Jedným z následkov teroristického útoku na Svetové obchodné centrum a Pentagon je skutočnosť, že americká ekonomika, ktorá niekoľko mesiacov všetkými desiatimi bojovala proti skĺznutiu do hospodárskej recesie, do nej nakoniec vskutku spadla. Príčina je pomerne jednoduchá: Za neistej politickej situácie, keď nikto nevie, aké diabolské plány majú teroristi za lubom, obmedzujú spotrebitelia v Spojených štátoch výdavky: Nekupujú nové automobily, chladničky či nábytok, neberú si nové hypotéky na kúpu domu alebo bytu, ale vyčkávajú, kým sa obloha nevyjasní – teda pokiaľ nezaznie teroristom umieráčik. Spotrebné výdavky sú ale mimoriadne dôležitou, ba kľúčovou makroekonomickou veličinou; v Spojených štátoch prispievajú približne dvoma tretinami k agregovanému, celospoločenskému dopytu. Keď ekonomika stagnuje, teda keď sa nezvyšuje hrubý domáci produkt, a keď sa súčasne prepadá konzum, potom je zrejmé, že na obzore sa vynára hospodárska recesia, čiže pokles HDP v dvoch po sebe nasledujúcich štvrťrokoch.

Americká a japonská ekonomika sa už zmietajú pod klesajúcimi ekonomickými aktivitami. Európa ešte nedospela do tohto štádia: HDP sa neznižuje, jeho rast sa pravda pomaly ale iste blíži k nule – pričom sa vôbec nedá vylúčiť, že skĺzne do mínusu. Ak nedostanú európski politici strach z vlastnej hospodársko-politickej odvahy a uskutočnia správne, trhovo orientované kroky (a keď ich neopustí príslovečné šťastie), potom sa jej môžu vyhnúť.

Recept nie je priveľmi zložitý, ekonomickí experti ho ponúkajú politikom už dlhší čas – bez ohľadu na teroristické pozadie súčasnej zložitej hospodárskej situácie. Politici a ďalší hospodársko-politickí predstavitelia (najmä ústrední bankári, odborári a zamestnávatelia musia ťahať za jeden povraz a zharmonizovať „magický trojuholník“: musia zosúladiť finančnú, menovú, a mzdovú politiku.

Finančná politika sa musí koncentrovať na podporu ohnisiek ekonomického rastu prostredníctvom zníženia daňového bremena. Ak podnikom zostane viac peňazí v pokladnici, potom budú väčšie obnosy investovať do modernizácie jestvujúcich a výstavby nových výrobných prevádzok. Následne budú ponúkať spotrebiteľom lepšie produkty. Bude sa zvyšovať odbyt, naštartuje sa konjunkturálny motor. Tento efekt sa posilní aj tým, že pokles všeobecného daňového zaťaženia povedie k tučnejším peňaženkám konzumentov. Ľudia si budú môcť dovoliť kupovať viac výrobkov, čo takisto podporí konjunkturálny vývin.

Zníženie odvodov má za súčasnej napätej poliitckej situácie veľký význam najmä pre podniky: Jedným z následkov teroristických útokov na symbol západného kapitalizmu a stelesnenie americkej vojenskej sily, ako aj odvetných úderov medzinárodnej aliancie pod washingtonským vedením, sú totiž extrémne zvýšené firemné výdavky na bezpečnostné opatrenia. Tieto majú na firemné aktivity negatívny dopad, pretože alokujú finančné prostriedky nesprávnym, pre ďalší dynamický rozvoj neefektívnym smerom.

Väčšina európskych politkov začala už pred rokmi s opatrnými programami na uľahčenie daňového bremena podnikov a spotrebiteľov. Mnohé vlády na Starom kontinente majú už dlhší čas uložené v priečinku plány ďalšieho zníženia odvodového zaťaženia. Mali by ich vytiahnuť zo zásuvky a šmahom ruky realizovať.

Finančná politika by sa teda mala zameriavať na odľahčenie odvodového bremena. Národné alebo dokonca celoeurópske erárne programy na podporu dýchavičnej konjunktúry vedú jednoznačne k spomaleniu ekonomického rastu v budúcnosti. Nie je totiž nijakým tajomstvom, že za explóziou štátnych výdavkov (a tým umelým rastom HDP) sa v budúcnosti skrývajú vyššie dane, pretože niekto už len erárne zadlženie musí jednoducho zaplatiť – buď to zasiahne podniky alebo spotrebiteľov, teda vždy ekonomicky činné subjekty, ktoré svojimi aktivitami prispievajú k fungovaniu trhového mechanizmu. Inak povedané: Štátnym výdavkovým ohňostrojom sa dá podporiť dopyt iba z krátkodobého hľadiska; z dlhodobého majú za následok pokles ekonomickej dynamiky, lebo firmy a konzumenti stonajú pod ťažším daňovým bremenom, odvádzajú viac peňazí štátu, aby tento mohol splatiť svoje dlhy a majú menej finančných prostriedkov pre podnikové investície a súkromnú spotrebu.

