Ochrana prírody je šľachetná záležitosť. Každý slušný človek sa pozastaví nad odpadkami uprostred lesa či komínom uprostred mesta. Šľachetnosť sa však stáva obmedzovaním slobody, keď sa štát pokúša „ochranu prírody“ vnucovať všemožnými zákonmi, pričom efekt takto vynucovanej „ochrany“ je pričasto veľmi otázny. A na netolerovateľné násilie sa šľachetnosť mení vo chvíli, keď zapálení nadšenci so zápalnými fľašami vytiahnu do „svätého boja“ v centrách svetových metropol.

Hoci o globálnom otepľovaní či iných ekologických javoch vedú spory svetové vedecké kapacity a zatiaľ nikto nepriniesol presvedčivý dôkaz o ich príčinách, ekologickí aktivisti už odpoveď dávno poznajú: je ňou skazená západná konzumná spoločnosť. V úsilí vyznieť konštruktívne preto volajú po „trvalo udržateľnom rozvoji“. Jediné, čo je o „trvalo udržateľnom rozvoji“ známe, je trvalo prítomný odpor jeho zástancov k slobodnej trhovej ekonomike – ak chcete, kapitalizmu.

Ani Slovensko sa tomuto ťaženiu nevyhlo. Vláda rokovala o Národnej stratégii trvalo udržateľného rozvoja. Skutočnou perlou, ktorá demaskuje zdanlivo neškodných a na správnej strane stojacich trvalých udržiavačov, je tvrdenie, že podmienkou dosiahnutia vízie, obsiahnutej v národnej stratégii, je „zmena hodnotových orientácií obyvateľstva smerom k trvalo udržateľnej výrobe a spotrebe“ s tým, že „konzumný životný štýl by mal byť ekonomicky i morálne znevýhodňovaný.“

Ak chcú byť autori národnej stratégie pochopení, musia vysvetliť kľúčovú vec: čo si pod slovami „konzumný životný štýl“ predstavujú? Že rodina každý týždeň naplní veľký nákupný vozík v niektorom z hypermarketov? Že si našetrí na auto? Že si občas ide posedieť do kaviarne či reštaurácie? Konzumentom sa každý stáva napríklad vo chvíli, keď si čokoľvek kupuje. Niekto je konzumentom hudby, niekto konzumuje informácie, iný zasa hotdogy či kokakolu. Iba ťažko si je možné predstaviť aj toho najzarytejšieho bojovníka za „trvalo udržateľný rozvoj“ ako nekonzumenta.

Ak tým chcú povedať, že sa budú snažiť konzumentov (a ich spotrebu čohokoľvek) všemožne obmedzovať, to už je iná reč. V tom prípade sa však oproti dnešnému stavu, kedy vláda spotrebu a konzumentov obrovskými daňami a odvodmi obmedzuje viac, než je zdravé, už iba ťažko dočkajú ešte väčšieho „ekonomického znevýhodnenia“. Ťažké to budú mať aj s „morálnym znevýhodnením“ – rovnostárskejšia a závistlivejšia než dnes už slovenská spoločnosť ani byť nemôže.

Špičkoví ekonómovia už dávno zistili, že najlepším ochrancom prírody je slobodná a konkurenčná ekonomika. Britský historik Paul Johnson k tomu dodáva, že súčasné ťaženie ochrancov prírody proti kapitalizmu môže pre civilizáciu skončiť obrovskými problémami, ktorých dôsledkom by mohol byť aj vynútený posun civilizácie smerom dozadu.

Ochrana prírody je skutočne cnosťou. Ľudstvu však dnes skutočne viac než ekologickými aktivistami neustále ohlasovaná ekologická katastrofa hrozí katastrofa na spôsob doktora Johnsona.

Písané 29.júna 2001 pre týždenník Domino fórum.