Začneme trochu z boku – hlas NBS by mal znieť v prípadoch ako je útok na Tatra banku omnoho zvučnejšie. Útok na Tatra banku totiž nie je len útokom na samotnú banku, on je v prvom rade útokom na stabilitu finančného systému ako takého. Tatra banka je jednou z najzdravších finančných inštitúcií na Slovensku a ak by nebodaj došlo k jej vážnejšiemu ohrozeniu v dôsledku veľkých výberov spôsobených panikou, znamenalo by to stratu dôvery vo finančný systém ako taký.

V súčasnosti sa zdá byť pravdepodobné, že napadnutá banka ustojí tento problém sama, to však neznamená, že kroky podniknuté centrálnou bankou boli dostatočné. Ak je TB taká dobrá banka ako napovedajú čísla – a neexistuje jediný racionálny argument nasvedčujúci opaku – mala sa centrálna banka postaviť za napadnutú banku ústami svojich najvyšších predstaviteľov a nie len ústami svojho hovorcu. A možno mala ako prejav dôvery otvoriť napadnutej banke neobmedzený úverový kanál. Centrálna banka ako banka bánk mala vyvinúť maximálne úsilie na skludnenie situácie. Jej hlas síce zaznel, bol to však hlas tlmený ba až zakríknutý.

Nie je možné, žiaľ, vyhnúť sa natískavajúcemu sa podozreniu, podľa ktorého je „plachosť“ centrálnej banky daná historickými súvislosťami. Hlas banky bánk neznel hromovo v prípade Devín banky pred rokom a tak je logické, že neznie hromovo ani dnes v prípade Tatra banky. (Tu treba vsunúť krátku poznámku. Obe tieto inštitúcie nesú či niesli v názve slovo banka, predstavujú však dva protiľahlé extrémy širokého spektra. Prechádzaním po škále od jednej banky ku druhej absolvujete exkurziu na tému možné podoby ranného kapitalizmu v postkomunistických krajinách)

Bolo by potrebné, aby sa opäť otvorila diskusia okolo nezávislosti centrálnej banky a jej schopnosti odolať politickým tlakom. Bolo by potrebné nedefinovať jej postavenie takým spôsobom, aby jej nezávislosť od politických tlakov bola maximalizovaná.

Problém vplyvu politikov na rozhodnutia centrálnej banky je iba podmnožinou kľúčového problému slovenskej ekonomiky a to priúzkej previazanosti politiky s ekonomikou. Tento problém nie je problémom iba na Slovensku a vo väčšej alebo menšej miere sa týka všetkých reformných krajín. Dôležitá je však miera a smerovanie, ktoré iba zarytý optimista môže označiť za jednoznačne pozitívne. Všeobecne sa predpokladá, že veľa vyrieši privatizácia a predaj štátnych či štátom kontrolovaných podnikov politikom. Obávame sa však, že ani ona všeliekom nebude. Niektoré zahraničné firmy už prejavili pružnosť v prispôsobovaní sa domácim zvyklostiam a nie je prečo myslieť si, že sa to samo od seba zmení či zlepší.

Zásadný prelom do status quo – a nie len v oblasti reálnej samostatnosti centrálnej banky – môže vzniknúť až potom, ako sa sformujú – v rôznych oblastiach – dostatočne silné záujmové skupiny združené na báze odbornosti. Tie jediné dokážu vytvoriť reálnu protiváhu vydieraniu zo strany politikov. Pred tým si však podnikateľská i odborná verejnosť musí uvedomiť, že ich hlavným nepriateľom nie je v súčasnej dobe konkurent ale systém, konečným dôsledkom ktorého je strata efektívnosti a konkurencieschopnosti pre všetkých.

Klientská ekonomika je menej efektívna ako ekonomika tržná. Nepriamu úmeru medzi klientelizmom a prosperitou nie je už dnes potrebné dokazovať. Miera klientelizmu je to, čo definuje rozdiel medzi banánovou a rozvíjajúcou sa krajinou. Pokiaľ dovolíme politikom zasahovať do vecí, do ktorých zasahovať nemusia a nesmú, budeme strácať všetci. A jedným z prvých krokov ktoré je potrebné zabezpečiť je, aby centrálna banka už nikdy nebola pri svojom rozhodovaní nebola ovplyvňovaná tou či onou politickou skupinou.