V kocke: Najlepšou politikou na vyhnutie sa hospodárskej recesie je podporiť ponukovú stránku základnej makroekonomickej rovnice: zlepšiť podnikateľské podmienky, aby firmy mohli vyrábať modernejšie, kvalitnejšie produkty a týmto podnecovať občanov k väčším spotrebiteľským výdavkom, odrážajúcich sa v raste hrubého domáceho produktu (a v našom konkrétnom prípade odvrátení ekonomickej recesie). Dočasný výpadok štátnych príjmov v dôsledku rýchlejšej realizácie zníženia daňového bremena by európske vlády mali v prvom rade vykompenzovať okresaním erárnych výdavkov.

Odvodové uľahčenie by mohlo byť zmeniť mzdovú politiku – mohlo by stlmiť výhrady odborárskych predákov voči ďalšiemu potrebnému ekonomickému kroku v boji proti hospodárskej stagnácii: Zástupcovia pracujúcich by sa totiž mali zmieriť s nižším rastom nominálnych (a reálnych) miezd než na aký boli zvyknutí za posledné roky. Ak by vláda úspornými opatraniami a zníženými daňami nechala zamestnancom viac peňazí, potom by odbory nemuseli žiadať taký nárast zárobkov, aký majú dnes pred očami. Pre ozrejmenie: Zvýšené platy znamenajú väčšie podnikové mzdové (a tým výrobné) náklady. Na konci tejto reťaze je menší odbyt, krátenie výrobných kapacít a prepúšťanie zamestnancov. Ak, na druhej strane, rastú mzdy pomalšie ako produktivita, potom majú firmy viac peňazí k dispozícii na modernizáciu a rozširovanie výroby, na upevňovanie a zlepšovanie trhového postavenia a tým aj pracovných miest. V konečnom dôsledku môžu rásť aj mzdy – nie však ihneď, ale z dlhodobého hľadiska.

Daňové úľavy a uvážlivý rast miezd sú klasickými prostriedkami ponukovej politiky. Za súčasnej hospodársko-politickej sitáucie sa k nim, pravda, musí pridružiť aj tretia straga „magického trojuholníka“: odvážna, ekonomicky podložená menová politika Európskej ústrednej banky, podporujúca agregovaný, celospoločenský dopyt. Táto musí znížiť úrokovú mieru, aby zabránila špirále klesajúceho dopytu a znižujúcej sa cenovej hladiny. Ihneď po 11. septembri sa EÚB odhodlala v koncentrovanej akcii s washingtonskou centrálnou banku k zníženiu úrokových sadzieb. Napriek tomu je úroková úroveň v euro-regióne naďalej vysoká. Preto je nanajvýš potrebné, aby frankfurtskí ústrední bankári pristúpili k ďalšiemu ráznemu menovému opatreniu; najmä na pozadí skutočnosti, že podľa väčšiny prognóz sa miera inflácie bude v krajinách menovej únie blížiť k jednému percentu, ba dokonca sa môže prepadnúť pod túto hranicu. Pokles úrokov by bol v súlade s konceptom peňažnej stability, lebo by v nijakom prípade nevyvolal nadmerný rast spotrebiteľských cien. Skôr naopak: Pomohol by zažehnať nebezpečenstvo deflácie na Starom kontinente. Navyše, viedol by k prekonaniu „dopytového šoku“: k zvýšeniu spotrebiteľských výdavkov, k vyššiemu konzumného sklonu obyvateľov, ktorí (ako sme už uviedli) otáľajú s výdavkami v dôsledku strachu z budúcnosti, neistého vývoja boja medzinárodného spoločenstva proti teroristickej hydre. Čím skôr Európska ústredná banka zníži úroky, o to skôr pomôže znovuoživiť dopytovú stránku ekonomiky Starého kontinentu.

Jednou vetou: Na programe dňa musí byť koncentrovaná akcia európskych politikov, odborárskych predákov a zamestnávateľov, ako aj ústredných bankárov, aby zosúladili fiškálne, mzdové a menové opatrenia takým spôsobom, že zabránia sklzu európskej ekonomiky zo súčasnej hospodárskej stagnácie do ekonomickej recesie.

„Magický trojuholník“ fiškálnej, mzdovej a menovej politiky musí byť však rovnostranný – nik a nič nesmie mať navrch, žiadne opatrenie nesmie byť uprednostnené, každý krok je rovnako dôležitý.