných, ktorí z tejto menšiny viac alebo menej žijú.
Dva problémy
Skutočný problém nastáva pri poznaní, že priemerný občan dohromady zaplatí z každej zarobenej koruny takmer polovicu vláde na rôznych daniach, odvodoch a poplatkoch. Samozrejme, schopnejší a pracovitejší platia oveľa viac, nezamestnaní tento problém naopak nemajú (platia ich tí pracovitejší).
Je to problém morálny aj ekonomický. Čo je morálne na tom, že štát berie ľuďom polovicu toho, čo zarobia, keď im za to ponúka oveľa menšiu hodnotu, než je hodnota polovice ich zárobku? Dôkazom toho, že štátom poskytované statky sú menej efektívne než statky ponúkané súkromným sektorom, je kŕčovitý odpor vlády súťažiť v poskytovaní služieb s privátnym sektorom. Vláda nepredáva služby v dobrovoľnej trhovej súťaži, kde víťazí ten, koho služby ľudia chcú (na základe kvality a ceny). Vláda si niektoré služby jednoducho zmonopolizovala a ľuďom ich vnucuje, spravidla v nižšej kvalite a za vyššiu cenu, než by to dokázal hocikto iný v konkurenčnom prostredí. Je to samozrejme aj ekonomický problém: pri vedomí, že čím viac a úspešnejšie človek pracuje, tým viac mu ktosi vezme, ľudia strácajú chuť byť lepší. Unikajú mozgy aj investície, úsilie vyniknúť a nepodvádzať je likvidované už v zárodku.
Plať a nestaraj sa!
Uniká však ešte čosi: vedomie, že sa o nás nemá starať láskavý (a nefunkčný) štát, ale my sami. Pomaly, ale isto silnie hlas po zmenšení úlohy, ktorú si v živote každého občana uzurpujú vládni úradníci. Nedá sa to však povedať o posilnení vlastnej zodpovednosti. Možno síce tvrdiť, že vedomie zodpovednosti môže iba ťažko narastať v situácii, kedy vláda financuje takmer dvojmiliónový animovaný seriál o tom, že sa o všetko rada stará a postará, len treba platiť dane a nie ležať na Bahamách a voziť sa drahými autami. Na druhej strane však množstvo javov upozorňuje na to, že odovzdanosť osudu je našincovi neporovnateľne vlastnejšia, než akákoľvek vlastná iniciatíva. A na tom by ťažko niečo zmenil aj celkom opačný animovaný seriál – vláda sa nemusí starať takmer o nič, pretože skoro všetko dokážete lepšie robiť sami.
Životná úroveň ľudstva ešte nikdy nebola taká vysoká, ako je dnes. Zároveň však nikdy neexistovalo nič také, ako sú sociálne dávky, podpora v nezamestnanosti, dôchodkový systém, „bezplatné“ zdravotníctvo a podobne. Ľudia sa o seba dokázali postarať, a ak ich nešťastné okolnosti o túto schopnosť pripravili, dokázali si pomôcť. Dnes kašlú na všetko a na všetkých, často ešte aj na seba. Pritom ani existencia spomínaných „sociálnych vymožeností“ ešte nemusí znamenať, že ľudia na (dobrovoľnú, nie „sociálne cítiacou“ vládou vynucovanú) solidárnosť zabudli. Určite sa napríklad nedá povedať, že by v Spojených štátoch amerických bolo najnižšie daňové zaťaženie na svete. A predsa je to spoločnosť, ktorá na charitu dáva najviac na svete. Ak niekto namietne, že je to aj najbohatšia spoločnosť, a tak má z čoho dávať, mýli sa. Američania majú v dobrovoľnej solidárnosti primát aj v relatívnom vyjadrení, v pomere toho, čo dávajú, k tomu, čo zarobia.
Hladné elity
Je možné, že ľudia by sa o seba a svoje okolie rýchlo naučili postarať, keby k tomu boli donútení. Pri zásadnom poklese daňového a odvodového zaťaženia by im z peňaženiek ubúdalo menej zarobených peňazí, výmenou za to by sa však museli postarať napríklad o vzdelanie svojich detí, o svoje zdravie, o chudobných či bezvládnych príbuzných. Nepochybne by to dokázali za menej peňazí, než za koľko im to z ich peňazí poskytuje štát, predpokladá to však iniciatívu, solidárnosť, vedomie, že nikto iný to za nich neurobí.
Ťažko však čakať takúto zásadnú premenu od jednoduchých ľudí, keď jej nie sú schopní napríklad ani ľudia, ktorí si hovoria elita. Rôzni umelci či treťosektoroví nadšenci neustále natŕčajú ruky vláde. Majú na to ušľachtilý argument: pozdvihujú predsa úroveň spoločnosti. A keďže spoločnosť to nedokáže oceniť a zahraniční sponzori zrejme majú pocit, že po 12 rokoch v slobode už ich prítomnosť nie je nutná, zostáva posledná možnosť. Vláda, daj nám peniaze. My samozrejme zostaneme nezávislí, integrálni, morálni a nikým nekontrolovaní – hlavne, nech je za čo pozdvihovať.
Nejde o znevažovanie práce spomínaných predstaviteľov elít, aj oni však musia uznať, že v ambícii budovať spoločnosť tvorivých, slobodných a iniciatívnych ľudí za peniaze, ktorých prerozdeľovanie všetky tieto atribúty ubíja, je veľký rozpor. Možno sa ľudia, odkázaní zrazu na seba, na elity naozaj vykašlú – nijaká elita si však nemôže uzurpovať vlastnú predurčenosť na menenie charakteru krajiny, o to viac, ak o to ľudia nebudú stáť. Ak sa na vydávanie dobrých kníh, na kvalitné divadlo či na dôležitú štúdiu nenájde dostatok ľudí, ochotných prispieť, možno to bude ukážka zadubenosti. Určite to bude veľká škoda. Nebude to však dôvod na platenie týchto elít vládou z peňazí, ktoré úradníci násilím vezmú ľuďom z ich zárobkov.
Maximálna hranica, po ktorú možno dôjsť zo strachu, že po zásadnej zmene charakteru spoločnosti dôjde kvôli zakorenenému zápecníctvu a sebectvu ku katastrofe, je umožniť, aby občania mohli rozhodnúť povedzme o každej štvrtej korune zo zaplatených daní. Môžu prispieť na vydávanie kníh, na kostol, starobinec či školu – nič ich to nebude stáť a možno si začnú vychutnávať dobrý pocit, že niekomu oni sami pomohli.
Táto diskusia je však, samozrejme, veľmi akademická. Nijaká zásadná zmena sa na obzore nečrtá.
Písané pre týždenník Domino fórum.