Diskusiu o európskej integrácii obnovili na prelome 80. a 90. rokov prevratné zmeny v Európe. Pád komunizmu a znovuzjednotenie Nemecka priniesli okrem úlavy aj nové obavy. Francúzi sa obávali silného Nemecka, ktoré sa bude vzdalovat Európskemu spolocenstvu, zatial co Nemci sa obávali podozrievavosti zo strany susedných krajín. Okrem zmienených motívov zohrávali pri prehlbovaní integrácie významnú rolu idealizmus i ambície politických a intelektuálnych elít. Francúzi spolu s Nemcami iniciovali rokovania o hospodárskej a menovej únii a o politickej únii, na základe ktorých prijali clenské štáty vtedajšieho Európskeho spolocenstva v holandskom meste Maastricht Zmluvu o Európskej únii, platnú od roku 1993. Európske spolocenstvo sa tak rozrástlo o dalšie dva piliere, Spolocnú zahranicnú a bezpecnostnú politiku a vnútorné záležitosti a súdnictvo. Maastrichtská zmluva formulovala nové ciele: zriadenie Európskej centrálnej banky a spolocnej európskej meny. Takisto definovala „európske práva“ a obcianstvo Únie, zvýšila právomoci Európskeho parlamentu a preniesla právomoci Európskej únie na nové oblasti ako ochrana spotrebitela, verejné zdravotníctvo, doprava, výchova a sociálna politika. Zmluva mala zabezpecit najmä dalšiu dynamiku integracného procesu a potvrdit spornú tzv. logiku integrácie, podla ktorej musí integrácia neustále napredovat. V tomto duchu sa niesli aj dalšie medzivládne rokovania, z ktorých vzišli Amsterdamská zmluva a Zmluva z Nice (platnost od 1. februára 2003). Obe vytvorili podmienky pre rozširovanie Únie, no predovšetkým znamenali další presun právomocí z clenských štátov na nadnárodné orgány a odbúravanie národného práva veta pri rozhodovaní o spolocne spravovaných otázkach. V súcasnej dobe zasadajúci Konvent o budúcnosti EÚ má v júni predložit medzivládnej konferencii clenských štátov návrh ústavného dokumentu, ktorý nahradí existujúce zmluvy.

Domini fórum c.9